Exponáty smrti: Kedysi na Sicílii mučili ľudí v rúre na pečenie v tvare býka

Mučenie. Zotročenie, poníženie, bolesť i zvrátená rozkoš. História nám dáva bohaté dôkazy ľudskej vynachádzavosti a zvrhlosti. Lebo, ako hovorí latinské príslovie, Homo homini lupus est - človek je človeku vlkom.

Už primitívne kmene používali rôzne formy mučenia, či už ukameňovanie, alebo napichnutie. K tortúre sa ľudia uchyľovali v krajinách po celom svete a v každom storočí. Žiaľ, ešte stále existujú miesta, kde kruté praktiky na ľuďoch vykonávajú dodnes a ospravedlňujú to vojnou či trestom za vinu, napriek tomu, že sú v civilizovanom svete zakázané. Viac ako dvesto kusov dokonalých replík i pôvodných strojov, nástrojov, zariadení a pomôcok z rôznych historických období na výstave v Bojniciach prenesie návštevníkov do sveta krutosti a vyvolá zimomriavky.

Varený, pečený

Zaujímavá expozícia má hneď pri vstupnej bráne do Bojnického zámku pozoruhodnú pozvánku - návštevníkov víta veľký železný býk. Nie je však len dekorácia, ale naozajstný hrozivý mučiaci nástroj. Kus kovu s otvorom na boku. Túto „rúru na pečenie ľudí“ v tvare býka používali najmä na Sicílii.

„Človeka do nej zatvorili a pod býkom zapálili oheň. Zúfalé výkriky obeti zvnútra pripomínali zvuky rozzúreného býka. Efekt ešte znásobovala para vychádzajúca cez sústavu rúrok z nozdier zvieraťa. Uväznený sa v ňom upiekol,“ opisuje Petra Gordíková, kultúrna manažérka Slovenského národného múzea - Múzeum Bojnice. „Hovorí sa, že prvou obeťou býka bol jeho vynálezca. Ten, čo si u neho zhotovenie objednal, ho chcel na niekom vyskúšať a zároveň sa zbaviť vynálezcu, aby mu nemusel zaplatiť,“ dodáva.

Škripec: Vypočúvaného naťahujú povrazom, čím sa natrhne svalstvo. Foto: Archív

Zúriaci býk nie je jediný nástroj, ktorý ľudí mučil ohňom. Ak si odmyslíme krutú smrť na horiacich hraniciach, v minulosti sa často využíval kotol, kde jednoducho človeka uvarili. Aj Markíz de Sade spomína muža, ktorý „zamykal dievčatá do rozpálenej kovovej skrine, kde sa udusili“.

Žiadne módne doplnky!

V miestnosti znie podmanivá, trochu tajomná hudba. Umocňuje atmosféru, keď si návštevník kus po kuse prezerá výmysly ľudskej krutosti. V jednej vitríne sú železné masky - využívali ich na riešenie sporov. Vinníkovi masku nasadili na tvár a podľa druhu previnenia ho trestala. Napríklad, hašterivým ženám tlačila na jazyk, aby nemohli rozprávať.

Ani železné topánky neslúžili na parádu. Mohutná čižma mala vnútri ostré hroty. Ak sa chcel človek vyhnúť bolesti, musel stáť na špičkách. A to sa dlho vydržať nedá. Najznámejšia bola takzvaná španielska čižma, jej vnútro vypĺňali oceľové obaly, ktoré nohy obvineného postupným sťahovaním skrvavili a deformovali. Pri silnejšom uťahovaní často aj polámali kosti.

Polámaní, ukrižovaní

Na výstave nechýba ani obyčajné drevené koleso. Vyzerá nevinne, aj keď fráza „akoby ma na kolese lámali“ je dobre známa a neveští nič dobré. Tento druh mučenia používali v stredoveku a ranom novoveku najmä vo Francúzsku, v Taliansku, ale i v Česku. Trestali ním závažné zločiny - veľké krádeže i vraždy.

„Mnohí si myslia, že odsúdeného ovinuli okolo kolesa, ale nebolo to tak. Priviazali ho za ruky a nohy na koleso, doslova ho doň vplietli a tĺkli ho, kým mu nepolámali kosti,“ hovorí kultúrna manažérka múzea. Z histórie poznáme aj ďalšie spôsoby lámania kolesom. Odsúdeného položili na zem, roztiahnuté ruky a nohy priviazali o kolíky a na nešťastníka hádzali koleso, kým ho početné rany neusmrtili.

Nemenej známym spôsobom týrania odsúdenca je ukrižovanie. V miestnosti visí veľký drevený kríž a naša spoločníka ukazuje na staré fotografie, ktoré dokumentujú túto krutú smrť. Aj Ježišovu. „Mnohí si myslia, že človek na kríži umieral od hladu a vyčerpania. V skutočnosti skonal preto, že sa zadusil. Tým, že visel prikovaný na kríži, mal stlačené vnútorné orgány a tie tlačili na bránicu. Keď sa chcel nadýchnuť, musel sa nadvihnúť, a to mu spôsobovalo bolesť vzhľadom na rany na rukách. Dýchanie bolo čoraz náročnejšie, až sa nakoniec úbožiak zadusil.

Samozrejme, na výstave nechýba ani ďalšia vychytená mučiaca pomôcka - škripec. Človeka buď vo vodorovnej, alebo v šikmej polohe natiahli na niečo ako rebrík alebo lavicu a ťahali iným smerom horné a iným dolné končatiny. Odsúdencovi praskali väzivá. Keby mohol, zvíjal by sa od príšernej bolesti, ktorej sprievodným javom bolo natiahnutie končatín niekedy až o tridsať centimetrov.

Váhy pre bosorky

Okrem vojen sa azda s ničím nespája mučenie viac ako s honbou na čarodejnice. Úbohé ženy obvinené z bosoráctva museli často podstúpiť obrovské muky, kým ich telá pohltili plamene hranice. Aj preto výstava na Bojnickom zámku venuje časť expozície práve tomuto obdobiu. Už pri vstupe do miestnosti návštevníka upútajú veľké váhy. Neslúžili na váženie potravín, ale ľudí. „Dokazovalo sa na nich, či je žena čarodejnica. Postavila sa na jednu stranu váh a ak bola ťažšia ako závažie, mohla byť zbavená viny.

Ak však zostala nad zemou, súd ju považoval za ženu ľahších mravov aj dostatočne ľahkú na to, aby mohla lietať na metle,“ vysvetľuje Gordíková. Je jasné, že sudcovia mohli s výsledkom ľahko manipulovať. Stačilo dať príliš ľahké závažie… „Neľudské ľudské váhy“ sme si vyskúšali aj my a podľa výsledku, keby sme žili v stredoveku, jedna naša redaktorka by celkom určite skončila na hranici. Ak ženu obvinenú z bosoráctva aj prepustili, neraz odchádzala s vypáleným znamením na tele. Vypaľovacie ciachy - kus železa, ktoré kat zapálil a prikladal na kožu - teda na výstave rozhodne nechýbajú. Označovali sa ním tiež zlodejky i ľahké ženy. Kto by si nespomenul na vypálenú ľaliu na ramene krásnej Mylady z Dumasových Troch mušketierov?

Keď mučenie vzrušuje

„Povedzte mi, páni, prečo na svete existujú ľudia, ktorých srdce je výstrednosťami také stvrdnuté, že rozkoš im prináša už len to, čo je degradujúce a hnusné. Dalo by sa povedať, že svoj pôžitok už nachádzajú len v najhnusnejšej špine a hanbe,“ pýta sa pani Duclosová v knihe Markíza de Sade 120 dní Sodomy. Nuž, de Sade vo svojej literatúre zhromaždil kruté zvrhlosti, ku ktorým sa ľudia uchyľovali nielen vo fantáziách. Opisuje najbrutálnejšie spôsoby mučenia, ktoré navyše súviseli so sexuálnou rozkošou „civilných katov“.

