Impozantné predstavenie: Mesačná krajina v ranných lúčoch vytvára nadpozemský pohľad na pohorie sopky Bromo.

Indonézia: Krajina dymiacich obrov

V Indonézii je stopäťdesiat aktívnych sopiek, ktoré sa občas prebudia bez varovania. Ich duchovia vtedy vyžadujú obete.

Skrehnuté dlane sa snažíme aspoň trochu zahriať horúcim dychom. Sú štyri hodiny ráno a máme pred sebou motorizovaný výstup ku kráteru sopky Bromo na východnej Jáve. Mesačná krajina gigantických rozmerov zaraďuje sopku Bromo medzi najúžasnejšie miesta uprostred ostrovov juhovýchodnej Ázie. Každá sopka v Indonézii má svojich duchov a je opradená legendami. Po osemnástich tisíckach ostrovoch je rozťahaných približne stopäťdesiat aktívnych sopiek. Raz za čas sa niektorá bez varovania prebudí, vypustí sopečný popolček a rozvíri aj hladinu mora vysokými vlnami.

Dymiace obry sa však vedia rozzúriť a vyvŕšia sa na miestnom obyvateľstve. Výbuch sopky Krakatoa v roku 1883 bol jeden z najdevastujúcejších, oblak popolčeka nadlho zaclonil slnko, čím ovplyvnil aj počasie na celej zemeguli. Naposledy sa ozvala najnebezpečnejšia jávska sopka Merapi pred troma rokmi a pripravila o život okolo päťsto ľudí.

„Prvenstvo v počte zaliatych ľudí lávou patrí sopke Tambora na ostrove Sumbawa. V apríli 1815 si zobrala deväťdesiattisíc ľudí!“ poznamená náš sprievodca Rai, kým bosými nohami vystupujeme po čiernom sopečnom prachu na Bromo. Pustatina naokolo pôsobí bizarne uprostred zelenej tropickej rovníkovej prírody. Sopečný prach však pozitívne ovplyvňuje úrodnosť pôdy a vďaka tomu sú ostrovy nadpriemerne zaľudnené.

Motorizovaná jednotka

Auto na cestu k sopke Bromo sme si prenajali v jávskom študentskom meste Yogyakarta. Po dvanásťhodinovej ceste nás o desiatej večer vyložil šofér pred polorozpadnutým penziónom v horskej dedinke Wonotoro. Stále sa naňho usmievame, čakáme na sľúbený hotel s teplou vodou. Teplota vzduchu je okolo desať stupňov. Úsmev na perách nám zamŕza po uistení, že toto je naše kráľovské ubytovanie. Do izbietky s exotickou vôňou dažďovej sezóny a krátkou posteľou sa máme napratať dve.

„Určite ste sa museli pomýliť!“ diskutujeme s organizátorom výstupu na sopku Bromo. Vraj to zabezpečuje jeho kolega v Yogyakarte. Polnoc, máme vstať o necelé štyri hodiny, sme unavené a hladné. Po búrlivej diskusii zaberajú slzy na krajíčku. V luxusnom hoteli je jediná voľná izba v suteréne.

Na raňajky sme dostali indonézsky „lepeňák“ z hriankového chleba a vybrali sme sa zdolať sopku Bromo vysokú 2 392 metrov. Terénnym džípom sa štveráme na vrchol opačného kopca pozrieť si impozantný východ slnka. Všade tma, ale okolie je zaplnené stovkami zvedavých turistov.

Po strmých schodoch po pár metroch sme na vyhliadke. V tme pozeráme priamo pred seba, až keď náhodou otočíme hlavy vpravo, prestaneme dýchať. Civeli sme zlým smerom. Existuje len príroda a malosť človeka. Jávske velikány sa v plnej kráse kúpu v lúčoch ranného slnka. Európania, Austrálčania, Číňania, Američania, Ázijčania otvárajú ústa.

