Kamenný ostrov Írsko: Útesy, more, vietor, história. A nespútaná krása

Írsko, nádherná krajina, čistá a svieža ako vietor, ktorý sa ponad ňu preháňa nepretržite. Počas návštevy si prevetráte hlavu a poďakujú sa vám aj dýchacie cesty.

Akniekto túži po rozťahanom meste s jednotvárnymi ulicami, ak túži piť pivo, na aké našinec nie je zvyknutý, navyše za päť eur za pintu, ak túži predierať sa pomedzi pobláznených turistov, môže zájsť do Dublinu. Stačí však opustiť metropolu a ocitnete sa v nádhernej zelenej krajine, čistej a sviežej ako vietor, ktorý sa ponad írske ostrovy preháňa takmer nepretržite, aby odohnal oblaky kropiace krajinu v pravidelných intervaloch a privial nové, ktoré sa sponad Atlantiku vynárajú nečakane rýchlo.

Ostrov zelený a kamenný

Vybavení oblečením a obuvou do extrémneho počasia sme zamierili na západné pobrežie Írska, netušiac, že po troch dňoch budeme zháňať krém na spálené tváre. Hoci začiatkom leta bolo aj na miestne pomery chladno, slnko, ktoré často vykukovalo spomedzi sivých oblakov, malo svoju silu. A tak sme videli kus Írska v nádherných farbách, najmä sviežej zelenej, podľa ktorej najväčší írsky ostrov dostal meno. A predsa - Írsko je nielen zelené, ale aj kamenné. Kamenné múriky oddeľujúce pozemky farmárov, najčastejšie pasienky, sú poznávacím znamením krajiny.

A celé generácie Írov ich mali z čoho stavať! V nekonečnej zelenej nás neďaleko západného pobrežia prekvapil sivý skalnatý národný park Burren. Pripomína mesačnú krajinu - kamenný povrch sa nenachádza len na kopcoch zvláštnych tvarov, ktoré vyzerajú ako upravené ľudskou činnosťou, ale aj na okolitej rovine. Pohľad na kamenné polia z kopca, doplnený hrou svetla a tieňov stále prítomných oblakov, je úchvatný. Scenériu dotvárajú plytké jazerá s odtieňmi modrej a tyrkysovej. Jedno nás zlákalo na kúpanie a prekvapila nás znesiteľná teplota vody.

Mohérske útesy

Stačí prejsť pár kilometrov na západ a ste pri jednom z najnavštevovanejších kútov Írska. Majestátne Mohérske útesy kolmo padajú do Atlantiku miestami až z výšky presahujúcej dvesto metrov nad hladinou rozbúrených vôd. Prechádzka od najjužnejšej Hlavy čarodejnice po O’Brienovu vežu na severe vám v silnom vetre zaberie nejaký čas, ale je to mimoriadny zážitok.

Okrem toho, že vo večerných hodinách sme nemuseli platiť za drahé parkovanie a turisticky obľúbené miesto bolo takmer ľudoprázdne, vďaka priazni počasia sme kolmé útesy, ktoré bičujú nepokojné vody Atlantiku, videli doslova v tom najlepšom svetle. V prípade, že počasie je k vám milosrdné, uvidíte z útesov Aranské ostrovy, miesto, kde žijú ozajstní Íri hovoriaci po írsky, teda jedným z keltských jazykov. Írčinu v každodennom styku používa iba päť percent obyvateľov krajiny, napriek tomu všetky nápisy sú v tomto jazyku a v angličtine. Írčina sa vyučuje aj v školách, záujem však nie je veľký.

