Umelecký pokus: Z času na čas sa Bazovský očividne pokúsil s fotografiou pohrať. Podľa Alexandry Kusej aj tu ide o umelecký happening.

Dnes patrí k najdrahším slovenským maliarom. Boli časy, keď žil v nevykúrenej izbe a nemal čo jesť

Niežeby sa naňho zabudlo, ale popri Benkovi, Galandovi či Fullovi sa tak trochu stratil. Miloš Alexander Bazovský (✝69) bol pritom podľa mnohých najvýraznejšou a najosobitejšou postavou slovenskej výtvarnej moderny. Žiaľ, postavou značne tragickou.

Koniec jeho života poznačila vážna choroba, tesne po vojne ho obviňovali z napomáhania fašizmu - nespravodlivo! -, potom zasa z toho, že vo svojej tvorbe zaznáva princípy socialistického realizmu.

Boli časy, keď nemal čím a na čo maľovať, ba dokonca časy, keď nemal ani za čo jesť.

Realita: Bazovský nerád upravoval skutočnosť, ľudí fotil pri práci, bez toho, aby mu pózovali. Občas však predsa len vyskúšal dedinčanov „nastaviť“ - ako to vidno na snímke vľavo. Mimochodom, práve tá má aj maľovanú verziu. „Dokonca si myslím, že tá maľba vznikla ako prvá a fotografia je jej napodobeninou,“ hovorí Alexandra Kusá, kurátorka výstavy Fotograf Bazovský.
Realita: Bazovský nerád upravoval skutočnosť, ľudí fotil pri práci, bez toho, aby mu pózovali. Občas však predsa len vyskúšal dedinčanov „nastaviť“ - ako to vidno na snímke vľavo. Mimochodom, práve tá má aj maľovanú verziu. „Dokonca si myslím, že tá maľba vznikla ako prvá a fotografia je jej napodobeninou,“ hovorí Alexandra Kusá, kurátorka výstavy Fotograf Bazovský.
Martin Deko

Napriek všetkému bol nesmierne plodným autorom. Len v „jeho“ Galérii Miloša Alexandra Bazovského v Trenčíne, v meste, kde dožil, majú takmer päťsto obrazov a takmer sedemsto kresieb. Málokto však tušil, že Bazovský bol aj nesmierne zdatný fotograf.

Kvalitný fotograf

„Celá výstava je tu, v tejto škatuľke,“ hovorí Alexandra Kusá z kurátorskej dvojice Aurel Hrabušický - Alexandra Kusá, ktorá pripravila v Slovenskej národnej galérii (SNG) unikátnu expozíciu Fotograf Bazovský. Ukazuje bambusovú škatuľku s niekoľkými desiatkami obálok, pripevnenú na stene vo vstupnej miestnosti. Vojdete do nej po „trávniku“. Symbolizuje známe príslovie o sláve a poľnej tráve - v Bazovského prípade by to veru sedelo - alebo len navodzuje atmosféru maliarových obľúbených fotografických tém? Môžete si vybrať.

„Tu sú všetky negatívy. A sú tam naozaj, aj keď ma kolegovia odhovárali, lebo sme sa o ne veľmi báli,“ prezrádza Kusá. Drvivú väčšinu fotografií môže verejnosť vidieť vôbec prvý raz. Do galérie sa dostali v roku 1972. Keď sa preberala Bazovského pozostalosť, vtedajšia šéfka archívu získala pre Slovenskú národnú galériu aj negatívy. Dlho ležali v depozitári, vyberali ich len sporadicky a jednotlivo.

Až doteraz. „Od nápadu k výsledku ubehli dva roky,“ hovorí Kusá. Keďže Bazovský si nerobil takmer žiadne „zväčšeniny“ alebo sa aspoň takmer žiadne nezachovali, všetky fotografie museli urobiť nanovo.

Realita: Bazovský nerád upravoval skutočnosť, ľudí fotil pri práci, bez toho, aby mu pózovali. Občas však predsa len vyskúšal dedinčanov „nastaviť“ - ako to vidno na snímke vľavo. Mimochodom, práve tá má aj maľovanú verziu. „Dokonca si myslím, že tá maľba vznikla ako prvá a fotografia je jej napodobeninou,“ hovorí Alexandra Kusá, kurátorka výstavy Fotograf Bazovský.
Realita: Bazovský nerád upravoval skutočnosť, ľudí fotil pri práci, bez toho, aby mu pózovali. Občas však predsa len vyskúšal dedinčanov „nastaviť“ - ako to vidno na snímke vľavo. Mimochodom, práve tá má aj maľovanú verziu. „Dokonca si myslím, že tá maľba vznikla ako prvá a fotografia je jej napodobeninou,“ hovorí Alexandra Kusá, kurátorka výstavy Fotograf Bazovský.
Martin Deko

Tu treba podotknúť, že hoci sa dá za to vďačiť do istej miery modernej technike, ani ona by nestačila, ak by negatívy boli mizernej kvality. Bazovský sa však vo fotografickom fachu očividne vyznal - nielen z umeleckej, ale aj z remeselnej stránky. Dôkazom sú perfektne ostré zábery zväčšené na celú stenu miestnosti.

Fotoskicár

Poznáte slávne Plickove fotografie krojovaného Slovenska? Na tie môžete zabudnúť. „Plickovo Slovensko bolo veľmi oslavné. Bazovský je, naopak, veľmi vecný, skrátka, len zaznamenával, čo videl, bol vlastne akýmsi fotografom dokumentaristom,“ hovorí Kusá. Bazovský fotil vidiek, ľudí pri práci, ale aj svojich priateľov - najmä maliara s tragickým osudom Imra Weinera-Kráľa.

Dôvod, prečo Bazovský fotografoval, si môžeme iba domýšľať. Fotil si pre seba alebo to bola nejaká príprava na maľby? Išlo o štúdie k maľbám?

„My o tom iba špekulujeme. Myslíme si, že ich používal ako skicár. Niečo ho zaujalo a on si to takto ‚naskicoval‘. Na výstave uvidíte, že mnohé motívy sa objavili aj na Bazovského obrazoch - visia vedľa seba, aby návštevníci mohli porovnávať -, niekde sú fotografie vyslovene prekopírované. Skrátka, aj keď to nevieme potvrdiť, zrejme to využíval ako akúsi databázu.“

Album: Na snímke Bazovského manželka. Zobrali sa pomerne neskoro, deti nemali.
Album: Na snímke Bazovského manželka. Zobrali sa pomerne neskoro, deti nemali.
Martin Deko

Ako sme spomenuli, Bazovského fotografie dopĺňajú na výstave obrazy s podobným motívom. Spojiť na jednej výstave Bazovského fotografa a Bazovského maliara bol nápad Alexandry Kusej. „Chceli sme ukázať tú úžasnú rozdielnosť a možnosti jednotlivých techník. Toho, ako sa dajú využiť,“vysvetľuje svoj zámer kurátorka a dodáva, že pátranie po obrazoch, v ktorých objavovala motívy z fotografií, bola tá najvzrušujúcejšia časť prípravy výstavy. Neprekážalo jej, že sa musela preberať stovkami záberov - ona totiž, ako priznáva, Bazovského miluje.

Rodinný album

Výstava Fotograf Bazovský zaberá celé tretie poschodie Esterházyho paláca. Každá miestnosť má svoju tému a motív. „Všetko je nainštalované tak, aby to bolo pre diváka jednoduché prečítať,“ hovorí Kusá. A dodáva, že poprosili návštevníkov, aby im pomohli identifikovať osoby zachytené na záberoch. Aby bol príbeh fotografií konečne kompletný.