„Muž zviaže dievčaťu ruky povrazmi, vyťahuje ju cez kladku k stropu a potom ju prudko spustí dolu, čím jej vykĺbi alebo poláme údy.“ Alebo: „Iný spôsobí dievčaťu hlboké rany, do ktorých kvapká roztavenú smolu, niekedy aj olovo.“ To sú tie najjemnejšie praktiky, o ktorých rozpráva autor v knihe 120 dní Sodomy prostredníctvom hlavnej hrdinky. Expozícia na Bojnickom zámku sa síce na nástroje spôsobujúce sexuálne vzrušenie nezameriava, ale niečo sa nájde.

Análna hruška: Mučiaci nástroj, ktorým sa rozťahoval konečník, v súčasnosti pre niekoho obľúbená sexuálna pomôcka. Foto: Martin Domok

„To je análna hruška, známa aj pod názvom hruška úzkosti,“ ukazuje naša sprievodkyňa na malý predmet. Na prvý pohľad pôsobí ako zaujímavá dekorácia v tvare zlatej hrušky ukončená zdobenou skrutkou. Jej priťahovaním sa objem hrušky v anále zväčšuje. „Niektoré mučiace predmety nájdete aj v múzeu sexu. Dodnes sa využívajú pri erotických hrách. Samozrejme, treba s nimi vedieť narábať a odhadnúť, pokiaľ môže človek ísť,“ pripomína kultúrna manažérka múzea.

O kúsok ďalej si obzeráme pás cudnosti - železné zariadenie, ktoré žene upevnili na intímne miesta, aby zabránili sexuálnemu styku, prípadne znásilneniu. Deformoval panvu a spôsoboval aj ďalšie zdravotné problémy. Dnes si niektorí prívrženci sadomasochistických praktík dávajú vyrobiť pásy cudnosti na mieru - pre partnera. Aby toto zariadenie znemožnilo masturbáciu či erekciu. Aj takto možno trestať, mužov i ženy.

Pozor, nesadať!

Niekedy to môže poriadne bolieť. Nielen po výprasku, ale aj keď si sadnete do kresla, ktoré má namiesto mäkkého čalúnenia ostré hroty. „Toto je Judášova stolička,“ ukazuje naša sprievodkyňa na starý drevený nástroj. Vyzerá ako pyramída so špicom navrchu. Odsúdeného na ňu posadili tak, aby hrot pomaly vnikal do intímnych častí tela. Niekedy ho na stoličku spúšťali zvrchu, pomaly alebo rýchlo, v každom prípade bolestivo. Tento starý mučiaci nástroj zaznamenal svoj „rozkvet“ najmä počas španielskej inkvizície.

Na podobnom princípe fungoval aj drevený koník. Žiadna romantika! Navrchu mal ostrú hranu. Usadili na ňu človeka, na nohy mu priviazali závažie, to ho ťahalo k zemi a ostrá časť koňa sa mu zarezávala hlbšie do tela. Celkom iného druhu je psychomučenie. Aj také poznali naši predkovia. Vinníka posadili na lavičku, nad ktorou visel sud s vodou. Z kohútika postupne na hlavu odsúdeného kvapkala voda. „Hoci kvapky nespôsobujú bolesť, bolo to dlhé a systematické týranie pôsobiace na psychiku,“ objasňuje Petra Gordíková.

Krutá panna z hororov

Čo nástroj, to ďalšia hororová predstava. Jedným z najzaujímavejších je zrejme železná panna. Obľúbená u tvorcov hororov, známa z legiend o Alžbete Bátoryovej. Ak človeka do nej zatvorili, bodáky na vnútornej strane dverí ho prepichli a obeť vykrvácala. „Nie sú však žiadne záznamy a dôkazy, že by ju niekto naozaj používal. Je to výmysel z konca osemnásteho storočia pre hororové príbehy či cirkusové vystúpenia,“ priznáva zamestnankyňa múzea, do ktorého samostatnú expozíciu mučiacich nástrojov priniesol Robert Pospíchal z Českého Krumlova.

„Väčšina predmetov pochádza zo zbierky francúzskej rodiny, ktorá ich zdedila po predkoch katoch. Niektoré veci sú pôvodné, iné sú vernými kópiami starých mučiacich nástrojov,“ vysvetľuje manažérka. Výstava putuje po rôznych európskych mestách a v Bojniciach si ju môžete pozrieť do konca roka.

Vianočné tipy na darček