Bratislavský fantóm pôsobil vraj i v okolí Jakubovho námestia, ktoré počas vojny zasiahli bomby. Zjavil sa aj v dobovej tlači počas vojny.

Fosforový muž: Kto bol tajomný strašidelný fantóm z temných ulíc Bratislavy?

Tak ako kedysi strašidlá žili v zrúcaninách či v močiaroch, dnes sa stretávame s nadprirodzenými bytosťami v mestách.

Počas druhej svetovej vojny bol postrachom obyvateľov našej metropoly. V čase, keď po uliciach pochodovali gardisti, vo svete zúrila najkrvavejšia vojna a mesto muselo byť zatemnené, pod rúškom tmy údajne prepadával občanov.

Chodil v dlhom kabáte, ktorý si znenazdania roztváral pred ženami. Pod ním sa ligotala fosforová kostra. Volali ho Fosforák, Fosforkostra, Fosforový muž. Čo to vlastne bolo za strašidlo? Chorý deviant, zlodej či výmysel absurdnej doby?

Hrdina Pérák...

„V Bratislavě na Slovensku řádila Smrtka. Nezjištěný muž využíval zatemnění tak, že měl na šatech pod kabátem fosforem nakreslená žebra kostlivce, a když se v temné ulici náhle před některou ženou rozhalil, vyděsil ji natolik, že ji mohl snadno oloupit.“

Tento stručný opis bratislavského Fosforáka sa prvý raz zjavil v odbornej tlači v polovici šesťdesiatych rokov minulého storočia. Autorom príspevku v etnologickom časopise Český lid bol folklorista Miloš J. Pulec. Pulec o Fosforákovi písal v súvislosti s českým fantómom Pérákom, akýmsi „bratom“ bratislavského fantóma.

Pérák počas vojny pôsobil v Prahe a ako pravý fantóm sa zjavoval nečakane - skákal na strunách, „perách“, a strašil ľudí, predovšetkým však robil problémy nacistickým okupantom. Po stovežatom meste sa vraj o ňom šírili také zvesti, že čoskoro sa Pérák stal ľudovým hrdinom a odbojárom, ktorý víťazí proti prevahe esesákov a vždy im odskáče pred nosom.

Ohlas bol taký veľký, že ihneď po oslobodení o fiktívnom vojnovom hrdinovi Pérákovi natočil známy český režisér Jiří Trnka animovaný film Pérák a SS. „Za nemeckej okupácie rozprávalo sa v Prahe o záhadnom mužovi, ktorý skákal na pružných perách a desil nemeckých votrelcov,“ stojí v titulkoch. „Náš film je venovaný tomuto dobrému strašidlu.“

… a zlosyn Fosforkostra

Kým Pérák svoju slávu dosiahol, Fosforákovi sa to nepodarilo. A M. J. Pulec ich porovnáva: „Na prvý pohľad je tu zrejmý rozdiel. Pérák v protektorátnej tradícii stojí spravidla na strane protifašistických bojovníkov, českí ľudia si o ňom radi rozprávajú, nedesí občanov.“ A to nebol prípad Fosforáka. Podľa svedectiev bol Fosforkostra postrachom.

Žiaľ, treba dodať, že podľa skúpych svedectiev. Prípad Fosforového muža uvádza aj etnológ z Etnografického oddelenia Národného múzea v Prahe Petr Janeček, autor známeho cyklu o moderných mestských legendách Černá sanitka. „Strašiak z posledných vojnových rokov bol vraj oblečený v čiernom priliehavom trikote, na ktorom bola svetlozelenou fosforeskujúcou farbou namaľovaná ľudská kostra.

Nešťastnice vraj spravidla omdlievali hrôzou, kostlivec využíval ich bezbrannosť a okrádal ich o šperky a peniaze.“ Podľa indícií Fosforák prepadával najmä v okolí ulíc Grösslingová, Kempelenova - dnešná Klemensova - a Jakubovo námestie...

Bratislavský „fantóm“

Hoci pre jeho obete asi nebol smiešny, O Fosforákovi sa zmieňuje aj dobový humoristický časopis Kocúr. Časopis počas vojny razil primitívnu antisemitskú propagandu, pomedzi ktorú sa len zavše blysol vtip. Medzi vzácnymi nepolitickými príspevkami sa v čísle z decembra 1943 objavila aj celostranová ilustrácia strašidla s titulkom Bratislavský fantóm - fosforový muž.

