Nádherná i obávaná: Strmá vrcholová pyramída K2 púta pozornosť už z diaľky.

Hora hôr: Najťažšia osemtisícovka sveta

Vyzývavá pyramída K2 je považovaná za najťažšiu osemtisícovku sveta, prví ju zdolali Taliani pred šesťdesiatimi rokmi.

Kádvojka je po Mount Evereste druhou najvyššou horou sveta s výškou 8 611 metrov. Jednoduchý názov K2 jej dal britský zememerač T. G. Montgomerie, ktorý štíty označoval písmenom K, čo znamenalo pohorie Karakoram, a potom číslom podľa poradia, ako ich zo vzdialenosti dvesto kilometrov videl. Zhodou okolností sa označenie K2 ušlo práve druhej najvyššej a zaužívalo sa natoľko, že dominuje aj nad čínskym názvom Qogir alebo pakistanským Čogori, čo značí Veľká hora. K2 je považovaná za najťažšiu zo všetkých štrnástich hlavných osemtisícoviek sveta. Iba štyri sa nachádzajú v Karakorame, zvyšných desať leží v Himalájach. Z porovnávania trás prvovýstupcov vedúcich na osemtisícovky - takzvané klasické cesty či normálky - vyšla cesta na K2 jednoznačne ako najobťažnejšia. Pre ťažkosti a nebezpečenstvá, s ktorými sa horolezci počas výstupu musia vyrovnať, dostala prezývku Krutá hora.

Prvenstvo Talianov

Prvú trasu na K2 vytýčili juhovýchodným rebrom pred šesťdesiatimi rokmi Taliani. Až na vrchol po nej 31. júla 1954 vystúpil 29-ročný Lino Lacedelli a 40-ročný Achille Compagnoni. Cesta dostala meno Abruzzské rebro podľa Luigiho Amedea di Savoia- Aosta, vojvodu Abruzzského, šéfa veľkej talianskej výpravy, ktorá v roku 1909 objavila túto výstupovú trasu. Vtedy na nej dosiahla výšku iba 6 000 metrov. Ako sa ukázalo, bola to najlogickejšia a najmenej problematická línia vedúca na vrchol. Neskoršie kliesnili cestu vyššie členovia troch amerických expedícií v rokoch 1938, 1939 a 1953, ktorí potom nezištne poskytli veľa informácií a fotografického materiálu úspešnej talianskej výprave. V roku 1939 sa dostali až do výšky 8 380 metrov. Ich takmer úspešný pokus si však vyžiadal prvé obete.

Dolu sa nevrátil Američan Dudley Wolfe a traja Šerpovia. To, kto z talianskej expedície v roku 1954 dosiahol vrchol, 57-ročný vedúci Ardito Desio prezradil až po návrate do vlasti. Chcel totiž zdôrazniť fakt, že nielen vrcholová dvojica, ale všetci členovia výpravy majú podiel na dosiahnutí historického úspechu a zaslúžia si uznanie. Mimochodom, Desio zomrel v roku 2002 v úctyhodnom veku 104 rokov. A kto vlastne úspešnú priekopnícku výpravu v roku 1954 tvoril? Okrem Desia horolezci Enrico Abram, Ugo Angelino, Walter Bonatti, Achille Compagnoni, Cirillo Floreanini, Pino Gallotti, Lino Lacedelli, Mario Puchoz, Ubaldo Rey, Gino Solda a Sergio Viotto, lekár Guido Pagani, kameraman Mario Fantin a štyria vedci. V priebehu expedície zomrel v druhom výškovom tábore na pľúcny edém Mario Puchoz.

Spory po úspechu

Výprava vybudovala deväť výškových táborov, posledný vo výške 8 100 metrov. Vrcholová dvojica ho však pri záverečnom útoku nepostavila na dohodnutom mieste, ale vyššie. Údajne z dôvodu lepšej bezpečnosti, pretože pôvodné miesto vraj ohrozovali visuté ľadové bloky. Vystavili tak zložitej situácii dvojicu, ktorá im niesla fľaše s kyslíkom. Legendárny Walter Bonatti, vtedy vo veku 24 rokov najmladší člen výpravy, spolu s pakistanským horolezcom Amirom Mahdim vyšli na dohodnuté miesto podvečer. Stan tam nenašli, navyše Mahdi už bol značne vyčerpaný. Výstup nahor nepripadal do úvahy, navyše dvojica sa na volanie neozývala. Keďže ani zostup potme by Mahdi nezvládol, boli nútení bivakovať. Bez stanu, bez spacákov, pod holým nebom.

