Historické poklady Slovenska: Brány, ktoré rozprávajú príbehy o svojich majiteľoch

Človek by neveril, že aj historická brána môže prehovoriť!

Relax

Gazdu poznáš po dvore, gazdinú po pitvore. Staré slovenské porekadlo, zrejme staršie než brána na dome číslo 51 v Levoči. Pekná, masívna, tmavé drevo, kovanie, sklo. A určite bude aj stará. To je asi tak všetko, čo môže povedať laik, keď sa na ňu pozrie.

V očiach odborníčky, architektky a výtvarníčky Janky Krivošovej, sa však mení na čosi ako priezračnú sklenenú guľu, z ktorej môžete veštiť: „Človek, ktorý si dal urobiť takúto bránu, si vyžadoval úctu okolia. Želal si, aby si ho ľudia vážili. Chcel byť o všetkom informovaný, preto si dal urobiť aj veľký sklenený priehľad. Ten istý priehľad však svojou elegantnosťou prezrádza, že dotyčný mal dobrý vkus. Spodná časť brány je výrazne zosilnená, z čoho môžeme vyčítať, že sa jej majiteľ bál zlodejov. Veď výtržníci a lotri boli vždy, aj v polovici 19. storočia, keď táto brána vznikla. Má romantizujúce črty, pre ktoré bolo typické práve to, že cez priehľady púšťala dovnútra dostatok svetla.“

Aká brána, taký majiteľ

Človek by neveril, že aj brána môže prehovoriť! A to dokonca aj vtedy, keď je vstupom do banky na levočskom Námestí Majstra Pavla. Aj my sme sa snažili niečo z nej vyčítať, ale zmohli sme sa len na otázku, či tie dva malé otvory v jej hornej časti slúžili pre holuby. „Nie, neboli pre holuby, ich úlohou bolo dostať dovnútra aspoň trochu svetla. Táto brána pochádza z konca 18. alebo zo začiatku 19. storočia. Nie je renesančná.“ A človek, ktorý si ju objednal?

„Seriózny, ale veľmi konzervatívny človek. Je jednoduchá, pevná, čiže chcel pôsobiť zodpovedne,“ povie a po chvíli dodá, že veľmi veľa fantázie teda nemal. A vás môže rozveseliť fakt, že dnes sa touto bránou vchádza do bankovej inštitúcie.

Samozrejme, tá ju zdedila, ale charakterové črty majiteľa sedia aj dnes. „Pôvodná zámka sa pokazila a nevieme nájsť zámočníka, ktorý by ju vedel opraviť,“ hovorí Anton Slebodník z Oblastného reštaurátorského ateliéru Pamiatkového úradu SR v Levoči. Aj on má brány v malíčku, je stolár a za tridsať rokov ich dal dokopy už desiatky.

„Mimochodom, takéto brány sú v Levoči štyri. Veľmi podobné, a predsa každá trochu iná, aby neboli rovnaké. Majstri si dali záležať, aby vytvárali originály.“ A potom začne rozprávať o bráne do domu s číslom 51, ktorú reštauroval v roku 1986. „Ako sme postupovali? Nuž tak ako vždy. Najskôr sme zistili, v akom stave je drevo. Bolo na ňom zo desať vrstiev farby. Malo by sa natierať každých päť rokov a zdá sa, že tu to dodržali. Všetky vrstvy museli ísť preč a nakoniec sme drevo ošetrili ochranným roztokom. Očistili sme kovanie a museli sme ju sfunkčniť. To býva problém, odborníkov je málo a už sa nám stalo, že sme našli aj pánty, z ktorých chýbali aj dva centimetre. Zodrali sa. Predstavte si verejnú budovu, kde ľudia otvárajú dvere aj stokrát denne...“

Poklopká po bráne, prizrie sa jej a dodá: „Už je to tridsať rokov, čo sme sa jej venovali naposledy. Zdá sa, že by sa jej znova zišiel ochranný roztok.“

Žltý horor

Vláčime sa od brány k bráne, na neskrývaný údiv okoloidúcich každú otvoríme, zatvoríme a pri každej filozofujeme. Čo už len môže byť na nej zaujímavé, však? Čudovali sa všade. V Červenom Kláštore, keď sme fotografovali „ranorenesančnú bránu kláštora zo 16. storočia, ktorá o mníchoch nevypovedá nič, nemá zvonka ani len kľučku, iba klopadlo, a keď ktosi zaklopal, buď mu niekto otvoril, alebo aj nie,“ ako povedala Janka Krivošová.

