Holubyho chata: Stojí blízko česko-slovenskej hranice, na najvyššom mieste Bielych Karpát, 920 metrov nad morom.

„Keby som mohol, prenesiem ju do Česka,“ hovorí
 o legendárnej Holubyho chate jej majiteľ

Nikdy mu nenapadlo, že raz bude chatárom telom i dušou. „Jednoducho som prišiel sem na Veľkú Javorinu a len čo som vystúpil z auta, vedel som, že toto chcem,“ spomína Miro Martinček na prvý kontakt s Holubyho chatou.

Týči sa na hraniciach s Českou republikou, na najvyššom mieste Bielych Karpát - Veľkej Javorine. Zá-kladný kameň chaty položili v roku 1923. Meno dostala po známom botanikovi, evanjelickom farárovi a lubinskom rodákovi Jozefovi Ľudovítovi Holubym. Predovšetkým však stojí na mieste, ktoré bolo viac než storočie miestom stretávania a spolupatričnosti dvoch bratských národov, Čechov a Slovákov. Lenže dlhé roky vychýrená chata chátrala. Kým jej odhodlaný a svojrázny prisťahovalec z Bratislavy nevdýchol nový život.

Lubinské Himaláje

„Keď sa mi narodilo druhé dieťa, mal som v Bratislave dvojizbový byt. Pracoval som dlhé roky v reklame a už som mal toho
 dosť. Chcel som to zmeniť. Mal som nejaké zarobené peniaze a uvažoval, čo ďalej,“ spomína na svoje začiatky Miro.

Prírodná idyla: „Hociktorým smerom sa vyberiete, vždy niečo nájdete, je tu nádherne,“ rozplýva sa chatár.
Prírodná idyla: „Hociktorým smerom sa vyberiete, vždy niečo nájdete, je tu nádherne,“ rozplýva sa chatár.
Monika Mikulcová

Väčší byt? Dom? „Do toho mi napísal kamarát, že je na predaj Holubyho chata pri obci Lubina. To by vraj mohlo byť niečo pre mňa. Nikdy predtým som tam nebol, nepoznal som to. Šiel som sa tam pozrieť a bolo vybavené,“ dodá.

Auto naložené manželkou a malými deťmi zaparkoval pri zatvorenej chate v roku 2005. „Bola strašná zima, dvojmetrové záveje. Hovorím si - čo sú to za Himaláje?“ opisuje prvé dojmy. Prišiel za chatárom a spýtal sa ho na predaj chaty. „Pozrel na mňa a hovorí mi: ,Na to nemáte.‘ Tak som sa otočil a zamieril k autu. Zrazu za mnou vybehol. Asi mu doplo, že mám auto väčšie, než je jeho,“ usmieva sa Miro.

Trvalo rok, kým sa chlapi dohodli. „Pýtal za to sumu, ktorú mu nikto nechcel zaplatiť. Ja som však vyhodnotil potenciál. V októbri 2006 som sem prišiel a o dva mesiace chatu sprístupnil,“ dodáva. Odvtedy je otvorená každý deň. Ani na Štedrý deň nezatvorili svoje brány. „Sú aj takí, čo sem prídu práve v tento deň. Presne viem, čo si objednajú, lebo sem chodia takto už siedmy rok,“ hovorí 46-ročný chatár.

Spája Slovákov a Čechov

Rodák z Nitry, ktorý žil dlhé roky v Bratislave, nakoniec skončil na Veľkej Javorine. Spadá pod obec Lubina a najbližšie mesto Stará Turá je vzdialené dvanásť kilometrov. Chata vždy mala pre Čechov a Slovákov z okolia hraníc nezameniteľný význam. Hranica, ktorá ňou prechádza, celé roky tieto dva národy spájala. Pravidelne sa tu konali tábory slovenského a moravského ľudu, v roku 1882 sa verejne deklarovala potreba československej vzájomnosti.

Miesto pre Holubyho útulňu vybrali pri silnom prameni horskej vody, kde bol už terén upravený. Na slovenskej strane stavba vyrástla i z dôvodu pekného výhľadu na Považie, ale aj preto, aby bola krytá proti silnému severozápadnému vetru. Pod dohľadom staviteľa Josefa Jiráska z Uherského Brodu ju slávnostne otvorili 6. júla 1924. O dva roky vyhorela a chatár s rodinou sa len zázrakom zachránili. V júli 1928 položili základný kameň novej chaty. Za socializmu viackrát zmenila majiteľov a v roku 1968 prebehla rozsiahlejšia rekonštrukcia celej chaty. Po roku 1989 kúpil chatu Miroslav Masaryk. A od novembra 2006 tu vládne Miro. Práve s jeho príchodom sa na Veľkú Javorinu vrátil život. Rôzne kultúrne a spoločenské podujatia sa nezaobídu bez jeho služieb.

Holubyho záhrada: Pred troma rokmi kúpil pozemok s budovou v Hrnčiarovom. Bude tam pestovať zeleninu a chovať zvieratá na biomäso a syry.
Holubyho záhrada: Pred troma rokmi kúpil pozemok s budovou v Hrnčiarovom. Bude tam pestovať zeleninu a chovať zvieratá na biomäso a syry.
Monika Mikulcová

Sopliak z Bratislavy

Ako ho prijali domáci? „Neverili mi, keď som sem prišiel. Mal som 35 rokov, brali to s rezervou - že sem prišiel nejaký sopliak z Bratislavy. Ale výsledky, ktoré mám, hovoria samy za seba. Som veľmi priamy. Aj keď ma niektorí nemajú v láske, vidia, čo som urobil. Ľudia tu vždy vzhliadali k tomu človeku, ktorý tu bol. Každý poznal chatára z Holubyho chaty,“ dodáva.

Prvý rok bol ťažký. Javorina zívala prázdnotou, ľudia si odvykli chodiť sem a navyše na najvyššom vrchu Bielych Karpát si nemohli dať v zime ani čaj. Miro však zaťal zuby a vydržal. „Nebolo tu ľudí. Hovoril som si - Martinček, ty si úplný hlupák,“ priznáva. Minulý rok však na chatu zavítalo okolo šesťdesiattisíc návštevníkov. „Toto miesto má svoje čaro a históriu,“ dodáva.

Chatár je životný štýl

Hovoria o ňom, že vždy ide po svojej ceste. Aj keď je pred ním vyšliapaný chodník. Pri stretnutí s Mirom Martinčekom vás prekvapí jeho energia a pria-mosť. V dobrom. „Celý život som býval v meste, len cez víkend som niekde vypadol. Nebol som však typ, ktorý nevie žiť bez hôr. Ale zlákala ma sloboda. To je pre mňa dôležité,“ hovorí „To sa nedá porovnať - v Bratislave som bol stále v nejakom bludnom kruhu. Tu je každá situácia iná, pocit je iný. Aj keď stále niečo musím riešiť, mám zmenu. Moja priateľka sa mi smeje, že som ako zajačik Duracel. O to náročnejšie je so mnou žiť,“ priznáva.

Včelár: Chatár sa najnovšie teší z nových úľov a domáceho medu.
Včelár: Chatár sa najnovšie teší z nových úľov a domáceho medu.
Monika Mikulcová

Keď sa presťahoval na Holubyho chatu, rozviedol sa. „Takýto život nemôže chcieť iba jeden. Tu ste v práci dvadsaťštyri hodín denne. Mám tu bývanie, všetko,“ozrejmuje. Bratislava mu nechýba. „Nemá mi už čo ponúknuť. Tu môžem pracovať s ľuďmi. To je životný štýl - byť chatár. Máš to rád, robíš to rád a nepozeráš sa na čas. Nie je deň, keď by sa niečo nestalo,“ povzdychne si. Spomenie šoféra z jednej nitrianskej firmy, ktorý mu odmietol priviezť tovar. A tak mu z firmy volali, že bohužiaľ. Vodičovi sa nepáči cesta na Veľkú Javorinu. „Vraj sa nedá, nemôže. My sme však hlúpa krajina. Šofér je nešťastný, lebo sa mu nepáči cesta, a tak odmietne voziť. Keby som mohol, tak prenesiem tú chatu a posuniem o tristo metrov ďalej, aby bola v Česku. Fakt. Lebo tam to funguje úplne inak,“ povzdychne si.

Keby nebolo českých turistov, chatu vraj môže zatvoriť. Väčšina návštevníkov je spoza hraníc. Pekne si odšliapu kopec a sú vďační, že si na chvíľu majú kde oddýchnuť a posilniť sa. Áno, pofrflú si, že je u nás draho, ale na to majú právo.

„My sme zakomplexovaný národ a nevážime si prácu toho druhého. Neskutočne si závidíme, aj keď nie je čo. Slovák sa odvezie hore autom a na chate očakáva servis ako vo štvorhviezdičkovom hoteli na námestí v Bratislave. Cez víkend sú tu aj dve tisícky ľudí. Potom sa sťažujú, že dlho čakajú na jedlo. Sú nedočkaví, chcú všetko hneď a nevedia vyhodnotiť situáciu. Len sa ženú. Kam sa ponáhľajú? Veď je sobota poobede,“ rozpráva Miro Martinček.

Bioplány

Miro si okolie Veľkej Javoriny zamiloval. Môžete vyraziť na Čachtický hrad, Beckov či Tematín. „Mám rád českú stranu - hrad Buchlov, Luhačovice…“vymenováva. Ale najviac sa venuje svojmu „panstvu“. Vlani si obstaral včelie úle, o ktoré sa nadšene stará. Vedie nás nevyšliapanou trávou cez pŕhľavu rovno k nim. Bez ochrany vyberá plásty a kochá sa.

Nápadov má plné vrece. Pred troma rokmi kúpil pozemok s budovou v neďalekom Hrnčiarovom, s ktorými má ďalšie plány. V Holubyho záhrade budú pestovať zeleninu, chovať kozy a iné zvieratá na biomäso a syry. Interiér zase zavonia po pečení koláčov, výrobe domácich sirupov a lekvárov. „Na všetkom si dávam záležať. Staviame vyvýšené záhony, vonku budeme mať kaviareň a chcem zaviesť aj sobotné trhy domácich výrobkov. Je tu veľa chalupárov, ktorých by to mohlo osloviť,“ dodáva muž, ktorý tvrdí, že na Slovensku chýbajú pozitívne vzory. Také, ktoré by chceli iní napodobňovať, lebo sa im páči ich správanie a životný štýl.