Ráno Bonatti, ktorý počas celej expedície nepoužíval umelý kyslík, zostúpil za omrznutým Mahdim, čím sa pripravil o možnosť ísť tiež na vrchol. Lacedelli a Compagnoni ráno zišli po vynesený kyslík a pokračovali vo výstupe. V závere im kyslík vo fľašiach došiel a výstup museli dokončiť bez neho, bojujúc s riedkym vzduchom a únavou. Desať rokov po úspechu sa prevalil na verejnosť spor medzi Bonattim a dvojicou z vrcholu. Tá ho obvinila, že v noci pri bivaku používal kyslík, preto ho nemali dostatok. Bonatti sa bránil tým, že nemal kyslíkovú masku ani regulátor. Tvrdil, že s kyslíkom narábali nehospodárne. A naopak, objavili sa podozrenia, že vrcholové duo posunulo tábor vyššie preto, aby prípadný Bonattiho úspech bez použitia kyslíka nezatienil ten ich s kyslíkom. Navrávalo tomu aj správanie, keď na Bonattiho volanie sa z nového tábora dlho neozývali a ozvali sa až niekedy v noci.

Až po niekoľkých desaťročiach Lacedelli pripustil, že Bonattiho teória o kyslíku mohla byť správna a jeho spotreba stúpla s pribúdajúcou výškou a vynaloženou námahou. Potvrdil to definitívne aj Club Alpino Italiano, keď v roku 2007 revidoval pôvodnú oficiálnu expedičnú správu. Desio sa v nej o nútenom bivaku zmieňoval len okrajovo. Slávna dvojica - Lacedelli a Compagnoni - zomrela v rozpätí niekoľkých mesiacov v roku 2009, Bonatti dva roky nato.

Len štyria dvakrát

Druhý úspešný výstup uskutočnili Japonci až v roku 1977 a viedol tiež Abruzzským rebrom. Dnes na vrchol vedie jedenásť trás, ale väčšina horolezcov naň vystúpila cestou talianskych prvovýstupcov. Posledný veľký rébus vyriešila v roku 2007 ruská expedícia. Ťažkým expedičným štýlom preliezla panenskú západnú stenu, na vrchol vystúpilo jej jedenásť členov - desať Rusov a jeden Uzbek. Kádvojka má aj prívlastok najkrajšia. Jej vrcholová pyramída je vskutku impozantná. Neraz sa o nej hovorí aj ako o nebezpečnej hore. Na jej svahoch našlo smrť osemdesiattri ľudí. Zatiaľ poslední boli vlani otec a syn Marty a Denali Smithovci z Nového Zélandu. Faktom zostáva, že K2 nikdy nepatrila k najobliehanejším osemtisícovkám.

Zatiaľ čo iné osemtisícovky majú svojich rekordérov v počte výstupov na vrchol - na Evereste stál Šerpa Apa dokonca 21-krát -, na K2 bol dlho jediným, kto vrchol dosiahol dva razy, český horolezec Josef Rakoncaj. A dodnes je jediný bez použitia kyslíkových fliaš. Podarilo sa mu to krátko po sebe - v rokoch 1983 klasickou cestou a 1986 zo severu. Druhý pribudol až po pätnástich rokoch - Sherap Jangbu z Nepálu, obidva razy s kyslíkom. Tretí je Juan Oiarzabal zo Španielska, ktorý pri druhom výstupe používal kyslík, a štvrtý Nepálčan Thilen, oba výstupy s kyslíkom.