Indonézske legendy

Podľa starej povesti kráter sopky Tengger, ako ju nazývajú miestni svojím jazykom, vykopal obor pomocou kokosovej škrupiny, keď sa bláznivo zaľúbil do princeznej. Má pre nich predovšetkým posvätný význam, rovnako ako pre hinduistov sopka Agung na ostrove Bali a Rinjani na Lomboku.

Na úpätie sopky Bromo utekali v šestnástom storočí Tenggerovia pred islamom a dodnes tu pravidelne vykonávajú posvätné náboženské rituály. Pôvodní obyvatelia verili, že oblasť patrila bezdetnému kráľovskému panovníkovi Joko Segarovi, ktorý prosil o dediča. Boh sopky ho obdaroval dvadsiatimi piatimi deťmi s podmienkou, že najmladšieho obetuje. Rodičia sa neskôr zdráhali dodržať sľub, no syn sa nakoniec obetoval sám, aby uchránil kráľovstvo pred hnevom bohov horúceho ohňa.

Po veľkolepom predstavení uháňame džípom po prašnej ceste cez vysmädnutú krajinu. Bromo je trpaslík v porovnaní s veľkými bratmi Kursiom, Batokom a najvyššouj horou Jávy Semeru s výškou 3 676 metrov nad morom. Je jednou z najčinnejších na svete. Od roku 1967 pravidelne každých desať až tridsať minút v nej prebehne malá erupcia.

Ako na divokom západe za džípom cválajú jazdci na koňoch. Navôkol je rozvírený prach, scéna ako vystrihnutá z filmu. Obkolesia nás v hlúčiku a ponúkajú odvoz na koni. „Poďte, zvezieme vás! Lacno, lacno!“ kričí na nás starší Dwi. Za deväť eur nás chcú odviezť tesne ku schodom, ktoré vedú priamo na vrchol krátera. To si predsa musíme poctivo vyšliapať! Po polhodine na páliacom slnku sa snažíme nahmatať strmé schody ukryté pod popolčekom zo sopky. Schodová turistika je celkom netradičný zážitok. Prechádzka po úzkom chodníku nad strmým zrázom krátera naháňa zimomriavky. Vôbec to nie je jednoduché a radšej sa pridržiavame zábradlia.

Sopka sa naposledy ozvala v januári 2011, keď vystrašila obyvateľov a schyľovalo sa k celkovej evakuácii. Nakoniec si len vydýchla a odvtedy tíško čaká na prebudenie. Duch si zatiaľ nepýta ďalšie dieťa kráľovského páru. Niekoľkokrát počas roku je však vstup len na vlastné riziko, hlavne počas obdobia dažďov.

Sprievodcovia na koňoch stále pokúšajú turistov aj smerom dolu. Keď majú šťastie, otočia sa aj zo štyrikrát. My sa však po krátkom oddychu vydávame o niekoľko dní loďami a autobusmi k trojfarebným jazerám na ostrove Flores vo východnej časti Indonézie.

Chameleónske jazerá

V mestečku Moni si dohodneme večer miestny odžek, motorky so šoférmi, za tri eurá k legendárnym sopečným jazerám Kelimutu. Ako inak, tri jazerá vraj najkrajšie odhalia svoju veľkoleposť ráno. Odžekári, samozrejme, meškajú, šialene kľučkujú pomedzi kamene a do hláv nám vrážajú vetvy z konárov. Platíme euro ako vstupné do národného parku. Za tmy drkotajúc zubmi si kupujeme horúcu kávu a o dvadsať minút narazíme na tyrkysové jazero.

Prvé lúče slnka sa odrážajú od magickej hladiny. Na vrchole sú tri jazerá, každé má inú farbu, navyše dve z nich ju podchvíľou menia. Chameleónske premeny závisia od rozpustených solí a minerálov. Oxid železnatý počas obdobia sucha sfarbuje jedno jazero do krvavočervena. Tyrkys zostáva vždy, zvyšné dve sú potvory. Striedajú farby od bielej cez odtiene žltej, oranžovej, červenej, hnedej až po čiernu. Procesy prebiehajú neustále a miesto patrí k unikátom. „Kelimutu je pre nás posvätné,“ vysvetľuje domáci, ktorého sme stretli na úpätí. A rozpovie nám starú legendu.

