Haute couture z naftalínu: Slovenské čepce zaujali aj v zahraničí

Projekt Slovenská renesancia ukazuje svetovosť slovenských krojov, zaujímajú sa oň aj zahraničné módne časopisy.

Portréty mladých žien vystupujú z tmy a cielene vedené svetlo ťahá oči divákov k nevšedným pokrývkam ich hláv. Sto- i dvestoročné čepce či svadobné party vytiahnuté z naftalínu chytili druhý dych.

Pokojne by mohlo ísť o súčasné módne výstrelky, haute couture zo svetových predvádzacích mól. Veľkoformátové fotografie Petry Lajdovej prinášajú svieži pohľad na tradičné slovenské kroje.

Znovuzrodenie starých vecí

Nápad vytvoriť súbor fotografií, ktoré budú prezentovať fascinujúcu rôznorodosť ľudových odevov malého Slovenska, vznikol v Ríme v slávnej Ville Borghese.

Fotografka Petra Lajdová obdivovala najznámejšie Berniniho sochy či Caravaggiove obrazy a stretla sa s obdivovateľom umenia z Mníchova, z ktorého sa vykľul zberateľ starých fotografií z Afriky a nadšenec tradičných odevov etník z celého sveta.

„S veľkým zanietením mi rozprával o vzoroch, technikách, materiáloch, z ktorých si ľudia šili oblečenie, spomínal Nepál, Tibet, Japonsko... Pýtala som sa, či pozná aj to naše, slovenské, ukázala som mu fotografiu Karola Plicku s portrétom dievčaťa z Veľkého Lomu. Pre svetaznalého muža to bolo niečo nové.

So záujmom sa pozeral na svadobnú partu, vravel, že vyzerá, akoby bola z Afriky. Vtedy som si uvedomila, že Lúčnicu, folklórny tanec, ľudové piesne máme odprezentované veľmi dobre, ale naše kroje vo svete známe nie sú.“

Dieru na trhu sa Lajdová rozhodla zaplniť projektom, ktorý nazvala Slovenská renesancia. Išlo jej o „znovuzrodenie starých vecí“, o ich „vytiahnutie na svetlo“.

Práci s fotoaparátom predchádzala niekoľkomesačná príprava pozostávajúca zo štúdia odbornej literatúry, dlhých debát s etnológmi a folkloristami, z výberu špecifických typov ozdôb hlavy a nakoniec niekedy až detektívne pátranie po konkrétnych kúskoch.

Fotografka oslovovala starostov, cestovala do miest i dedín v najrôznejších kútoch krajiny, navštevovala staré babky v ich domovoch a sledovala, ako opatrne, starostlivo vyťahujú zo skríň i zaprášených truhlíc na povale pestro zdobené odevy, ktoré kedysi patrili ich predkom. Najstarším artefaktom, na ktorý natrafila, bol dvestoročný čepiec z Torysiek, z Levočských vrchov.

„Čepce, ktoré nosili ženy od vydaja až do svojej smrti, sa ešte dajú pomerne jednoducho nájsť. Ale svadobné party vždy patrili medzi výnimočné kúsky odevu, ženskú hlavu zdobili iba vo svadobný deň alebo ich nosili na slávnostné príležitosti. Niektoré typy už ani neexistujú, čo je obrovská škoda.“

Atraktívne a príťažlivé

Archaické pokrývky hlavy určené slovenským ženám boli symbolmi ich rodinného statusu. Podľa nich muselo byť každému od prvého okamihu jasné, či sa stretol so slobodnou, alebo s vydatou ženou. Akt premeny dievčaťa na ženu sprevádzal verejný rituál čepčenia, ktorý si zachoval obľubu do dnešných čias. Aj moderátorke Zlatici Puškárovej počas jej svadby s Patrikom Švajdom nasadili o polnoci na hlavu čepiec.

Fotografie Petry Lajdovej pripomínajú, prečo by bolo škoda na túto časť našej histórie zabudnúť. Ženy na nich vyzerajú v dávno ušitých čepcoch a čelenkách veľmi príťažlivo.

„To bol úmysel. Vo svojej tvorbe sa venujem ženám a v tomto projekte som chcela prepojiť ženskú krásu s tradičným umením. Teda aby zábery boli atraktívne pre širokú verejnosť a zároveň ich akceptovali odborníci.

Slovenskú renesanciu tvorí dvadsať fotografií s rozmermi osemdesiat krát sto centimetrov, ktoré sú oslavou odohrávajúcou sa v úplnom tichu, minimalizme. Modelky sú nasvietené tak, aby diváka nič nerušilo. Čepce a party som vyberala z tristopäťdesiatich známych typov podľa toho, aby boli čo najviac rôznorodé svojím tvarom, ale aj miestom, odkiaľ pochádzajú.“

Na dosiahnutie spokojnosti odborníkov pri pohľade na portréty mladých žien bola potrebná pedantná úprava modeliek pred fotením. Každý typ kroja vyžaduje dôsledné dodržiavanie pravidiel, ako ho nosiť.

Z niektorého čepca nesmie vykúkať ani jeden vlas, pri inom treba zase dať pozor, aby uši ženy neboli ani kúsoček prekryté látkou. Nasadenie čičmianskeho čepca nebolo bez dokonalej znalosti zložitého postupu vôbec možné - skúsené ruky museli vytvoriť najprv špeciálny účes pozostávajúci z dvoch drdolov, na ktoré upevnili akési konštrukcie určujúce tvar čepca a tie omotali vyšívanou látkou.

Sme svetoví

Fotografie vznikali v ateliéri, ale aj v drevenici v Myjave či v gazdovskom dome v Čičmanoch. Výsledok zaujal nielen milovníkov folklóru, študentov etnológie, ale aj zahraničné módne časopisy.

„Projektu som verila, vedela som, čo robím. Spočiatku som sa naň snažila získať finančnú podporu aj z iných zdrojov, oslovila som napríklad Ústredie ľudovej umeleckej tvorby, avšak bez konkrétneho ohlasu. Všetko som si financovala sama. Nebolo to jednoduché, ale neľutujem. Podarilo sa mi ukázať, že my Slováci sme svetoví.“

Vedľa svojich fotografií írečitých Sloveniek ukladá Petra Lajdová obrázky žien zo vzdialených končín sveta. Do očí pri tom udiera podobnosť tekovského čepca s korunou egyptskej kráľovnej Nefertiti, svadobnú partu z Veľkého Lomu nájdeme u čínskeho dievčaťa, vajnorské strapce padajúce až na hrudník dievčaťa, akoby k nám zavialo z Mongolska.

Fotografka k tomu hovorí: „Naše prepojenie s odľahlými kútmi sveta je fascinujúce.“

Vianočné tipy na darček