Levočská biela pani: Ako to bolo naozaj so zradou mesta za bozk?

Juliana Korponayová, známa ako biela pani z Levoče, poriadne potrápila historikov. O jej existencii dokonca pochybovali.

Relax

Ja sám som si nevedel utvoriť jasnú predstavu, ako sa to mohlo stať, že jediná žena zradila mesto. Zradiť mesto obohnané hradbami, ktoré bráni celá posádka kuruckého vojska...

História hovorí, že sa tak stalo, a necháva nás v temnote. Tajný vchod mohol byť kdesi v hrubom múre domu, skrytý komínmi a kozubmi. Rozpovedal som, čo zaznamenali kronikári, pridal som k tomu, čo videl môj duševný zrak...

Tak opisuje spisovateľ Mór Jókai v románe Levočská biela pani známu scénu o zrade mesta nepriateľským vojskám. Hlavnou protagonistkou bola Juliana Korponayová, ktorá vraj za bozk „predala“ krajinu a napokon pre krajinu stratila vlastnú hlavu.

Legenda žije veky a turisti prichádzajúci do Levoče chcú vidieť tajné dvere, ktorými pustila zradkyňa do mesta cisárskych vojakov. Aká však bola skutočná pravda a čo odhalil výskum historikov?

Utajená

„S bádaním sme začali v roku 2008 a rok som tvrdila, že ona hádam ani neexistovala. Nikde sme o Juliane nenašli žiadny pôvodný dokument,“ približuje historička umenia Dáša Uharčeková- Pavúková zo Slovenského národného múzea - Spišského múzea v Levoči.

Budova historickej radnice v centre Levoče stojí v blízkosti Chrámu svätého Jakuba so svetoznámymi dielami Majstra Pavla. Pozornosť návštevníkov neupúta iba jedinečnou architektúrou, ale aj unikátnymi expozíciami vnútri. Za múrmi z pätnásteho storočia nám popri gotických, renesančných a barokových umeleckých dielach ukazujú portrét bielej panej.

Štíhla žena s tajomným výrazom a v splývavých dlhých bielych šatách na ňom otvára dvierka a volá nás prstom. Juliana veruže poriadne potrápila historikov.

„Napokon na konci trojročného bádania sme čírou náhodou našli v Krajinskom archíve v Budapešti, založenú v úplne nečakanom fonde, jej originálnu korešpondenciu,“ hovorí Dáša Uharčeková-Pavúková, ktorá je spoluautorka katalógu k rovnomennej výstave Levočská biela pani.

Legenda a skutočnosť

Po objavení korešpondencie začala Juliana Korponayová žiť svoj druhý, nový život. Odlišný od legendy. Aristokratka z prelomu sedemnásteho a osemnásteho storočia sa od tej romantickej líši už na prvý pohľad. Dôkazom je barokový portrét od Jánosa Cziroka z roku 1706.

Na rozdiel od romantickej víly namaľovanej o viac než storočie neskôr na ňom vidno sebavedomú aristokratku s vlasmi poprášenými púdrom a bledou pokožkou, v bohatej róbe, s náhrdelníkom a kvetmi zastrčenými v dekolte. A zďaleka nejde o jediný rozdiel, ktorý odhalila konfrontácia historických faktov s mýtmi.

Juliana sa narodila okolo roku 1680 a do svadby s vojenským veliteľom Jánom Korponayom nosila priezvisko Géciová. Manžel velil hradu Fiľakovo a pre pôvabnú mladú ženu bol sobáš zásadnou udalosťou v živote. Od dám vtedajších čias sa nepožadovalo vzdelanie, ale starosť o rodinný kozub.

Negramotnosť nebola bežná len u poddanstva, ale aj u manželiek šľachticov. Ako sa potom mohla dochovať Julianina korešpondencia? „Hoci to nebolo bežné, Juliana bola gramotná. Neštandardné bolo, že detstvo strávila na panstve Heleny Zrínskej, matky Františka II. Rákócziho, v Mukačeve, čo bola nielen jedna z najvýznamnejších bášt protihabsburského odboja, ale dostalo sa jej tu aj vzdelania, ktoré by inak nemala. Vychovávala ju rodina správcu tohto panstva Daniela Absolóna,“ vysvetľuje Dáša Uharčeková-Pavúková.

Po svadbe sa Juliane narodil syn Gabriel a život by pokračoval v zabehaných koľajach. Nie však v čase Rákócziho povstania, najväčšieho vzopnutia proti habsburskej korune. Julianu s manželom zastihlo povstanie v slobodnom kráľovskom meste, ktoré sa pridalo na stranu povstalcov.

Inak nemala s Levočou nič spoločné, strávila tu pár mesiacov. Ibaže osud ju mal spojiť s mestom navždy. Podľa doterajších zistení historikov bola kapitulácia mesta prirodzeným zavŕšením udalostí okolo povstania. Dokumenty ukazujú, že Juliana mala blízky vzťah s hlavným kapitánom mesta Štefanom Andrássym.

Ten však nepochybne myslel vlastnou hlavou a Juliana mohla nanajvýš sprostredkovať rokovania. Vylúčili tiež možnosť, že cisárske vojská niekto vpustil do mesta akýmisi tajnými dverami a ešte tajnejšou podzemnou chodbou. Podľa dobového hlásenia im mestská stráž sama otvorila mestské brány.

Za hrsť krvi

Udalosti nabrali dramatický spád. Povstanie postupne strácalo na sile a skončilo sa uzavretím Satmárskeho mieru 30. apríla 1711. Rákóczi ušiel do Poľska, odkiaľ, ako stále dúfal, sa raz vráti. A čulo korešpondoval so sprisahancami doma. Najväčší paradox je, že v tom čase už Juliana nemala kontakty s povstalcami, práve naopak.

Podobne ako mnohí šľachtici, ktorí rýchlo vymenili stranu, sa pohybovala medzi predstaviteľmi cisárskeho dvora v snahe o navrátenie rodinných majetkov a zabezpečenie syna. Nechýbala v rezidenciách vplyvných ľudí vo Viedni ani v Prešporku. Kameňom úrazu sa stali listy. Konkrétne tie, ktoré z exilu písal Rákóczi verným uhorským šľachticom, medzi inými aj jej otcovi.

Juliana ich prevzala a mala poslať ďalej. Stačilo však jediné prerieknutie pred palatínom Jánom Pálffym a všetko sa zrútilo. Listy odmietla odovzdať, nasledovalo zajatie a väznenie v hrade Červený Kameň.

„Tie prekliate listy by som ani nezadržiavala, ale keď v nich bol môj otec - nech ma odsúdi celý svet!“ písala manželovi z väzenia. Bolo však rozhodnuté. Juliana sa príliš zaplietla do sprisahaneckých sietí a priveľa toho vedela. Okrem iného aj mená adresátov Rákócziho listov, teda odbojnej šľachty. Postup koruny bol tvrdý.

Nešlo len o exemplárnu pomstu, ale aj o strach z možného vzkriesenia revolučných nálad. „Vaša žena si môže za stav, v akom sa ocitla, sama,“ písal palatín Pálffy Julianinmu manželovi 9. septembra 1712. „Keď chcela tak Bohu slúžiť, aby ani čertovi neublížila... Teraz je v tom veľmi, ani neviem, či sa niekedy vyslobodí.“

Nasledovali výsluchy, mučenie a poprava. Podrobili ju ľahkej a potom i ťažkej tortúre. A 25. septembra 1714 ju vyviedli podzemnou chodbou pred dav na námestí v Györi a sťali.

„Nevinná, tretím rokom tvrdého väzenia zmrzačená, málo, za hrsť mojej krvi, mučením a mečom kata sa vyleje...“ uviedla v zápisnici. Deň pred popravou spísala testament aj vlastnú modlitbu.

Legenda

Popravou by sa mohol príbeh uzavrieť. Ibaže začal žiť vlastným životom. A najmä v Levoči. Jeden pridal to, druhý iné, na niečo sa zabudlo, niečo prikrášlilo. O storočie ho oživil Adam Probstner mladší, ktorý dal namaľovať známy romantický obraz a umiestnil ho na drevené dvierka v mestských hradbách.

Zvláštne umiestnenie obrazu aj aura tajomna priniesli ovocie. V dotvorení legendy zohral úlohu tiež historik a znalec kuruckej histórie Kálmán Thaly a jeho priateľstvo so spisovateľom Mórom Jókaim, autorom vtedajších bestsellerov a aktérom maďarskej revolúcie v roku 1848.

Jókai chrlil populárne diela ako na bežiacom páse, ich počet prekonal vari aj stovku. Hoci mnohé zapadli do zabudnutia, príbeh bielej panej z Levoče mal prežiť.

