Džentlmeni nevymreli: Poradili aj Kňažkovi, ako sa porátať s Hríbom

Dodržiavanie prísnych pravidiel slušnosti, správania, vzdelania. Spoločenský styk s vplyvnými ľuďmi. Éra džentlmenov devätnásteho storočia však mala aj tienisté stránky.

Relax

Biele košele, vznešené pohyby a odhodlanie brániť česť svoju i dámy svojho srdca. Džentlmeni. Muži, o akých snívajú aj dnešné ženy. Bratislava ich zopár má. Sú ako vystrihnutí z romantického filmu.

Pôsobia v historickej skupine Fringia. Vo vystúpeniach predstavujú zaujímavé súčasti našej histórie - šermiarske i tanečné umenie a najnovšie aj prvky džentlmenstva devätnásteho storočia.

Elegantní bojovníci

„Džentlmen je človek, ktorý nikdy neurazí city iného,“ hovoria Angličania. A ešte niečo sa na Ostrovoch o týchto mužoch tvrdí: „Treba tri generácie na to, než vyrastie džentlmen.“

Dodržiavanie prísnych pravidiel slušnosti, správania, vzdelania. Spoločenský styk s vplyvnými ľuďmi. To je stručná charakteristika džentlmenov spred vyše sto rokov.

„Len na akadémiách a internátoch si mohli mladíci dovoliť výnimky a utrhnúť sa z prísnych noriem správania,“ hovorí Pavol Uličný z historickej skupiny Fringia, ktorá sa už niekoľko rokov venuje šermu a tancu od pätnásteho storočia po osemnáste. Vlani ich očarilo to devätnáste.

„Nezaostávali sme za zvyškom Európy. Aj u nás nastal rozvoj priemyslu i džentlmenstva. Nielen v Paríži, vo Viedni, v Budapešti, ale i v Prešporku.“

Džentlmeni nezanedbávali ani telesné aktivity. Príkladom ich športových a bojových aktivít je dielo Sherlock Holmes. Približuje atmosféru, v akej museli mladí muži chrániť svoj život i česť. Z Paríža a z Londýna k nám preniklo bojové umenie, ktoré vypracoval anglický inžinier Edward William Barton-Wright a nazval ho podľa svojho mena - baritsu.

„Veľa cestoval po svete. V Japonsku sa zoznámil s bojovými umeniami, tie spojil s európskymi a vytvoril zaujímavý systém sebaobrany pre mladých džentlmenov."

"Vďaka týmto bojovým zručnostiam sa v bežnom živote dokázali ubrániť tým, čo mali zväčša poruke, napríklad vychádzkovou palicou, cylindrom, ba dokonca sa spomínajú aj také bizarnosti, keď v bitke použili bicykel,“ opisuje Pavol Uličný.

Kordy alebo šable?

„Nie je to tak dávno, keď takáto otázka nasledovala, ak sa niekto voči niekomu dopustil urážky na cti a odmietol sa ospravedlniť,“ napísal v januári na blog herec, politik a neúspešný kandidát na prezidenta Milan Kňažko. Riešil urážku od Štefana Hríba. Narážal na historické duely, kde stál chlap proti chlapovi.

„Vzali sme to ako výzvu na súboj. Keďže tento druh ochrany cti je u nás zakázaný, napísali sme pánovi Kňažkovi na blog, že ich síce nemôžeme podporiť, ale môžeme im poskytnúť poradenstvo a servis v oblasti súbojov,“ neskrýva zmysel pre recesiu Pavol Uličný.

„Máme dostatok školených sekundantov a k dispozícii šable, kordy aj pištole. Odporúčal by som zvoliť šabľu, lebo rany po nej sa hoja lepšie ako po korde, ktorý je tenší a jeho čepeľ preniká hlbšie. Pri súboji šabľami dochádza skôr k povrchovým zraneniam. Hoci vyzerajú zle, šikovní chirurgovia ich môžu dobre zaštopkať.“

Nielen v mene cti

Chlapci z Fringie o dueloch vedia veľa. „Robíme vlastný výskum historického šermu. Naši členovia študujú staré spisy, prekladajú a potom rekonštruujeme dobový šerm. V devätnástom storočí zapríčinili duely zmeny v spoločnosti a zomrelo v nich veľa ľudí.“ Hoci súboje boli dávno zakázané, mnohí páni neodolali možnosti zbaviť sa takto nepohodlného rivala.

„Veľa dôvodov bolo vykonštruovaných, neraz vyzvali na súboj niekoho z politických či obchodných dôvodov. A často sa to napasovalo na lásku, lebo to bolo najjednoduchšie,“ hovorí Pavol Uličný. Duely vyhľadával ruský spisovateľ Alexander Sergejevič Puškin.

V roku 1837 sa mu jeden stal osudným. Súper vystrelil predčasne a básnika zranil - deň nato skonal. Vo vyprovokovanom súboji zomrel v roku 1841 aj ďalší ruský literát - Michail Jurievič Lermontov.

O výsledok súbojov sa neraz postarala náhoda. „Niekedy zomreli obaja účastníci, lebo medicína si často nevedela rady ani s menšími poraneniami. A zbrane, ktoré sa používali na tento účel, boli už vtedy zastarané. Často boli nepresné,“ dodáva Pavol Uličný.

Drahá záľuba

V parku je ticho, len skupinka mladých mužov v úzkych nohaviciach a bielych košeliach si pripravuje zbrane. Sekundanti sú v pohotovosti, protivníci pristúpia k sebe, otočia sa chrbtom, odpočítajú kroky, obrátia sa a namieria. Zaznie výstrel, tvár šikovnejšieho sa ponorí do dymu z výstrelu. Rival padá k zemi.

„Používame verné historické repliky od špeciálnych výrobcov zo zahraničia. Dajú sa kúpiť bez zbrojného pasu a ich cena sa pohybuje okolo tristo eur. Nepoužívame muníciu, všetko je len predstavenie.“

Šable sú nákladnejšie. „Na každé storočie máme iný druh. A pretože s nimi trénujeme, opotrebovávajú sa a ničia. Stoja tristo až päťsto eur. Je to drahá záležitosť, najmä ak berieme do úvahy ten úbytok.“

Fringia sa usiluje ukázať ľuďom aj materiálnu kultúru našich predkov, na každom kúsku, ktorý používajú, si dajú záležať. Od odevov až po zbrane. „Spočiatku bol problém so zručnými remeselníkmi. Našli sme ich, zabezpečili im podklady a teraz dokážu vyrábať predmety, ktoré potrebujeme, takmer také isté, ako boli tie historické,“ pochvaľuje si šéf skupiny.

Dámy v rukavičkách

K ére džentlmenov patrili aj dámy. „V tých časoch sa ľudia dokázali baviť a každá udalosť mala neopakovateľnú atmosféru. Večerné korčuľovanie pri živom orchestri bolo zážitkom,“ opisuje Pavol Uličný.

Ach, tie plesy

„Bratislava nebola vytrhnutá z kontextu kultúry európskych miest. V slovenskom prostredí sa tancovalo napríklad na Franza Lehára. Dámy vedeli, ako sa obliecť podľa najnovšej módy. Vychádzali časopisy, ktoré prinášali módu z Paríža či Londýna. Zo Španielska a z Talianska k nám prichádzali učitelia tanca a dochovali sa zápisy o tom, ako sa tancovalo,“ hovorí člen spoločnosti Fringia.

A čím sa tance v devätnástom storočí líšili od ostatných období? „Je to prelomové obdobie a zároveň posledné, keď tance na ples zostavovali taneční majstri."

"Choreografie si zachovali eleganciu i extravaganciu. Potom prišla vlna štandardizácie a uniformity. Z historických tancov sa postupne stali klasické, tie poznáme aj dnes,“ hovorí Terézia Tomašovičová, ktorá sa historickým tancom venuje osem rokov.

Len si predstavte to vzrušenie, keď mladá dáma mohla konečne čeliť mužskej priazni bez rodičovského dohľadu za chrbtom. „Matky priviedli na ples dcéry, aby ich uviedli do spoločnosti, a tie, zväčša držané pod zámkom, mali možnosť stretnúť sa s mladými mužmi osamote. Aj keď len na parkete,“ opisuje Terézia.

Skupinové šnurovanie

Kým však dámy vkročili do tanečnej sály, doma absolvovali niekoľkohodinovú prípravu. „Obliekanie bolo náročný proces,“ usmieva sa členka Fringie. „Ani sa nečudujem, že mali doma niekoľko pomocníčok. Veď len navliecť sa do korzetu je hotové umenie. My sa postavíme za seba, urobíme vláčik a šnurujeme jedna druhú.“

Riadnu dávku zručnosti si vyžaduje aj účes. Dievčatá z historickej skupiny to zvládnu samy. Minimálne osemdesiat sponiek, bižutéria, kvety vo vysoko vyčesaných vlasoch. „Pripravujeme sa doma. Je zábavné, keď sa potom takto načesané navlečieme do riflí a presúvame sa autobusom na vystúpenie,“ dodáva Terézia.

V kufroch majú šaty z drahého hodvábu a čipiek, za ktoré zaplatia okolo tisícpäťsto eur, vejáre, slnečníky. A, samozrejme, rukavičky - bez nich by pravá dáma nikdy nekorzovala ani netancovala.

Relax