„Do jazier putujú duše mŕtvych. Mladé duše mieria do teplých vôd tyrkysového jazera, duše starých ľudí zas do chladných vôd Tiwu Ata Polo, ktoré má teraz bielu farbu. A tie zlé končia v čiernych vodách Tiwi Ata Mbupu.“ Jedine posledné jazero je aj geograficky oddelené od zvyšných dvoch. Aby sa duše spolu nemiešali. Pomotáme sa po okrajoch sopky rovnako ako holandskí turisti pred necelými desiatimi rokmi. Pokĺzli sa, spadli do tyrkysového jazera a nenávratne v ňom zmizli.

Oproti sopke Bromo je Kelimutu oveľa menšou turistickou atrakciou. Vychutnať si štrnásťkilometrovú trasu dolu kopcom pri frčiacich motorkách je aj tak ťažké. Tešíme sa, že máme pred sebou návštevu ešte jedného skvostu ukrytého v horách. Netušíme, ako dobre je utajený.

Stratená Wawo Muda

Po vyše dvanásťhodinovej ceste sa vysypeme z miestneho mikrobusu v mestečku Bajawa uprostred ostrova Flores. V krásnej vile za necelé štyri eurá kráľovsky prespíme. Ráno opäť zháňame odvoz bližšie k horám. „Musíte si zobrať sprievodcu! Bez neho sa tam nedostanete,“ presviedča nás jeden motorkár.

Mávnutím ruky sa sebaisto vydáme do hôr. Podľa provizórne nakreslenej mapky stačí ísť rovno. Vyše hodiny stúpame do kopca a hľadáme vyprahnutú krajinu ako pri predchádzajúcich sopkách. Chceme dôjsť ku kráteru, v ktorom sa vytvorilo po výbuchu päť jazier, tiež meniacich farbu. Všade naokolo sú však len zelené stromy, po sopečnom prachu ani stopy. „Určite tu niekde musí byť!“ presviedčame sa vzájomne. Sopka sa nemôže len tak stratiť.

Pýtame sa roľníka, ktorý okopáva zeleninu. „Jááááj, to musíte ísť stále len rovno, tam je,“ ukazuje rovno pred seba. Na rázcestí si vyberieme smer vľavo. Už sa len smejeme, nevedieť nájsť sopku je celkom neštandardné. Takmer po troch hodinách blúdenia sa chceme vzdať. Rozhodujeme sa, že vylezieme na posledný kopec a vrátime sa.

Slnko má zapadnúť o chvíľu. Nikde nie je už ani živej duše a obklopujú nás len zelené kopce. Sme ako v krajine zázrakov. Turisti zmizli. Napriek jedinečnosti a farebným jazerám sa Wawo Muda nestalo prehnane obľúbeným miestom. Počas obdobia sucha sa totiž voda odparuje a jazerá miznú. Napokon stojíme na vrchole a sklamane sa pozeráme na hmlu v údolí. Zrazu vietor akoby švihnutím prútika rozoženie opar. Neuveriteľný obraz pred nami nás posadí na zadok.

Ocitli sme sa rovno nad kráterom sopky Wawo Muda, v preklade Nové údolie. Najmladšia sopka na ostrove Flores. Vybuchla v roku 2001 a zanechala za sebou akoby malé Kelimutu. Sú tu jazierka žltej, bielej, oranžovej farby. Borovice sú stále spálené a postávajú v osamelých skupinkách. Vejúci vietor, hmla a hora vyzerajú ako rozprávkový svet. Neveriacky hľadíme na zázrak pred nami. Našli sme ju!

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].