Hniezdočko lásky sídlom slovenského prezidenta

Lovecký zámoček v Tatranskej Javorine patrí Kancelárii prezidenta SR a A. Kiska ho sprístupnil verejnosti. Pikantné na tom je, že v tomto zámočku sa odohrávala najväčšia tatranská love story!

Veľký čierny kríž na javorinskom cintoríne, večne zelený bršlen a medzi ním ukryté dva náhrobné kamene. „Otilia, Gräfin von Lubraniec - Dambska, geb. Brauns.“ Narodila sa v Berlíne 24. Februára 1868, zomrela na Javorine 29. decembra 1922. „August Karl Christian Kraft Fürst zu Hohenlohe - Oehringen.“ Narodil sa 21. marca 1848 v Oehringene, zomrel v Somogyszobe 14. mája 1926. Grófka bola od kniežaťa o dvadsať rokov mladšia, a predsa umrela o štyri roky skôr. Možno práve preto vyryli do čierneho kameňa na kríži slová: „Smrť rýchlo dostihne človeka, nedopraje mu žiaden čas, vytrhne ho zo stredu cesty, vytrhne ho z plného života.“

Nápisy na hroboch aj s erbami
Nápisy na hroboch aj s erbami
Viktor Malý

 

Už len starí ľudia spomínajú na to, čo vraveli ich rodičia. Vraj bola Otília klobučníčka, neurodzená žena, vraj sa vydala za poľského grófa len preto, aby získala šľachtický titul. Žila však s kniežaťom Hohenlohem. Rozprávalo sa aj to, že si ju Hohenlohe chcel vziať za manželku, ale ako si ju mohol vziať, keď už bola vydatá? Alebo to naozaj bola láska, na ktorú sa história usiluje zabudnúť, ale nedovolí jej to hrob na cintoríne v Tatranskej Javorine? Kúsok od katolíckeho dreveného kostolíka svätej Anny, ktorý dal postaviť knieža Hohenlohe, hoci bol evanjelik! Kostol vysvätili v roku 1903 a podnes v ňom napravo od oltára stojí lavica, na ktorej sedávala Otília s Hohenlohem.

Kostolík sv. Anny
Kostolík sv. Anny
Viktor Malý

 

Z Javoriny riadil svet

Kniežací rod Hohenloheovcov vlastnil obrovské majetky v Sliezsku i v Maďarsku. Christian Kraft však kúpil v roku 1879 za pätstotisíc zlatých guldenov aj pozemky v Javorine s rozlohou 10 490 hektárov. Keď v roku 1885 dostavali lovecký zámoček, presne ten, ktorý je dnes majetkom Kancelárie prezidenta SR, presťahoval sa do Tatier a odtiaľto riadil celé veľké rodinné majetky. Vtedy mal Hohenlohe tridsaťjeden rokov. Bol to mladý, vzdelaný muž. Absolvent právnickej fakulty v Bonne a vojenskej akadémie v poľskej Legnici. Presne vedel, čo chce - reprezentatívnu zvernicu, a hneď začal svoje plány aj napĺňať.

Do Tatier priviezol zver z Álp i zo Sibíri, alpské a sinajské kozorožce, altajské a americké jelene, srny z Chívy, americké bizóny a európske zubry. Dnešní ochrancovia prírody by ho zrejme ukameňovali, ale príroda si nakoniec poradila sama. Kamzíkom sa začalo dariť, ak ich pri kúpe pozemkov bolo sotva dvesto, v roku 1910 ich narátali sedemsto. Z troch jeleňov bolo v roku 1912 dvetisíc kusov vysokej zvery. Nemec sa postaral o poriadok. Dovolil dedinčanom, aby pásli svoje stáda na lúkach, ale v každej doline pribudla hájenka a v nej jáger. Ani tí však nemohli pomôcť kozorožcom.

V roku 1912 ich narátali stopäťdesiat kusov, po druhej svetovej vojne už len päť. Experiment sa nevydaril. Ani ten s bizónmi a zubrami. Posledný z nich sa vraj zvykol pásť na lúke spolu s kravami a nakoniec skončil v zoologickej záhrade v Prahe.

Na tie časy bol Hohenlohe veľmi pokrokový človek. Dal vybudovať elektráreň v doline, dnes už po nej niet ani stopy, aby mal zámoček vlastný zdroj elektriny, aj vodovod. Do histórie sa zapísal aj obrovskou aférou, ktorú nakoniec riešili vo Viedni, keď určil pre turistov iba tri chodníky a dosť. Tie tri chodníky slúžia podnes, nepribudli žiadne ďalšie.