Sprievodný text narážal na vojnové udalosti a vedľa tajomnej postavy na nočnej ulici hlásal: „Fosforové bomby? Daj sa mi svete! Ale fosforový človek, to už hej, to je niečo, čo nemajú ani Angličania!“ Petr Janeček dodáva: „Tradícia bola zrejme obmedzená len na Bratislavu, ale rozšírená bola vskutku nebývalo, keďže na existenciu fantóma reagoval humoristický časopis celostranovou anekdotou.“

Iná anekdota sa mala týkať slovenského básnika Jána Kostru. V tom čase totiž koloval v Bratislave vtip inšpirovaný Fosforkostrou: „Kostra, čože tak svietiš…?“ Žart odrážal aj fakt, že známy básnik mal vraj ďaleko od nedostatku sebavedomia.

Stratený

Ak je fantóm obostretý tajomstvom počas svojho pôsobenia, po vojne sa dočista stratil. Janeček síce udáva, že Fosforáka naháňali aj žandári, ba vari ho aj chytili. Ale - ako inak v prípade fantóma - nikde o tom nejestvuje záznam. Zdá sa, že podobne ako Péráka ho vytvorila predovšetkým vypätá vojnová situácia.

Mimochodom, podľa českého folkloristu M. J. Pulca išlo o zaujímavé fantastické rozprávania a mýty, ale treba zdôrazniť, že Pérák a Fosforák neboli izolované postavy: „Počas vojny sa objavil aj Žiletkár a Britvák, obaja pravdepodobne skutočne existujúce psychopatické indivíduá, ktoré párali zozadu ľuďom, najmä ženám, šaty a neskôr sa v podaní šuškandy dopúšťali sériových vrážd…“

Útoky maskovaného muža so žiletkou sú pritom zaznamenané prostredníctvom viacerých svedectiev. „Pre charakteristiku je závažné, že v Péráka sa veľmi verilo,“ dodáva vo svojom článku Pulec. „Pražský Pérák žil v šepkanej propagande ako pomstiteľ nacistickej zlovôle až do májových dní...“

Okrem spomínaného filmu sa Pérák vrátil na scénu aj počas sovietskej okupácie v roku 1968 či po nežnej revolúcii - v podobe komiksovej postavičky. Po našom Fosforákovi na rozdiel od českého kolegu toho veľa nezostalo. Ale ktovie, možno sa ešte niekedy vynorí.

Súčasné povesti

Etnologička Zuzana Panczová z Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied sa venuje tradičným i súčasným povestiam a moderným mýtom. Vo svojej práci k tejto téme uvádza, že výskum sa začal už v druhej polovici 20. storočia. „Stali sa súčasťou folkloristického bádania a aj dnes podnecujú dôležitú diskusiu...

Etnológia i folkloristika sa postupne začínajú orientovať na výskum súčasnosti, sleduje sa komunikácia v rôznych sférach, v kaviarňach, kaderníctvach, na stenách fasád budov - dokonca na toaletách.“ Aj vo folklóre prichádzajú módne vlny, napríklad dnes viac než príbehy o nadprirodzene kolujú rôzne senzačné, morbídne či humoristické rozprávania.

Tak ako kedysi strašidlá žili v zrúcaninách či v močiaroch, dnes sa stretávame s nadprirodzenými bytosťami v mestách. „V súčasnosti dominujú skôr príbehy prevzaté zo zahraničných motívov, pričom sa šíria najmä medzi mládežou - zaujímavé sú napríklad rôzne verzie príbehov o Bloody Mary, populárne na základných školách,“ dodáva Zuzana Panczová.

„Funkciu démonov niekedy preberajú maniaci s temer nadprirodzenými schopnosťami - ale to už je sféra fantázie výdatne živená profesionálnou hororovou tvorbou.

Je jednoznačné, že sféra záhadnosti a prekračovania hraníc medzi životom a smrťou je rovnako atraktívna ako kedysi, no aktívne spontánne rozprávačské príležitosti „face-to-face“ z veľkej časti supluje pasívna konzumácia príbehov filmovej a televíznej produkcie, na druhej strane sa však najmä vďaka internetu otvorili nové možnosti šírenia týchto príbehov a vzniklo veľa webstránok, diskusných fór a rozsiahlych databáz súčasných povestí.“


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní