Drastické oslavy zimného slnovratu: Naši predkovia obetovali aj deti

Ľudia žijúci na území dnešného Slovenska pred tritisíc šesťsto rokmi oslavovali zimný slnovrat, verili v nesmrteľnosť a obetovali i najmenších.

Kult slnka je zrejme taký starý ako samo ľudstvo. So slnkom aj s mesiacom spájali život ľudia žijúci na území dnešného Slovenska okolo roku 1600 pred Kristom. Stačí zavítať na archeologické náleziská v Nižnej Myšli pri Košiciach, ktoré odkrývajú dôkazy o ich rituáloch.

Slnovrat, Kračún, Vianoce

Vtedajší ľudia venovali veľkú pozornosť zimnému slnovratu - najkratšiemu dňu v roku, po ktorom sa dni opäť predlžujú. Symbolické znovuzrodenie slnka dostalo neskôr označenie Kračún. Pohanské oslavy zrodenia slnečného božstva zas časom nahradili kresťanské Vianoce a oslava narodenia Ježiša Krista.

Ladislav Olexa z Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied v Nitre upozorňuje, že hľadať stopercentné dôkazy o dávnych rituáloch, napríklad z obdobia otomanskej kultúry na našom území, je mimoriadne ťažké.

„Z tých čias neexistujú písomné záznamy, len archeologické nálezy. Poukazujú na rôzne rituály, ktoré vtedy uznávali. Všeobecne sa však traduje, že kresťanstvo v mnohých ohľadoch vychádza zo starších tradičných osláv a božstiev, napríklad z keltských. Kelti z doby železnej zas prevzali časť náboženských predstáv od ľudí z doby bronzovej a tak ďalej.“

Ľudia pritom vychádzali z pozorovaní trvajúcich niekoľko storočí a preberali zvyky i zaužívané rituály, ktoré podľa nich fungovali. „Iba ich vylepšili a pomenovali svojím slovníkom,“ dodáva.

Životodarné slnko

Kulty a rituály mali vtedajším ľuďom pomôcť pochopiť javy, ktoré sa reálne diali. Skracovanie dní pred zimným slnovratom naháňalo našim predkom strach. Dokonca sa obávali, že slnko zmizne úplne. V zimnom období preto prinášali obete, aby opäť vyšlo.

„Kult slnka sa všeobecne považuje za mužské božstvo a medzi jeho symboly patril kruh, špirála a voz,“ hovorí archeológ Olexa. S kultom slnka sa v otomanskej kultúre spájal aj kult ohňa, ktorý bol považovaný za boží dar.

„Ukladanie mŕtvych v hroboch tvárou k východu malo symbolické pozadie a bolo prejavom viery vo večný život. Takmer v osemsto preskúmaných hroboch sme vedeli určiť aj obdobie, kedy dotyčný zomrel, či to bolo na jar, alebo v zime. Naši predkovia vždy striktne rešpektovali východ slnka a precízne dodržiavali pochovávanie tvárou k nemu,“ vysvetľuje.

Olexa poukazuje aj na ďalší zaujímavý fakt. Naši predkovia verili, že majú dušu a smrťou sa ich život nekončí. „Do hrobov dávali nebožtíkom jedlo aj nápoje na život po pochovaní. Považovali to za prechod z jednej dimenzie do druhej.“

Zaujímavé je podľa neho aj postupné prijatie žiarového pohrebného rítu na sklonku existencie otomanskej kultúry, ktoré poukazuje na zmenu vnímania charakteru posmrtného života.

„Očistný oheň spaľujúci mŕtveho symbolicky uvoľnil dušu do jej nesmrteľnej podoby. Jedným z hlavných znakov tohto procesu bol vták.“ V Nižnej Myšli objavili džbánok s trojicou vodných vtákov tvoriacich jeho rytú výzdobu.

Krvavé rituály

Príslušníci otomanskej kultúry na našom území boli podľa archeológov inteligentní a mágiu praktizovali vo veľkom počas celého roka. Najhmatateľnejšie sú rituály pri pochovávaní mŕtvych, no viditeľné sú aj tie, ktoré sa spájajú s uctievaním božstiev a ochranou života.

