Doma: Tina Kachovna na balkóne svojho domu. Tu žili celé generácie jej rodiny. Ona je posledná. Ako jej predkovia, aj ona bude pochovaná priamo tu, v záhrade. Spoločné cintoríny v horských dedinkách nemajú. Človek patrí do svojej zeme.

Jogurt, zelenina, pálenka. Najstaršia žena na Kaukaze nám prezradila recept na dlhý život

Ľudia nad sto rokov tvoria takmer tri percentá populácie Abcházska.

Tina Kachovna sa motá okolo domu a smeje sa. Keď vojde do izby, nechá si naliať. Energicky naberá lieskové orechy z veľkých vriec, aby ma nimi mohla obdarovať. No z pohárika čače, domácej hroznovej pálenky, si odpije len symbolicky. Keď ju nasledujem po schodoch do izby, aby mi ukázala staré fotografie, musím ju občas podopierať. Vratké nohy jej vypovedajú poslušnosť. Nečudujem sa. Aj tak je obdivuhodne čulá. Tina Kachovna má totiž stodvanásť rokov.

Ľudia z hôr

Pýtate sa v Abcházsku, neuznanej kaukazskej krajine, ktorá je oficiálne súčasťou Gruzínska, no už dvadsaťštyri rokov funguje de facto samostatne, na storočných? Nikto vám nevie povedať špecifické miesto ani meno. „Žijú všade,“usmieva sa Amina, moja nová kamarátka zo Suchumi. Zo štatistík sa neskôr dozviem, že ľudia nad sto rokov tvoria takmer tri percentá populácie Abcházska. A že napríklad v dedine Khuap býva 112-ročná Tina Kachovna.

Dobrodružný život: Starenka nesedela v rodnej dedine. S tanečným súborom prešla kus sveta.
Dobrodružný život: Starenka nesedela v rodnej dedine. S tanečným súborom prešla kus sveta.
Jana Čavojská

Šofér polorozpadnutého mestského autobusu v Gudaute si okamžite spomenie na svojho kamaráta Grida, taxikára, ktorý z Khuapu pochádza. Zavolá mu, Grid príde a hneď sa o Tine Kachovnej rozhovorí. Je to jeho susedka. Keď bol malý, zachránila ho pred operáciou. Ukazuje jazvu vzadu na krku. Tina Kachovna bola - a ešte stále je - uznávaná liečiteľka. Celá dedina za ňou chodila s problémami a ona im dokázala pomôcť. Bylinkami. Naučila sa to od mamy. Gridovi narástla vzadu na krku obrovská hrča. Lekári ho chceli rezať. Tina Kachovna mu na hrču priložila bylinky. Neskôr ju narezala a všetko zlé vytlačila von.

Reliéf Abcházska je špecifický. Takmer hneď od mora sa dvíhajú vysoké hory. To pomáha vytvárať subtropickú klímu. Aj so subtropickou džungľou s palmami. Vo vyšších polohách rastú listnaté a ihličnaté stromy.

Lieskovce: Tina Kachovna naberá lieskovce z obrovských vriec. Nedokáže sedieť a nič nerobiť.
Lieskovce: Tina Kachovna naberá lieskovce z obrovských vriec. Nedokáže sedieť a nič nerobiť.
Jana Čavojská

Zaujímavé, že dlhovekí ľudia žijú iba v horách. Nie na brehu
mora.

Jogurt, zelenina, pálenka

O Tinu Kachovnú sa obvykle stará jej sedemdesiatročná dcéra. Dnes je však u lekára. Tina Kachovna sedí v kuchyni so susedkou. Sú tu len kachle, posteľ, pohovka, stôl a zopár stoličiek. A novučičký televízor s plochou obrazovkou. „V živote som nemala televízor,“ teší sa starenka. „Doniesli mi ho na jar, na stodvanáste narodeniny.“ Dostala ho od fondu, ktorý v Abcházsku podporuje ľudí
nad sto rokov. Ich dôchodky sú totiž biedne.

Ale na to sa Tina Kachovna vôbec nesťažuje. Načo by míňala peniaze? Má záhradu a ovocné stromy. Chová stodesať sliepok. Kravy jej dávajú mlieko na maconi, hustý kaukazský jogurt so špecifickou baktériou mliečneho kvasenia, a syr. Vyrába si ich sama. Tu v dedine to vždy bolo tak. Ľudia mali vlastné potraviny. Piekli chlieb z vlastného obilia, dopestovali si zeleninu, ovocie - z neho zvýšilo aj na pálenku.

Tina Kachovna: Má 112 rokov a stále je pri sile.
Tina Kachovna: Má 112 rokov a stále je pri sile.
Jana Čavojská

Mäso sa jedáva zriedka, no keď už, tak z vlastných zvierat, ktoré sa celý život pásli na zelenej lúke na slniečku. „Keď prišla po vojne obrovská bieda a beznádej, ľudia sa utiahli do seba. Každý zveľaďoval svoje hospodárstvo na dedine. Neboli peniaze. Prežívali sme z toho, čo sme si sami dopestovali,“ vysvetľuje Grid.

Spolu s Tinou Kachevnou mi odpovedajú na otázku, prečo sa práve tu ľudia dožívajú takého vysokého veku. Tina Kachevna hovorí len po abcházsky, za jej mladosti sa tu ruština ešte nepoužívala, takže Grid prekladá. „Ľudia jedávajú čisté, ekologické potraviny. Nikdy nevieš, čím všetkým prešiel syr z obchodu, čo všetko doň pridali a koľko niekde ležal zabalený vo fólii. My máme všetko čerstvé a prírodné. Tu v horách je čistý vzduch. Nedusia nás škodlivé výpary. Kedysi nebol ani elektro-smog. Dnes je to samý televízor, mobil, počítač. Vysielajú rôzne signály. Toľko toho behá okolo nás, ani to nevidíme! Určite to nie je zdravé. Len budúcnosť ukáže, aké to spôsobuje choroby. Okrem toho sa ľudia v horách museli stále hýbať. Pracovali na poliach, pásli zvieratá. Koľkokrát za deň treba vybehnúť do kopca! Pohyb nás udržuje v kondícii. A k tomu každý deň kvapka čače. Alebo trochu červeného vína.“

Tanečníci: Terézia ukazuje  fotografiu svojho muža a jeho brata. Tancovali v súbore ako Tina Kachovna.
Tanečníci: Terézia ukazuje fotografiu svojho muža a jeho brata. Tancovali v súbore ako Tina Kachovna.
Jana Čavojská

Grid už zase nalieva. Aspoň dva si treba vypiť. Susedka uvarila kávu. Na stole je domáci chlieb, syr
a nakladaná zelenina. „U nás je hanba ponúknuť hosťovi iba kávu,“ hovorí Grid a myslí tým hlavne to, že treba celkom určite naliať aj pálenku.

Stotridsiate piate narodeniny

Keď americký reportér Morley Safer navštívil v roku 1975 kaukazské hory v dnešnom Abcházsku - vtedy to bol ešte Zväz sovietskych socialistických republík -, od úžasu otváral oči, keď ho pozvali na oslavu 135. narodenín Kfaf Lasuriovej. A ešte viac sa čudoval, keď ju zbadal. Na oslave vraj fajčila jednu za druhou a pila čaču z veľkého pohára. No to nebolo všetko. Potom mu ukázali fotografie Širaliho Muslimova. Starý dedko v papache, tradičnej obrovskej huňatej čiapke, sa údajne narodil v roku 1805. A zomrel len dva roky pred Saferovým príchodom na Kaukaz. Podľa sovietskych úradov sa teda dožil neuveriteľných 168 rokov! Ocenili ho za to niekoľkými štátnymi vyznamenaniami. Bol trikrát ženatý, poslednú manželku si zobral ako stodesaťročný.

Ťažko povedať, či tieto bombastické správy nespôsobil len chaos vo vydávaní rodných listov. No čo sa jej týka, Tina Kachovna čosi také rezolútne odmieta. Je si istá, že sa narodila v roku 1905. A že jej dedo sa dožil stodvadsať rokov.

Pätnásteho apríla 1953 priniesli sovietske noviny Izvestia správu o roľníkovi z dediny Gal, ktorý oslavuje 132. narodeniny. Išlo o Tlabgana Ketsbu. Vraj si zreteľne pamätal udalosti spred sto rokov. Výskumníci zo Sovietskej akadémie vied si zaznamenali, že rozprával o vojnách počas svojho detstva, pred ktorými ušiel do lesov. Počas svojho života sa stravoval striedmo, jedol veľa ovocia. Dorábal aj vlastné víno, no vždy ho pil s mierou. Čaču a cigarety odmietal. Boli podľa neho škodlivé. Krátko pred 132. narodeninami prestal piť aj víno. Bol dobrý spevák a tanečník, mal rád spoločnosť veselých ľudí. Nikdy sa s nikým nehádal. Nikdy nebol chorý.

Rob to, po čom túžiš

Aj profesor klinickej medicíny na Harvarde Alexander Leaf cestoval v 70. rokoch minulého storočia po Kaukaze kvôli výskumu dlhovekosti. Sprevádzal ho fotograf National Geographic. Leaf už skúmal komunity v Kašmíre a Andách. Práve v Andách, v dedine Vilcabamba, pri opakovaných návštevách zistil, že ľudia, ktorí mu predtým tvrdili, že majú stoštyridsať rokov, nemali v skutočnosti viac ako 96.

Preto deklarovanému veku Širaliho Muslimova Leaf zrejme neveril. No stretol iných Abcházcov. Sto-osemročného muža, ktorý mu dal svoj recept na dlhovekosť: „Nikdy som nemal nepriateľov. Nečítal som knihy a nerobil som si starosti.“Stosedemnásťročného starca, ktorý mu zas vysvetlil: „Vy Američania ste príliš vzdelaní. Preto sa nedožívate takého vysokého veku.“Ženu vo veku 109 rokov, ktorá mu prezradila: „Ľudia sa už nedožívajú tak veľa rokov, lebo sa viac trápia a nerobia to, po čom túžia.“

Vek týchto respondentov už vyzerá pravdepodobnejšie. A je isté, že ľudia sa tu nielen dožívajú vysokého veku, ale sú v starobe neuveriteľne vitálni. A ich recepty majú logiku.

Úcta k najstarším

Tina Kachovna má za sebou rušný život. V rodnej komunite prevzala po mame úlohu liečiteľky. Naučila sa od nej poznávať a zbierať byliny, sušiť ich, pripravovať z nich tinktúry, obklady a liečiť neduhy. Okrem toho celý život tancovala. Tradičné kaukazské tance. Keď raz prišli z mesta hľadať talentovaných tanečníkov, vybrali aj ju. S tanečným súborom potom prešla celý Sovietsky zväz aj kus Európy. Manžel ju zatiaľ čakal doma.

Teraz jej už nohy neslúžia ako zamladi, zrádza ju aj sluch a občas srdce. Stále však pripíja na dlhý život. Pre nás, svojich hostí. Je paňou vo svojom svete, v dome predkov, kde žili celé generácie jej rodiny, ktorá zanikne jej odchodom. Má dve dcéry, obe sa vydali, bývajú u svojich manželov. Tradícia ľudí z hôr káže pochovávať predkov vo vlastnej zemi. Nemajú cintoríny. Hroby sú priamo na dvore, v záhrade. Ak niet potomkov a zomrie posledný predstaviteľ rodu, dom zostane opustený. Žiadny pravý Abcházec ho nekúpi. Každý vie, že patrí tomu a tomu rodu, že sú tam pochovaní jeho členovia. Už je to naveky niečia zem.

Starí sú dôležití

Na rozdiel od západných spoločností, kde je staroba skôr stigmou a znamená stratu pracovných príležitostí a sociálnych kontaktov, v abcházskej kultúre sú starci najváženejší. Najstarší členovia komunity vedú dôležité ceremónie a požívajú obrovskú úctu. Stále sú súčasťou komunity. Sú potrební a nevyhnutní.

Pohanské abcházske náboženstvo identifikuje v krajine niekoľko najposvätnejších miest. Len najstarší majú dovolené na ne vstúpiť. Tradičné abcházske zvykové právo a kódex cti apsuara priznávajú starcom najviac práv.

V roku 1988, keď bol ešte všade Sovietsky zväz, sa na lúke stretli najstarší Abcházska a sformulovali dokument sovietskej vláde, aby im dovolila vytvoriť si samostatnú republiku. Najstarší spomedzi komunity susedov vedie každú jar pohanskú slávnosť na požehnanie dobrej úrody, počas ktorej vyjdú spriatelené rodiny na polia, rituálne zarežú býka, jeho pečeňou požehnajú zem a každý, od malých detí po starcov, musí zjesť kúsok mäsa a vypiť trochu vína. Potom všetci spoločne varia a hodujú.

Poľovačka na medveďa

Keď sa časy po vojne trochu zlepšili, Grid odišiel do mesta. Oženil sa, má dve malé deti. Zarába ako taxikár. No mesto mu nesedí. A to Gudauta nie je žiadne veľkomesto. Skôr by som ju nazvala ospalou dierou. Pre Grida je však príliš hlučná. Smradľavá od výfukových plynov. Usmieva sa a ukazuje na dedinu. „Až keď prídem sem, poriadne sa vyspím. Je tu ticho.
Vzduch vonia.“ Prichádza často. Žijú tu jeho rodičia. Toto je jeho svet. Tu má koňa - Abcházec musí mať koňa. Miluje dni, keď môže naňho vysadnúť a vybrať sa s otcom do hôr poľovať na medveďa.

On sám sa nechce dožiť toľko ako Tina Kachovna. Ale aj tak si s ňou ochotne pripíja na dlhovekosť.

Vianočné tipy na darček