Bez papierov: Zviezť sa lanovkou môže iba obsluha.

Lanovka na Chvatimechu nesmie premávať, adoptovali si ju mladí manželia

Boris a Martina sa odsťahovali do pustatiny a starajú sa o lanovku, ktorá oficiálne nesmie premávať. Ako sa im žije na samote?

Neďaleko Valaskej v Breznianskom okrese hučí motor už poslednej fungujúcej jednosedačkovej lanovky na Slovensku. Pri dolnej stanici však zástup ľudí čakajúcich na zvezenie nestojí. Sedačky jazdia prázdne.

Aj keby turisti záujem mali, nemôžu si do nich sadnúť, pretože lanovka už desať rokov nemá potrebné povolenia. Jedinou výnimkou je jej obsluha a tovar, ktorý sa má dostať k hornej stanici. A tak upierame zrak na to, ako sa jednosedačkou vezú poháre. Aj takto môže skončiť technický unikát.

V ilegalite

Lanovku na kopec s čudným menom Chvatimech postavili tunajší nadšenci v päťdesiatych rokoch - svojpomocne. Všetko je na nej jedinečné, každá časť bola vyrobená iba raz.

Navrhli ju nadšenci, zostrojili poza chrbát socialistického plánovania, postavili dobrovoľníci. „Tri štvrtiny technológií použitých na lanovke sú už zakázané,“ hovorí mladý vyučený elektrikár Jaro Švantner popri tom, ako nakladá „krehkých cestujúcich“ do sedačiek.

„Narodil som sa vo Valaskej, cez leto behám po stavbách, cez zimu som tu,“ prezrádza a ukazuje na rozvodné skrine s ovládaním: „Toto je mozog lanovky. Nikde na svete už také niečo nenájdete.“ Žiadna moderná elektronika, žiadne počítače. Šesťdesiatročný unikát vyviezol náklad k hornej stanici, kde je takmer dokonalé ľudoprázdno.

Kedysi tam stála chata Bernardín. Staviteľský zámer však bývalému majiteľovi nevyšiel, chatu zbúral, peniaze na novú nezískal. Trojposchodový projekt tak ostal pri nedokončenom prízemí a nadšenec pre chvatimešskú lanovku odišiel do zahraničia. Našťastie, našli sa ľudia, ktorí nedokázali nechať jedinečnú technologickú pamiatku, rozostavanú chatu a tri lyžiarske vleky napospas osudu.

Chatu si prenajal Boris Hlaváč s manželkou Martinou. Samota v hore s výhľadom na Nízke Tatry je ideálnym miestom na odpočinok od ľudí a ruchu mesta, najmä na staré kolená. Boris má však iba dvadsaťštyri rokov, Martina ešte o tri menej. „Od trinástich ma fascinovali lanovky. S partiou sme cestovali po Česku a Slovensku, fotili sme si ich, zaujímali sa o ne,“ spomína na počiatky vášne.

Dozvedel sa, že na Chvatimechu stojí málo známa lanovka, a pri najbližšej príležitosti sa na ňu išiel pozrieť. Čoskoro sa sem vracal spolu s kamarátom, ďalším nadšeným lanovkárom, každé dva týždne. Pomáhali s údržbou i prevádzkou, prespávali v „búde“ dolnej stanice v spacákoch. Vnútri mrzlo, umývali sa vonku vodou, ktorú zohriali v hrncoch.

Drsné podmienky ich neodradili. „Som vlastne jediný, komu stihli starí páni všetko ukázať a vysvetliť,“ hovorí. Jedinečnosť lanovky sa odráža aj v technologických riešeniach a chýbajúcej dokumentácii.

A práve to je dôvod, prečo lanovka oficiálne nemôže jazdiť. „Keď ešte premávala, robili sa revízie aj pravidelná údržba. No keď s tým prestanete, musíte získať všetky potrebné osvedčenia znova a splniť dnešné normy. A tie nemáme,“ vysvetľuje.

Švajčiarsky pes, vietnamské prasa

K chate Bernardín patrí aj bernardín. Sučka Gina je už tretia generácia „švajčiarskej gardy“, ktorá na hornej stanici víta vystupujúcich „cestujúcich“. Po vysokohorskom plemene bola pomenovaná aj pôvodná chata. Tá nová sa už inak ani volať nemôže. Jej výstavba sa však skončila veľmi skoro po začatí - jediné poschodie, holé steny zvnútra i zvonka, žiadna strecha.

Po dvoch plánovaných poschodiach, ubytovaní a bufete ani chýru. Ak by vás však predsa zastihlo na Chvatimechu zlé počasie, na kopci stojí malá útulňa. Pôvodne bola len dočasným riešením, kým bývalý majiteľ nedokončí chatu. Keď však nádej na jej dostavbu pominula, začali k drevenej búde pribúdať prístavby.

Dnes tu nájdete turistickú klubovňu a niekoľkoizbový príbytok, kde Hlaváčovci žijú už dva roky. V priechodnej izbe stoja dve poschodové postele pre pomocníkov či turistov, ktorých sem zaženie zlé počasie.

No a spálňa mladých manželov? To sú vlastne iba dve váľandy postavené vedľa seba. K bernardínke Gine a mačkám pribudlo vietnamské prasa. Gina sa s ním rýchlo skamarátila a vytvorili pozoruhodnú dvojicu.

„Raz sme išli na tri dni preč, a keď sme sa vracali, čakala nás Gina a s ňou dačo čierne,“ hovorí Boris a jeho žena dodáva: „Najskôr som si pomyslela, že je to tá čierna mačka, čo sa nám stratila.“ Ale bolo to prasa! Tri dni sa spolu túlali po kopcoch.

Na pustom ostrove?

Boris Hlaváč veľké oči nikdy nemal. Dobre vie, že na Chvatimechu sa zbohatnúť nedá. Obrat v útulni za týždeň neprekročí ani päťdesiat eur, lanovka nezarobí ani cent a na lyžovanie sem dnes už davy nikto nenaláka. „Konkurencia v okolí je priveľká. Dnes je lyžovanie o kvalite. My nemáme umelý sneh ani upravené svahy,“ približuje pomery.

Táto zima zatiaľ lyžovačke vôbec nepraje, ani jeden z troch vlekov nespustili. Vlani sa lyžovalo, no väčšinou prišli iba známi a priatelia. „Na Chvatimech lyžiari zabudli,“ dodáva smutne.

Čo tu teda on a jeho žena robia? „My ten kopec máme radi,“ hovorí Boris. Nekonečný pokoj im vyhovuje. „Je to čarovné miesto a výhľad je prekrásny,“ dodáva Martina. Tá zostáva celé dni na Chvatimechu. „Dozerám na stavbu chaty, aby to nevyzeralo, že tam padla bomba. Keď prídu hostia, obslúžim ich v útulni.“

Jej muž zatiaľ pracuje ako vodič autobusu v okolí Brezna. „Mne sa vlastne splnil sen. Ako malý som chcel byť chatár, mať lanovku a šoférovať autobusy,“ vraví Boris. Hoci by sme ich domov mohli prirovnať k pustému ostrovu, sami nie sú. Najmä v lete cez víkendy tu býva rušno.

O lanovku i chatu Bernardín im pomáhajú starať sa priatelia, rodina i obyvatelia z okolia. Po týždni odrobenom vo fabrike si prídu na Chvatimech aktívne oddýchnuť. „Robia to dobrovoľne a radi. Ponúkneme im piť, jesť alebo nocľah. Peniaze odmietajú,“ hovorí Martina. Na chate pracuje aj Viliam Grnáč.

„Deti mi už doma neplačú, čo by som tam robil. Radšej prídem pomôcť,“ prezrádza dôchodca, ktorý dlho žil blízko Bernardína, no presťahoval sa do Česka. Dnes sa vracia domov na chalupu a pomáha Hlaváčovcom.

Spoločnými silami sa im podarilo rozostavanú, plachtou prikrytú novostavbu dať dokopy aspoň tak, aby v nej mohli otvoriť provizórny bufet. Od februára tak môžu vítať hostí v novom.

Potomok

Mladí manželia očakávajú v krátkom čase prírastok do rodiny a chcú, aby ich potomok vyrástol na Chvatimechu. Ako sa dá žiť s malým dieťaťom v hore, mnohí si vôbec nedokážu predstaviť. „Ani naši rodičia nevedia, ako tu budeme bábätko vychovávať. Ale veď ľudia žijú kade-tade na lazoch a tiež tam vychovávajú deti,“ myslí si.

Technológie ich neobchádzajú, strach, že stratia kontakt so svetom, teda nemajú a z kopca sa v žiadnom prípade zliezť nechystajú. Všetko, čo potrebujú, tam majú.

„Radi chodievame do prírody, aj keď nás bábätko trocha spomalilo,“ usmieva sa Boris a pohladí ženu po osemmesačnom tehotenskom brušku. Keď príde dieťatko na svet, zrejme ho namiesto kočíkovania vezmú hneď na túru. A skôr či neskôr i na susedný kopec so zvláštnym tvarom a podľa neho i netypickým názvom - Riť. Miestni vravia, že aspoň vedia, kam majú ísť, keď ich niekto pošle. Hľa, a práve tu našli Hlaváčovci svoje šťastie!

Na kolene

Začalo sa to v roku 1953. V časoch, keď ešte platilo, že koľko vyšliapeš hore, toľko sa na lyžiach spustíš dole. „Rozhodlo nekonečné nadšenie,“ povedal pred pár rokmi Štefan Mráz. „Nemali sme nič a chceli sme lanovku,“ dodal Vojtech Vichr. „A našiel sa spôsob, ako to celé urobiť,“ doplnil ešte Július Starke.

Traja muži, ktorí boli pri zrode lanovky na Chvatimechu. Traja muži, ktorí na to ešte pred siedmimi rokmi spomínali na chate na jeho vrchole, a dnes už medzi nami nie je ani jeden z nich.

Nadšenci

„V tom čase fungovali v údolí tri veľké strojárenské podniky a pracovalo v nich veľa nadšencov pre šport,“ rozprával Július Starke. A tak sa výkresy na lanovku vykazovali ako práca pre komárňanské lodenice, kde sa pracovalo na obrovských zákazkách pre Sovietsky zväz. Čo sa vyrobilo, to sa expedovalo - len nie do Sovietskeho zväzu, ale na Chvatimech. A lanovka utešene rástla!

Nejaké lanovky už v tom čase, samozrejme, na Slovensku boli. Vo výstavbe bola Vrátna aj Jasná, budovali lanovku zo Srdiečka na Chopok. Všetky určené pre veľký počet návštevníkov, štyristopäťdesiat až šesťsto ľudí za hodinu. Bolo jasné, že takýto prepych si na malom kopci nad Valaskou nemôže dovoliť ani socialistický štát.

A preto sa rozhodli konať inak, tú chvatimešskú vyrobili doslova na kolene. Žiadne veľkolepé riešenia, všetko amatérske, najjednoduchší možný systém. Kapacita stodvadsať ľudí za hodinu, rýchlosť 1,2 metra za sekundu, tridsaťdva pevne ukotvených sedačiek. Vodorovná vzdialenosť staníc lanovky bola 505 metrov, šikmá 560 metrov, prevýšenie 233 metrov.

„Betón na upevnenie kovových konštrukcií sme najskôr vláčili vo vedrách, neskôr pomáhala pomocná lanovka. Aj to bol originál!“ spomínal Vojtech Vichr. „Nikto za svoju prácu nič nežiadal. Také nadšenie si dnes sotvakto dokáže predstaviť,“ dodal Štefan Mráz. „Aj deväťstokilogramové koleso na hornú zastávku lanovky sme vyvliekli hore za tri hodiny aj so zastávkami na popíjanie rumu. Povedali sme si, že keď Egypťania dokázali postaviť pyramídy, toto určite zvládneme! Aj keď má tento náš kopec štyridsaťstupňový sklon.“

Chata

Prvého júla 1953 začali lanovku budovať. O dva roky neskôr bola v skúšobnej prevádzke, v roku 1956 začala premávať pre verejnosť. V roku 1964 na jej vrcholovej stanici pribudla chata. Pri podbrezovskej železničnej stanici rúcali dom a Július Starke prišiel s návrhom - „My to zlikvidujeme!“ Pospisovali dielce, dom rozobrali, z dvoch sedačiek urobili jednu nákladnú a dom sa čoskoro ocitol na vrchole kopca. „Keby to šlo podľa socialistického plánovania, podnes by lanovka nestála!“ tvrdili chlapi.

Keby to však záviselo iba od úradníkov dnešného Štátneho dráhového úradu, už by nestála... V roku 2004 spísali protokol, čo všetko lanovka nespĺňa, vyrubili pokuty, odmietli ju zapísať do režimu historických lanoviek na Slovensku. Vraj by bolo najlepšie, keby skončila tam, kde sa zrodila. V Podbrezovských železiarňach, v šrote. (bub)

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].