Čudovali sa aj v Bardejove, kam sme sa vydali v nádeji, že uvidíme krásne brány. Nestalo sa. Väčšina z tých na Radničnom námestí bola taká - socialistickorealistická. Oblepená letákmi informujúcimi o voľných pracovných miestach, pozvánkami na výstavy, oznamami o zmene pracovného času, či dokonca certifikátom o dizajne obočia čiarkovou metódou 3D.

A keď si aj dvaja chlapi všimli, že sklá sú špinavé, museli byť naozaj veľmi špinavé. Nuž a poslednou ranou pod pás bol žltý plastový oznam cez tretinu brány, ktorý nás lákal do kníhkupectva Radosť a kaviarne Libresso. „Takto by mali renovované brány vyzerať!“ hovorí architektka, ale nemyslí tým onen žltý horor. „Gotický portál, nástenné maľby z 18. storočia, rokoko. Vidno, že je nová, zrejme z 20. storočia, čo prezrádza dokonale rovné drevo. Pravdepodobne ju však navrhovali podľa pôvodnej.“

Bezcenné kópie?

Nová. V našich očiach brána práve padla o dve triedy dole. Nové je nové, takého môžeme mať habadej. Všetko sú to len „kópie“. Janka Krivošová však tvrdí opak: „Každá takáto brána musí spĺňať tri veci. Musí vychádzať z historického kontextu, vypovedať o tom, komu a kedy dom patril, a, samozrejme, musí byť funkčná.“ Príklad? Brána do múzea v bardejovskej radnici.

„Portál je neskorogotický, ale to, čo doň vsadili, pochádza z 19. storočia. Očividne to nie je kópia, vymysleli si ju a chceli zdôrazniť, že prišla nová doba a ľudia majú nové nápady.“ A každá doba mala svoje nápady zodpovedajúce technickým možnostiam.

Kov spočiatku obrábali iba vo vyhniach, pôsobí teda ťažkopádnejšie, neskôr, keď ho spracúvali priemyselne, mohli sa s ním pohrať viac. V časoch gotiky muselo byť drevo masívne, pánty pevné a zapustené hlboko do stavby, chránili dom. Oveľa neskôr, keď už jestvovala polícia, bezpečnosť ustúpila kráse. „Ale brány vždy boli umeleckým dielom a vyjadrovali názor svojich vlastníkov. Mali presviedčať okoloidúcich, že ich majiteľ je moderný, rozhľadený človek, vie, čo sa práve nosí, a má na to, aby si takýto vchod mohol dovoliť.“

„Prečo má ktosi Mercedes a niekto iný Trabant?“ reaguje protiotázkou Anton Slebodník, keď sa ho v Levoči pýtame na dve brány vedľa seba a obe kovové. Všetky ostatné sú väčšinou zo smreka alebo z jedle. „Ale tieto už nie sú pôvodné, sú dokonale hladké, takto sa kov vo vyhni spracovať nedá.“

Čo môžeme povedať o majiteľovi? Ide skutočne o honosnú bránu, žil tu teda veľmi významný človek, o čom svedčí aj erb na portáli. Je pevná, takže si ctil a chránil svoju rodinu. A musel byť prinajmenšom kupec alebo bohatý obchodník! A tá druhá, bez cifrovania, slúžila vlastne namiesto mreží, za ňou bola určite aj drevená brána.

Opäť k nám prehovorila renesancia, hoci tie dnešné sú z minulého storočia. „Viete, čo má sto a viac rokov, to ja už pokladám za pôvodné,“ dodáva Anton Slebodník.

Pohroma po revolúcii

„Viac ako storočné brány sú dokonalé anonymné diela, pretože dovtedy mali právo robiť ich iba cechy a výrobu nemohli zadať nejakému fušerovi,“ rozpráva historička Nora Baráthová v Kežmarku. „Mnohé z tých našich, kežmarských, určite vytvoril umelecký stolár Martin Hužik v druhej polovici 19. storočia, ale nie sú signované, takže to neviem dokázať. Ani opak však nemožno dokázať!“ Rozpráva, že skutočnú pohromu kežmarské brány zažili až po Nežnej revolúcii, keď mnohé z nich ako nemoderné ľudia jednoducho povyhadzovali a nahradili novými.

Také niečo sa vraj nemohlo stať ani za socializmu. „Aj keď mnohé z nich boli farebné, predsa len si nikto nemohol dovoliť všetko. A keď raz jedna rómska rodina natrela svoj dom i bránu naozaj strašnou krikľavou modrou farbou, z národného výboru im prikázali, aby ju premaľovali.“ A čo brána na Kežmarskom hrade? „Určite sa jej podarilo zhorieť v roku 1901, keď mesto zachvátil veľký požiar,“ povie Nora Baráthová. Ale jednu takú sme predsa len videli! Štyristo a dvadsať rokov: „Bez štyroch rokov má štyristo rokov,“ hovorí Marián Čižinský, lektor pri vchode na Staroľubovniansky hrad.

„Túto časť postavili v 20. rokoch 17. storočia a vtedy sa tu ocitla aj táto brána. Vraví sa, že nebola určená pre tento hrad, ale pre iný, len nevieme, pre ktorý. Hoci hrad dobyli štyrikrát, ona prežila všetko. Možno preto, že ho vždy vydali do rúk protivníkov.“ A opäť sa na údiv prichádzajúcich hráme s bránou, zatvárame ju a otvárame. Ide to ľahšie, než by človek čakal, pritom ide o „drevenú trámovú konštrukciu obitú železnými kovanými plátmi“, ako hovorí lektor.

Tentoraz môže brána porozprávať príbeh o tom, ako ju okovali. Roztavené železo doslova vaľkali dovtedy, kým sa nezmenilo na plát. Ale stálo to za to. Štyristo rokov nie je málo. Niekedy je však veľa aj dvadsať rokov. „Len sa pozrite sem! Táto nepodarená kópia je z deväťdesiatych rokov a vyzerá horšie než storočné brány. Zlepili ju z dvoch kusov, už sa to rozchádza. Dlho nevydrží,“ prorokuje Anton Slebodník.

Opäť sme v Levoči a počúvame, že brány na južnej strane trpia viac než na severnej, pretože na ne celý deň pečie slnko. Starí majstri boli skúsení, nič nezliepali, robili rámové konštrukcie, prekladali dosky vediac, že drevo bude pracovať. A keď po stáročiach prasklo, máte väčší problém, ako si myslíte.

„Ak tú dosku s prasklinou vymeníte za novú, je to, samozrejme, jednoduchšie. Je to však znak toho, že máte málo peňazí. Ak ich máte dosť, dá sa to zreštaurovať tak, že prasklinu vôbec nebude vidno a celá brána zostane pôvodná,“ rozpráva.

Hľa, aj dnešné brány vedia rozprávať o svojich majiteľoch! Ak sa uspokojíte s novou zámkou na starej bráne, je to podľa Antona Slebodníka to isté, ako keby ste obliekli sedemdesiatročnú paniu do minisukne. Opäť ste o sebe niečo prezradili, ale s tým si možno o sto rokov majster stolár poradí. Ťažšie to bude mať so sklenenými bránami v obchodných centrách, ktoré sa otvárajú na fotobunku a keby na nich nevisela ceduľa Použite vedľajší východ, možno by ste do nej hlavou narazili už dnes. Ale to je už o inom.

Relax