„Aj keď nálezy sú hmatateľné, štruktúra a hierarchia vtedajších božstiev, ktorým boli adresované obety, sa pohybuje hlavne v intenciách úvah,“ upozorňuje archeológ Olexa.

Na nálezisku v Nižnej Myšli zatiaľ neobjavili svätyňu. Odborníci sú však presvedčení, že tu stála. Zistili totiž, že väčšina obetných rituálov sa udiala neďaleko vstupnej brány v severovýchodnej časti opevnenej osady, kde našli jamy dokazujúce ľudské obety.

„Drastické kolektívne obetovanie ľudí, ich následné vhadzovanie do jám s ďalšími milodarmi a kusmi mŕtvych zvierat poukazujú na existenciu všeobecnej viery v božstvo požadujúce rituálne vykonávanie krvavých obetí,“ odhaľuje vtedajšiu realitu. Vlani našli v Nižnej Myšli aj hlavu ženy - bola zakopaná s inými obetami pod zrubovým domom. „Šlo o stavebnú obetu,“ spresňuje archeológ.

V inej obetnej jame zas bolo mužské telo, ktorému pravdepodobne odťali hlavu, ruku a možno aj chodidlá. Pozoruhodná je i jama so štyrmi pannami, ktoré obetovali postupne. V jame sa nachádzala aj uvarená detská lebka.

„Objavili sme detské kostry zakopané mimo pohrebiska. Je možné, že boli tiež obetované.“ Naši predkovia obetovali ľudí pri rôznych príležitostiach a mali na to rôzne dôvody. Často zamenili ľudské obety hlinenými napodobeninami či miniatúrnymi soškami. Ako si vyberali ľudí na obetu, zatiaľ nie je jasné.

„Pravdepodobne šlo najmä o ‚pochybených‘ ľudí. Napríklad ženy, ktoré boli neplodné a v živote nerodili, alebo indivíduá s vrodenými anomáliami,“ naznačuje Olexa. Ochrannými symbolmi boli aj totemy. Na jednom z nich, pravdepodobne na drevenom kole, bola pred príbytkom nastoknutá lebka muža s výrazne deformovanými črtami.

„Antropológ identifikoval diagnózu, ktorá spôsobila túto výraznú deformáciu - dotyčný mal problémy s hypofýzou a výrazne sa odlišoval od ostatnej populácie. Zrejme preto ho obetovali,“ zamýšľa sa archeológ.

Mnohobožstvo

Príslušníci otomanskej kultúry nemali obetné miesto iba v osade. „Kultové obrady robili pri prameňoch, brodoch, v jaskyniach, pri bralách či roklinách. Jednoducho všade tam, kde bol umožnený styk s božstvom,“ objasňuje Olexa. Podľa všetkého ich rozdeľovali na nebeské a podzemné. Nebeským bohom posielali obety ohňom, podzemným ich zakopávali do zeme.

Rituály praktizovali iba určité osoby. Možno to boli kňažky, ktorých kostry sa našli tiež v nálezisku v Nižnej Myšli, alebo napríklad kovolejári a obchodníci s kovom.

„Tých považovali za ľudí úzko napojených na vtedajšiu elitu, ktorá mala v hierarchii spoločnosti priamy kontakt s bohmi. Kult kovolejárstva sa spájal s ohňom, a teda aj so slnkom. Navyše kovolejárov často spájali s plodnosťou a pôrodníctvom, tak ako neskôr v starogréckej mytológii Hefaistos,“ špecifikuje rozdelenie úloh archeológ.

Náboženská viera vtedajších čias bola polyteistická, teda uznávali viacero božstiev, s výraznými črtami animizmu. „Kultové obrady a s nimi súvisiace prinášanie obiet sledovalo konkrétne ciele. Viera sa v rozhodujúcej miere dotýkala samotného života. Praktiky sa viazali na jeho zachovanie vrátane potrebného všeobecného udržania plodivej sily.“

Jednoducho magické aj krvavé rituály sprevádzali podľa Olexu každú významnú udalosť v živote našich predkov - narodenie, smrť, založenie osady, výstavbu príbytku, začiatok alebo koniec poľnohospodárskych prác. „Mali byť aj darom božstvám za ich ochranu a pomoc,“ uzatvára Olexa.

Vianočné tipy na darček