Bola a nebola grófka

Oveľa väčším sústom pre vtedajšiu aristokraciu však musel byť rok 1889, keď sa na Javorine prvýkrát zjavila Otília. Zostala tu až do svojej smrti v roku 1922 a naozaj sa za knieža nikdy nevydala.

Knieža s Otíliou
Knieža s Otíliou
archív

„Bola grófka a nebola grófka. Hohenlohe jej titul kúpil, ale ona sa skutočnou grófkou nikdy necítila byť. Bola klobučníčka, zoznámili sa v Legnici. Môj otec, Matej Pitoňák, jej robil garde, keď mal pätnásť rokov a všetci dospelí chlapi boli v prvej svetovej vojne. Všeličo sa vtedy od nej podozvedal a nám to potom o veľa rokov neskôr rozprával. Dokonca ho naučila fajčiť! Tá žena nevedela žiť v horách, bola zvyknutá na rovinu, nechodievala s panstvom na poľovačky, nevedela byť dámou v tom zlom slova zmysle. Mala rada ľudí a ľudia milovali ju. Veď aj náš otec, vždy na Odpust nás brával na hrob Hohenloheho a Otílie ešte roky po ich smrti. Koniec koncov, aj drevenicu, kde som prežila celý svoj život, odkúpil môj dedo od kniežaťa,“ rozprávala Ružena Zachvejová.

„Vraví sa, že Otília sa za ľudí vždy prihovárala, že knieža bol ľudomil aj kvôli nej. Nielenže rozdávali mäso, po dva kilogramy každému, keď mal narodeniny, ale ak dakomu zhorel dom, povolil mu zadarmo narúbať si v jeho lesoch drevo na nový. A nie v tých zlých lesoch s mäkkým drevom, ale v tom, kde je najlepšie, tvrdé. Tí dvaja, to musela byť veľká láska! Otec spomínal, že keď Otília umrela a knieža mal rečniť na jej pohrebe, zlyhal mu hlas. Nedokázal to.“

Grófka umrela na rakovinu prsníka. Na jednej starej fotografii vidieť jej ubolenú tvár v rakvy. Ďalšia stará fotografia. Pred kostolíkom v Javorine stoja davy smútiacich ľudí. Pohreb kniežaťa Hohenloheho. Hoci všetci jeho príbuzní odpočívajú v rodinnom sídle na zámku Neuenstein a on umrel v Maďarsku, podľa poslednej vôle jeho telo previezli do Javoriny a pochovali ho vedľa Otílie.

Lovecký zámoček

Za Hohenloheho sídlo lásky sa nikto nikdy hanbiť nemusel!

Poliaci, ktorým Javorina patrila od novembra 1938 do septembra 1939, zámoček prestavovali ako sídlo prezidenta. Stihli akurát tak prerobiť dve miestnosti na prvom poschodí na jednu veľkú, zaskliť chodbu spájajúcu pracovnú časť s obytnou, a pobrať, čo sa dalo, keď odchádzali. Asi tak chcel osud. Veď zámoček len tri roky predtým kúpil Československý štát od Princa Augusta, Hohenloheho dediča, za 28 miliónov korún.

Naveky spolu
Naveky spolu
Viktor Malý

 

Mnoho vecí v tomto zámočku pripomínalo lásku Hohenloheho a Otílie. Stavaná pec, krídlo. Hrávala na ňom Otília. Obraz niekdajšieho viedenského dvorného umelca Paussingera - Jelene v zime z roku 1903, na poschodí spálňa kniežaťa aj s posteľou. Kto všetko sa v nej za tie roky už vyspal! Expozícia poľovných trofejí. Kamenná doska z 5. septembra 1924, na počesť tisíceho kamzíka, ktorého knieža ulovil. Nie v Tatrách, ako sa zvyklo vravievať za socializmu, ale za svoj život. Ibaže ten tisíci pripadol na Vysoké Tatry. V roku 1981 pamätník strhla lavína, našli ho až o štrnásť rokov neskôr v potoku a odtiaľ ho zase preniesli do zámočku.

V roku 1998 do Javoriny zavítali Kraft knieža Hohenlohe - Oehringen s manželkou Katarinou von Siemens. Ani netušili, že zámoček stojí, dva podobné v Sliezsku a v Maďarsku, dávno zmizli z povrchu zeme. Priniesli Kroniku Javoriny a Landoku z rokov 1880 až 1902, zašli do kostola sv. Anny, postáli pri hrobe kniežaťa i grófky, ale o Otílii toho veľa nenarozprávali. Kto by chcel spomínať čiernu ovcu rodiny? Aj keď možno práve jej vďačíme za to najkrajšie, čo dnes pod Belianskymi Tatrami stojí.

 

  • bub
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].

Vianočné tipy na darček