Čísla, fakty

Na K2 vystúpilo vyše tristotridsať ľudí. Z nich bez podpory umelého kyslíka viac ako šesťdesiat percent, keďže komerčné expedície tam prakticky nechodia. Prví bez kyslíka boli v roku 1978 Američania Luis F. Reichardt a John Roskelley. Výstupy s kyslíkom sa paradoxne rozmohli v posledných dvoch desaťročiach, keď do módy prišlo zbieranie vrcholov osemtisícoviek - pokiaľ možno čo najrýchlejšie, bez dôrazu na náročnosť výstupu. Prvou ženou na vrchole bola Poľka Wanda Rutkiewiczová v roku 1986, tiež bez podpory kyslíka. Do tohtoročnej sezóny ju nasledovalo jedenásť žien, tri na zostupe zahynuli. Rekordný v celkovom počte bol práve rok päťdesiateho výročia prvého výstupu - v lete 2004 dosiahlo vrchol až 51 ľudí.

Medzi nimi ako najstarší na vrchole Španiel Carlos Soria vo veku 65 rokov - s kyslíkom. Najrýchlejšie naň vystúpil v rovnaký deň jeho krajan Iňaki Ochoa za 6 hodín a 45 minút, navyše bez kyslíka. Ďalší rekord padol v roku 2012, keď v jeden deň sa na vrchole vystriedalo 28 horolezcov. Najtragickejším rokom bol rok 1986 s trinástimi obeťami, päť z nich zomrelo v snehovej búrke. Veľká tragédia sa odohrala v roku 2008. V priebehu prvých dvoch augustových dní zahynulo jedenásť ľudí. Počas zostupu sa spod vrcholu odtrhol ľadový blok a kusy ľadu zasiahli niektorých horolezcov. Ľadová lavína strhla časť fixných lán, čím odrezala zostup najťažším miestom klasickej cesty, nachádzajúcim sa nad 8 200 metrov, nazývaným Bottleneck - Hrdlo fľaše. Z dvanástich horolezcov sa dole dostal iba jeden. O neprístupnosti „hory hôr“ svedčí fakt, že od roku 1977, odkedy na Kádvojku pravidelne mieria horolezecké expedície, až trinásť sezón sa skončilo bez dosiahnutia vrcholu. A K2 stále nemá zimný výstup, hoci sa oň pokúšalo viacero výprav.

Magickou líniou

Dlho bol jediný Slovák na K2 Peter Božík. V roku 1986 bol účastníkom sedemčlennej poľskej expedície vedenej Januszom Majerom. Ich výstupová trasa juhozápadným pilierom dostala už predtým názov Magická línia. Nazval ju tak legendárny Talian Reinhold Messner, ktorý si ju vybral v roku 1979. Nakoniec z nej vycúval s tým, že „je to príliš náročné“ a na vrchol vystúpil po klasickej ceste. Prvovýstup ňou dovŕšili o sedem rokov neskôr Poliaci Przemyslav Piasecki, Wojciech Wróz a náš Božík. V mimoriadne tragickom roku prišiel o život aj Božíkov partner Wróz, ktorý sa zrútil na zostupe. Božík zahynul dva roky po skvelom úspechu, keď zostal nezvestný spolu s tromi Slovákmi po ďalšom výnimočnom výkone v juhozápadnej stene Mount Everestu.

Božíkov prvovýstup s Poliakmi na K2, kam z vtedajšieho socialistického Československa odcestoval len na takzvaný devízový prísľub, docenila až história. V roku 1986 zostal v tieni tragédií toho leta. Poľsko-slovenská cesta sa dočkala zopakovania až po osemnástich rokoch. V roku 2004 ňou dosiahol vrchol člen španielskej výpravy Jordi Corominas, tiež expedičným štýlom. A po ňom už nik.

Táto trasa síce púta pozornosť horolezcov, ale málokto si ju zvolí za svoj cieľ. Magická línia je totiž považovaná za jednu z najťažších trás vedúcich na vrchol K2 a zároveň najnebezpečnejšiu. Až dvadsaťšesť rokov po Božíkovi sa druhým Slovákom na vrchole K2 stal Peter Hámor. V roku 2012 naň vystúpil klasickou cestou.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní