Do pivníc hradu Červený Kameň by sa zmestili aj kamióny, mali slúžiť ako ohromné skladisko

Volajú ho Červený Kameň, ale v minulosti mu vraveli aj Rothenstein či Vöröskő. História tohto hradu sa spája s viacerými šľachtickými rodmi, pečať mu vtisli najmä boháči z nemeckého Augsburgu.

Fuggerovci sa rozhodli hrad prestavať podľa veľkolepého konceptu, v skutočnosti je to nedobytná renesančná pevnosť. A jeho pivnice len ťažko nájdu obdobu.

Červený Kameň: Stavali ho podľa najmodernejších poznatkov.
Červený Kameň: Stavali ho podľa najmodernejších poznatkov.
TONY ŠTEFUNKO

V podzemí

„Hradné pivnice budovali dvadsať rokov, v rozmedzí rokov 1538 - 1555. Majú šesť podlaží. Neviem, či sú pivnice na Červenom Kameni najväčšie v strednej Európe, ale istotne sú jedny z najväčších,“ opisuje náš sprievodca Ľuboš Haršány. Spoločne otvárame ťažké kovové dvere a schádzame do podzemia renesančného hradu neďaleko Trnavy. Ukrýva priestory, ktoré si skutočne zasluhujú pozornosť. Tunajšie pivnice sa tiahnu pod juhozápadným krídlom, najväčšia z nich má rozlohu telocvične a dĺžku 72 metrov.

Na vysokých stenách ešte vidieť zvyšky trámov po jednotlivých podlažiach.Masívne múry majú hrúbku štyri metre - neprenikne sem ani signál na mobil. V rohu jednej z pivníc sa zastavujeme pri kuse skaly červenkavej farby. „Práve tu vidieť, podľa čoho dostal hrad meno. Tento kameň je vápenec s obsahom železa, ktoré ho sfarbuje do červena,“ vysvetľuje Haršány.

Ľuboš Haršány je pracovníkom Slovenského národného múzea - Múzea Červený Kameň, ktoré dnes spravuje celú pamiatku. Červený Kameň je známy početnými aktivitami najmä cez leto, keď tu bývajú koncerty, remeselné trhy, sokoliari či burzy starožitností. Tunajšie pivnice ho však odlišujú od všetkých našich hradov.

Ako skladisko: Hoci biznis s meďou napokon veľkopodnikateľom nevyšiel, pivnice zostali.
Ako skladisko: Hoci biznis s meďou napokon veľkopodnikateľom nevyšiel, pivnice zostali.
TONY ŠTEFUNKO

Fugger pricestoval

Jedinečné hradné pivnice sú neoddeliteľne späté s ich staviteľom. Pôvodný gotický hrad dala podľa starších názorov postaviť česká kráľovná Konštancia Uhorská, vdova po kráľovi Přemyslovi Otakarovi I., ale, ako nám potvrdil Jozef Tihányi z muzeálneho oddelenia histórie, najnovšie výskumy historikov toto tvrdenie spochybňujú: „Predpokladá sa, že hrad vznikol až po tatárskom vpáde v roku 1241 v súvislosti so zakladaním hradov za uhorského kráľa Bela IV.“ Dnes po pôvodnej stredovekej stavbe nenájdete ani stopy. Gotický hrad zanikol o pár storočí neskôr, keď sa rozhodli prestavať ho noví majitelia.

A prestavba to mala byť ukážková. Veď sa na ňu podujali tí, ktorí rozhodne nemali hlboko do vrecka. Červený Kameň totiž na začiatku 16. storočia získali Thurzovci a tí ho zakrátko predali svojim obchodným partnerom z cudziny. A ak Thurzovci patrili medzi najbohatších magnátov v Uhorsku, tak ich partneri Fuggerovci boli najbohatšou famíliou v Európe. Fuggerovci boli vlastne firma: kšefty mamutích rozmerov, nadnárodné korporácie, finančníci s vplyvom na najvyšších miestach a všemocná korupcia jestvovali aj v renesancii a rodina Fuggerovcov bola ich symbolom.

Nemeckí podnikatelia pochádzali zo švábskej dediny Graben, no podľa stránky www.fugger.de, ktorá sa venuje histórii rodiny, sa už v 14. storočí pôvodný majster tkáč Hans Fugger presťahoval do Augsburgu. V mestskom daňovom registri sa nachádza zápis „Fucker advenit“ - teda Fugger pricestoval. Família sa postupne vzmáhala, bohatli na obchode s tkaninami a v bankovníctve. Podnikali však v mnohých odvetviach vrátane ťažby kovov, financovali aj moreplavecké výpravy.

Ich vplyv siahal na európske kráľovské dvory, ovplyvňovali voľbu panovníkov, fuggerovské banky, obchody, doly a manufaktúry sa rozkladali po celom kontinente, ba kšeftovali aj s odpustkami, keďže sekeru mal u nich aj sám pápež. Za Jakoba Fuggera mal ich majetok takú ohromnú hodnotu, že historici sa zdráhajú prepočítať ho na dnešnú menu, azda bol väčší než trilión eur... Keď prevzal impérium jeho synovec Anton, majetok ešte vzrástol.

Studňa: Do hĺbky 120 metrov ju kopali päť rokov.
Studňa: Do hĺbky 120 metrov ju kopali päť rokov.
TONY ŠTEFUNKO

Najmodernejšie

Anton Fugger mal na kúpu a prestavbu starého gotického hradu na úpätí Malých Karpát dobré dôvody - jeho podnikateľské aktivity sa obrátili aj na horné Uhorsko, dnešné Slovensko, bohaté na ťažbu drahých kovov, veď v tej dobe sme boli najväčším svetovým producentom medi na svete. Keď s Thurzovcami založil Turzovsko-fuggerovskú spoločnosť, prakticky získal monopol na trh s meďou.

Panstvo s hradom kúpil v roku 1535 za vyše stotisíc uhorských zlatých a, ako uvádza Miroslav Plaček v Encyklopédii slovenských hradov, „Fuggerovci zamýšľali hrad premeniť na pevnosť zodpovedajúcu najmodernejším požiadavkám - pred konečným rozvozom sa mali v pevnosti deponovať zásoby medi zo stredoslovenských banských miest“. Z tohto dôvodu vznikli pivnice, ktoré dodnes obdivujeme. Hrad mal byť ohromným skladiskom. Podzemie a vlastne celý hrad chráni štvorica masívnych bášt spojených mohutnými múrmi, typické pre Červený Kameň.

Stavebné práce viedol majster Ján Spazzo, ktorý sa inšpiroval u slávneho renesančného umelca Albrechta Dürera. „Ján či Giovanni Spazzo, pôvodom z Lombardska, pracoval aj na Pražskom hrade, v 40. rokoch 16. storočia sú zdokladované jeho práce aj v Prešporku,“ hovorí Tihányi. „Výstavbu Červeného Kameňa realizoval Spazzo so svojimi murármi a kamenármi a pracovali podľa koncepcie, ktorú určoval zrejme samotný Anton Fugger.“

Renesančná pevnosť bola vo svojej dobe ultramoderná. Využívala najnovšie poznatky a bola dôkladne pripravená na obranu pokladu, ktorý sa v nej vraj skrýval. Hrad mal dve predhradia a tri brány s padacími mostami, v baštách stáli pripravené ručnice a delá, jednotlivé strielne prepájali podzemné chodby, takzvané kazematy, nechýbala vojenská posádka. Ba v baštách vystavali aj moderný odvetrávací systém, ktorý odvádzal dym z výstrelov, inými prieduchmi sa zasa do kazemát dostával čerstvý vzduch.

Veľký lis: Víno z panstva malo dobrý cveng aj v cudzine.
Veľký lis: Víno z panstva malo dobrý cveng aj v cudzine.
TONY ŠTEFUNKO

História aj legenda

Veľký biznis napokon Fuggerovcom nevyšiel a meď zo slovenských nálezísk sa v podzemných hradných skladoch nikdy neocitla. Obchod padol jednak pre postup Osmanskej ríše a tureckú hrozbu, jednak pre dovoz kovov z novoobjavenej Ameriky. Neslúžili napokon na kovy, ale na tekuté poklady. Červenokamenské panstvo zahŕňalo tridsaťdva dedín a oblasť poskytovala také dobré víno, že Fuggerovci si ho vyžiadali až do svojho rodného Ausburgu, keď hostili významného európskeho humanistu Erazma Rotterdamského. V podzemnej lisovni sa dodnes nachádza ohromný lis z 18. storočia.

To už po Fuggerovcoch vlastnili hrad Páflfyovci. Po druhej svetovej vojne hrad vyhlásili za štátny kultúrny majetok. Dnes v múzeu nájdete pôvodnú pálffyovskú knižnicu s viac než dvetisíc zväzkami, zbierku obrazov, hradnú lekáreň, barokovú kaplnku, rytiersku sálu aj šľachtické salóny. A ako na každom správnom hrade, aj tu majú strašidlo.

Legenda sa viaže aj k podzemiu. V ňom sa nachádza hlboká, 120-metrová studňa, na jej dne sa trbliece hladina spodnej vody. Ľuboš Haršány dopĺňa k legende: „Pri čistení studne sa v nej našli kosti ženy. Vraj sa tu občas potuluje. Raz sa tu zastavila jedna pani, ktorá vravela, že je médiom, podľa nej sa tá žena volá Anna a hľadá svoje deti.“

Anton Fugger: Kúpil hrad s panstvom, lebo plánoval podnikať so slovenskou meďou.
Anton Fugger: Kúpil hrad s panstvom, lebo plánoval podnikať so slovenskou meďou.
ARCHÍV

Vianočné tipy na darček