„Thaly predstavil Julianu Korponayovú ako nešťastnú ženu dvoch tvárí,“ uvádza v spomínanom katalógu Silvia Lörinčíková z Múzea Betliar. „Thaly sa neskôr zmienil aj o svojom podiele na Jókaiho úspešnom románe, dával mu svoje podklady.“

Spoločne tiež navštívili Levoču - pri Jókaiho pracovnom tempe to bolo len na pár dní. Román písal tri roky a avizoval ho v tlači už pred dokončením.

Z dvoch svetov

Juliana Korponayová žila v pohnutých časoch, v časoch zbojníckeho kapitána Juraja Jánošíka. Jej osud sa ponáša na Jánošíkov aj v tom, že život oboch ukončil kat. Oboch tiež spája postava Rákócziho.

„Povstanie Františka II. Rákócziho bolo vyvrcholením dlhšieho radu ozbrojených vystúpení proti absolutistickej vláde Leopolda I. v Uhorsku. V tomto období bol protihabsburský zápas jednoznačne rozsiahlejší, dlhotrvajúcejší, krvavejší a okrem šľachty, respektíve stavov, sa na ňom zúčastnila postupne väčšina spoločnosti,“ píše v katalógu historik Peter Kónya.

Mohutnosť odporu tkvela v širokej palete účastníkov, od bedárov až po privilegované šľachtické rody. Každý očakával svoje - chudobní zmiernenie psoty, boháči sledovali vlastné mocenské ciele. Len tak sa mohlo stať, že sa vedľa seba ocitli Juliana a Jánošík, ľudia z dvoch odlišných svetov.

Napriek debaklu mnohí verili v obnovenie povstania, Jánošíka nevynímajúc. Narukoval do kuruckej armády, po porážke bol krátko cisárskym vojakom a neskôr rovnako krátko zbíjal. Od väčšiny zbojníkov sa však líšil. Nie v tom, že bohatým bral a chudobným dával.

V nadšených predstavách chcel tento dvadsaťpäťročný zbojnícky kapitán zrejme podporiť revoltu. Časť zboja odkladal a, ako pri mučení priznal jeho druh Uhorčík, schovával po horách potrebné veci: v Čičmanoch súkno pre tristo paholkov, pri terchovskom potôčiku zas zbrane.

Podľa autora knihy o Jánošíkovi Jozefa Kočiša sú tieto fakty dôležité: „Ukazujú, že Jánošík nielenže rátal s možnosťou opätovného vzplanutia povstania, ale aj sám pripravoval výstroj a vybavenie pre väčší vojenský oddiel.“

Zbojníka s dámou Julianou spája aj rákócziovský plukovník Viliam Vinkler, ktorému vraj bol adresovaný jeden z listov. Práve on v ilegalite na severozápadnom Slovensku pripravoval návrat povstania a zrejme bol v kontakte s Jánošíkom. Všetko sa však skončilo na popravisku.

Prekvapenia

Novoobjavený príbeh Juliany Korponayovej ukazuje, že história nás môže všeličím prekvapiť. Ba ani v tomto prípade asi nepadlo posledné slovo. Možno sa raz v levočskom podzemí predsa len podarí objaviť tajnú chodbu a zistíme, že nebola len fantáziou maďarského spisovateľa.

Najnovší objav môže prísť čoskoro. Ako sme sa dozvedeli, jeden z potomkov rodu údajne našiel v podkroví domu ďalší portrét, možno pôjde o dosiaľ neznámy portrét Julianinho manžela. Reálna levočská pani sa stala obeťou politiky, čo potvrdzujú i historici.

„Sťali ženu, ktorá sa v podstate žiadnej zrady nedopustila. Nezradila ani Levoču, ani otca, ani rodiny uhorských šľachticov. Podľa oficiálnej moci zradila vlasť a do našich dejín tak vošla ako dovtedy jediná žena vlastizradkyňa. Stala sa ňou omylom a nechtiac.“

Dáša Uharčeková-Pavúková nám potvrdila: „Autentické doklady, výpovede pri mučení aj listy z väzenia nám pomohli odhaliť reálnu historickú postavu aj to, že si uvedomovala svoje rozporuplné a ťažké postavenie. Nadčasový ľudský rozmer jedného osudu stojí v ostrom protiklade s legendou o zradkyni vlasti a národa, s legendou, ktorá sa zrodila v kontexte inej doby. Je na každom z nás, ktorú jej podobu uprednostníme.“

A čo spomínané listy, pre ktoré Juliana zomrela? Cisárovi ich nemohla odovzdať ani pri najlepšej vôli. Hneď ako si uvedomila, čo sa deje, ich „po jednom nad plameňom sviečky spálila“. Priznala to pri mučení. Mená však nikdy nevyzradila.

Relax