Posledná miestnosť je špeciálna. „Je to čosi ako jeho rodinný album. Tu je napríklad jeho manželka,“ hovorí Kusá a ukazuje na jednu z fotografií. Predpokladá, že väčšinu týchto záberov zrejme nefotil Bazovský, keďže on sám je na nich zachytený. Mimochodom, bol veľký sympaťák a fešák. Peter Mendel, jeho kamarát z rodnej dediny Turany, bývalý učiteľ, amatérsky maliar a neskôr na Bazovského odporúčanie vynikajúci reštaurátor, si naňho spomína ako na zdatného športovca.

Výstava Fotograf Bazovský potrvá v Slovenskej národnej galérii do 15. apríla 2018. Podľa Kusej rozhodne nebude posledná. Naopak, berie ju ako predvoj. „Keď sme pracovali na tomto projekte, uvedomili sme si, že Bazovský je stále nedocenený a mali by sme to napraviť. Možno, keď bude zrekonštruovaná Slovenská národná galéria, mohla by to byť prvá výstava.“Ktovie…

Tichý hrdina

Nemal to ľahké, podotýka na margo Bazovského osudu kunsthistorička Alexandra Kusá. „Ženil sa pomerne neskoro, deti s manželkou nemali. V posledných rokoch bol už veľmi chorý.“ No život mu poznačila nielen nevyliečiteľná nemoc. Už dávno predtým mu ho znepríjemnili „tí, ktorí ho chceli dotlačiť do situácie, v ktorej nechcel byť“.

V roku 1945 sa ho pokúšali obviniť zo spolupráce s fašizmom a Bazovského sa to veľmi dotklo. Zatrpkol, prestal prijímať návštevy. Kolovali o ňom reči, že sa nervovo zrútil. Podľa Petra Mendela, jeho priateľa z rodných Turian, to nebola pravda, len už stratil dôveru v ľudí.

V päťdesiatych rokoch ho pre zmenu prenasledovali ideológovia, pretože nemaľoval v duchu socialistického realizmu. No on tak skrátka nevedel maľovať. „Bol príliš vyzretý, realizmus dávno prekonal,“ spomínal Mendel.

„Všetky jeho pokusy o socialistický realizmus sú nesmierne vtipné, vyzerá to, akoby si z toho robil žarty. Pre mňa bol taký tichý hrdina,“ vraví Alexandra Kusá. Podľa jednej historky Bazovský raz na výstavu poslal obraz, na ktorom nebolo nič, len kopa hnoja a v ňom zapichnuté vidly. Mal nadpis Socialistický realizmus. „Komisia sa pohoršovala - Bazovský si z nás uťahuje. Treba ho vylúčiť zo Zväzu,“ spomínal jeho priateľ Mendel. „Keď som mu to povedal, odvetil mi: Tak predsa ma pochopili.“

Bez peňazí a uznania

Súdruhovia sa mu za to odvďačili tým, že ho deložovali, vyhnali ho aj z ateliéru. V roku 1951 mu dokonca zhabali časť diel - pre nezaplatenie dane. V istom období bol na tom finančne naozaj zle, čo sa odrazilo aj na jeho obrazoch. Maľoval, na čo sa dalo a s čím sa dalo. Bol zaznávaný, posmievali sa mu, nevystavovali ho, štátne inštitúcie jeho obrazy nekupovali. Ba predsa. „V tých ťažkých 50. rokoch, keď bol v nemilosti, sa oňho veľmi staral Karol Vaculík, riaditeľ SNG. Kupoval jeho obrazy, no boli aj osobní priatelia - vlastne preto sme boli ako galéria pri preberaní jeho pozostalosti,“ vysvetľuje Kusá. Paradoxne, dnes patria Bazovského diela medzi najdrahšie a najžiadanejšie, napríklad jeho Pobožnosť v horách sa v aukčnej sieni Soga predala za 76-tisíc eur.

Bazovský zomrel v Trenčíne 15. decembra 1968 ako 69-ročný. Niekoľko rokov predtým mu udelili titul národný umelec. Svojmu priateľovi Mendelovi vtedy napísal: „Neskoro, ale predsa.“