Pravé Írsko

Na Arany najviac turistov chodí loďou. Tá naša zašla k Mohérskym útesom, aby na poriadnych vlnách vyskúšala odolnosť turistov proti morskej chorobe a ponúkla nám pohľad na majestátne pobrežie z hladiny oceánu. Keď vás loď dostatočne pohádže zboka nabok, stočí sa na sever a pokojnejšími vodami vás dopraví na Aranské ostrovy. Sú tri, najväčší a najnavštevovanejší je Inis Mór, jeho menší bratia sa volajú Inis Meáin a Inis Óirr, po anglicky Inishmore, Inishmaan a Inisheer. Írsko je drsné, no Aranské ostrovy ho predstihnú v každom smere. Aby tu ľudia prežili, museli pôdu vyrábať z piesku, chalúh, kompostu a hnoja

. Ak máte na Inishmore pocit, že vietor vás odfúkne do mora, môžete sa schovať za niektorý z množstva kamenných múrikov. Turistov najviac lákajú kamenné pevnosti, najmä tá na útese vysokom sto metrov. Niektorí odvážlivci v minulosti podcenili silu vetra a pohľad na rozbúrený oceán sa skončil pádom. Jedno je isté - kto chce vidieť skutočné Írsko, musí zájsť práve na Inishmore. Aj najmenší z ostrovov, Inisheer, má veľa krásnych miest, ibaže starých írskych domčekov je tu poskromne.

Najväčším pokladom ostrova je kostol z desiateho storočia s kamennou rytinou ukrižovaného Krista. Ak ho hľadáte podľa mapy a čakáte vežu alebo múry, nevidíte nič. Chodíte okolo cintorína a už to chcete vzdať, napokon však uprostred hrobov na malom kopci objavíte ruiny kostola pod úrovňou terénu. Rodina na výlete skúša, či sa naplní predpoveď - kto trikrát prejde úzkym okienkom nad jednoduchým kamenným oltárom, príde do neba. Deťom sa možno ich želanie splní, dospelí pri najlepšej vôli oknom prestrčia iba ak končatiny.

Pustatina s oázou

Predstava ďalších miest, ktoré nás čakajú, je rovnako lákavá. Národný park Connemara, krásna pustatina, mal počas našej návštevy všetky odtiene hnedej a sivej vďaka všadeprítomným rašeliniskám a vresovému porastu. Všetko dopĺňali žlto kvitnúce kríky útesovca európskeho s medovou vôňou, ktoré rastú po celom Írsku. Západné výbežky Connemary sa kúpu v Atlantiku, vietor privieva slaný vlhký vzduch, za ktorý vám vaše dýchacie cesty poďakujú.

Zelenou oázou v pustatine je kláštor a bývalý zámok Kylemore, štýlové sídlo obchodníka Mitchella Henryho, ktoré si postavil z roztopaše so svojou ženou nadchnutou krásou Conemmary na brehu jazera na úpätí kopca. Zámok koncipovali tak, aby vyzeral dobre nielen vnútri, ale aj pri pohľade z druhej strany jazera. Tento zámer sa určite vydaril. Krásu miesta dokresľujú stromy, ktoré tu pri stavbe zámku vysadili a dnes dosahujú obrovské rozmery, a záhrada ukrytá za vysokými múrmi. V areáli neďaleko kostola nájdete skalu želaní. Stačí sa postaviť na vyhradené miesto chrbtom ku skale v tvare trojuholníka vysokej tri metre s kameňom v ruke a hodiť ho ponad hlavu tak, aby preletel nad vrcholom skaly - splní sa vám želanie.

Jeden z turistov to vyriešil vtipne. Keď mu priatelia oznámili, že kameň letel tam, kam mal, spokojne sa usmial a vyhlásil, že jemu sa želanie už splnilo. „Čo si si želal?“ spýtali sa. „Aby som tým kameňom trafil tam, kam treba…“ Na druhom brehu jazera sa týči Diamond Hill, Diamantový kopec. Connemara nie sú žiadne Tatry a na vrchol napriek neustálemu prudkému vetru vylezie každý. Oplatí sa. Keď vietor rozoženie mraky, slnko osvieti početné morské zátoky a pohľad na pobrežie oceánu a široké okolie má naozaj cenu diamantov. Mimochodom, na Diamod Hill žiadne nie sú, iba sľuda pod nohami sa leskne ako drahokamy.

Ako v južných moriach

Pred cestou naspäť do Galway je dobré zistiť si, kedy je príliv a odliv. Ak si to vypočítate správne, môžete sa dostať suchou nohou na ostrov. Takých možností je na severozápade Írska niekoľko, my sme využili jednu z nich a pohodlne, po jemnom piesku na dne plytčiny, z ktorej odtekali posledné kvapky slanej vody, sme prešli na malý ostrov, kde žije pár farmárov, zato celé kolónie divých králikov, miznúcich vo svojich norách, keď zacítia nevítaných prišelcov.

Kúsok južnejšie sme po chvíli hľadania našli niečo, čo poznajú ľudia z južných morí - koralovú pláž. Prekvapuje to rovnako ako palmy, ktoré uvidíte kde-tu takmer po celom Írsku, alebo nádherne rozkvitnuté rododendrony, kontrastujúce s nízkymi hnedastými porastmi vresu - tomu sa darí na chudobnej pôde a rašeliniskách. Mimochodom, rašelina je pre Írov významným zdrojom tepla. V dome záhradníka v anglických záhradách pri zámku Kylemore dobre padne zohriať sa pri peci, v ktorej sa kúri práve rašelinou, rovnako ako v pôvodných domoch pozvážaných z celého Írska do skanzenu v susedstve hradu Bunratty neďaleko Limericku, ďalšieho z väčších írskych miest.

Živá minulosť

Domčeky chudobných bezzemkov, vyhňa, mlyn s horizontálnym mlynským kolesom, domy roľníkov, ale aj ulička mesta, v ktorej sú pôvodné obchody a puby, pravda, s modernejším sortimentom. Na poriadok dozerá „policajt“ v uniforme, v starej škole „učiteľ“ deťom na výlete vysvetlí, ako vyučovanie vyzeralo kedysi, a napokon si spolu zaspievajú. Aj ďalší zamestnanci chodia po skanzene v dobovom oblečení.

Slama na streche rybárskeho domu zo západného pobrežia je popriväzovaná lanami a povrazmi, inak by ju z miesta, kde dom pôvodne stál, vietor odniesol možno až dakde do Anglicka. V útulnom pube dýchajúcom minulosťou vás zohreje nielen rašelina, ale aj jedno z najlepších jedál, ktoré sme v Írsku ochutnali. Hustá smotanová polievka chowder má mnoho podôb, varia ju aj v Amerike a Anglicku. Chowder na západoírskom pobreží je plný darov mora, má chuť mušlí, je v ňom rybacina, zelenina, najmä mrkva, nemôžu chýbať zemiaky - írska potravina číslo jeden.

V devätnástom storočí írske prekliatie. Írske poľnohospodárstvo, v tom čase takmer monokultúrne, postihla pohroma. Choroby zaútočili na zemiaky a hladomor nabral nevídané rozmery. Hlad znížil počet obyvateľov až o milión a za more odišlo Írov ešte viac, najmä do Severnej Ameriky. Dnes Írov a ich potomkov žije viac vo svete ako v Írsku.

Slovenská krv

Vo vnútrozemí je krajina idylická. Mierne zvlnená, farma strieda farmu, občas sa objaví mestečko. V Roscommone, centre jedného z grófstiev, desať rokov žije Slovák Robo, s partnerkou Írkou vychovávajú troch synov. Trojročný Erik chodí do škôlky, Adam a Sam sú už školáci, vo voľnom čase hrajú futbal a írsky alebo „keltský“ futbal, šport, ktorý sa nehrá takmer nikde inde iba v Írsku - hrajú ho ešte Íri v Londýne a v Spojených štátoch a na významné zápasy v mestečkách s pár tisíckami obyvateľov chodia desaťtisíce ľudí z blízkeho aj zo širokého okolia.

Pravidlá sa ani nepokúšame pochopiť, najlepšie by sme im porozumeli priamo na štadióne, žiaľ, práve sa nehral žiadny zápas. Robo si v Írsku zvykol, nevadí mu ani chladnejšie a veterné počasie, zapadol medzi domácich a nevidí dôvod vracať sa na Slovensko. Vidno, že v žilách chalanov koluje írska krv. Kým my sa zapíname do búnd, oni pobehujú v tričkách. V jednom z miestnych pubov nám Robo pomáha s výberom piva, najznámejšia írska značka tmavého moku mu, rovnako ako nám, nezachutila.

Je piatok večer a v krčme sa zastavuje čoraz viac dievčat a mladých žien vyobliekaných ako na letnú zábavu pod šírym nebom. Minisukne, krátke šatočky, topánky na vysokých opätkoch. A alkohol. „Každý víkend je to rovnaké,“ hovorí Robo. „Skupina dievčat sa stretne u niektorej z nich na farme, niečo popijú, objednaný mikrobus ich privezie do mesta, zastavia sa v pube a takto pripravené idú na diskotéku do nočného klubu. Keď sa končí diskotéka, niektoré z vyobliekaných a namaľovaných dievčat sú na nepoznanie a z klubu ich doslova vynášajú.“

Nás tento typ zábavy neláka, potrebujeme sa vyspať, ešte nás čaká Severné Írsko, ktoré je súčasťou Veľkej Británie. Ako onedlho zistíme, návšteva týchto miest prekoná naše očakávania tak, ako ich prekonalo západné a severné pobrežie tejto nádhernej krajiny, vytvorenej z kamenia šľahaného slaným atlantickým vetrom, bičovaného častým dažďom a zúrodňovaného drinou ľudí, ktorí tu žili celé tisícročia a žijú aj dnes.

Tri poklady

Pobrežie Severného Írska ponúka tri úchvatné miesta, všetky neďaleko mestečka či skôr dediny Bushmills, kde je jedna z legendárnych páleníc írskej whiskey. Najznámejšia z perál je Obrov chodník. Viaže sa k nemu legenda o írskom obrovi Finnovi MacCoolovi, ktorý chcel vyzvať na súboj škótskeho titana Benandonnera. Keďže nenašli loď, ktorá by niektorého z nich dokázala previezť cez more, MacCool z obrovských kamenných stĺpov vybudoval chodník medzi Írskom a Škótskom, po ktorom jeho súper prišiel na súboj. Bol oveľa väčší ako Ír, preto manželka obliekla Finna MacCoola do detských šiat.

Benandonner si pri pohľade na „dieťa“ predstavil, aký obrovitánsky musí byť jeho otec, a zdupkal do Škótska. Chodník zostal - tvorí ho štyridsaťtisíc čadičových stĺpov, prevažne šesťbokých. Vznikli zo stuhnutej lávy a časť tohto ojedinelého útesu je skrytá v mori, najväčšie stĺpy majú priemer až pol metra. Postaviť sa na čadičový výbežok, o ktorý sa rozbíjajú mohutné vlny, a čeliť morskej sprche je zážitok, na ktorý nezabudnete. Na pobreží Severného Írska si môžete vyskúšať odvahu a prejsť po povrazovom moste na ostrovček Carrick-a-Rede. Pôvodný mostík vybudovali pred stáročiami rybári, pretože na ostrovčeku bolo vhodné miesto na spúšťanie člnov na hladinu na mieste, kadiaľ putovali lososy, tých je však čoraz menej.

A tak domáci zarábajú inak, vstup na mostík a ostrovček stojí šesť libier. Ak máte strach z výšok - most je dlhý dvadsať metrov a maximálna výška nad úžinou, ktorú preklenuje, je tridsať metrov -, možno si netrúfnete vkročiť na atrakciu, ktorá sa pod nohami hojdá ako more, návštevu hradu Dunluce by ste však zvládnuť mohli, hoci aj ten je ojedinelý tým, že stojí na morskom útese a je jednou z lokalít, kde sa nakrúcali scény zo seriálu Hra o tróny.

So Severným Írskom sa môžete rozlúčiť v nádhernej aleji, ktorá si tiež zahrala v Hre o tróny, kde dostala meno Kráľova cesta. Že už nie ste v Británii, ale opäť v Írsku, zbadáte ľahko. Nápisy už nie sú iba v angličtine, pribudol k nej jazyk starých Keltov. Ešte môžete navštíviť posvätné miesta obyvateľov z kamennej doby, zväčša staršie ako egyptské pyramídy, v okolí Dublinu - po celom Írsku ich je veľa - alebo v Dubline posedieť v najmenšom bare v meste. Až neskôr sa od domácich dozviete, že najmenšie bary sú v Dubline minimálne dva.

Vianočné tipy na darček