Manželka Žigmunda Luxemburského neostala záletnému mužovi nič dlžná

Nielen Žigmund Luxemburský sa oddával nemanželským radovánkam. Čo si počne mladá, temperamentná žena, ktorá manžela takmer ani nevidí?

Relax

Princovia a princezné nemohli kedysi ísť za hlasom srdca. Budúceho životného partnera im zvyčajne vyberala rodina, a to najmä podľa hmotného a spoločenského postavenia. Potom boli aj lásky mimo domova, metresy i ľavobočkovia.

Osobitne v tom vynikal Žigmund Luxemburský, jeden z najznámejších a najvýznamnejších panovníkov v našich aj európskych dejinách, a jeho žena Barbora Celjská, svojho času najväčšia boháčka v Uhorsku.

Utešiteľ žien

On mal necelých dvanásť, ona osem. Zasnúbili sa. Slávnosť sa konala v Trnave. Všetko zosnovali otcovia, rímsko- nemecký cisár a český kráľ Karol IV. a uhorský kráľ Ľudovít I., aby zabezpečili svojim potomkom tróny. Osud snúbencov sa však odvíjal s komplikáciami. Ľudovít Veľký umrel pomerne mladý a na trón zasadla ani nie dvanásťročná dcéra Mária.

Jej mamičke Alžbete sa ženích neveľmi pozdával a radšej by za zaťa prijala niekoho z francúzskeho kráľovského rodu. To sa zasa nepozdávalo Žigmundovi. S vojskom vtrhol do Uhorska a vynútil si sobáš s Máriou. Stal sa spoluvládcom. Tehotná kráľovná počas poľovačky nešťastne spadla z koňa a zomrela ako dvadsaťštyriročná. Žigmund sa stal uhorským kráľom.

Kronikár zaznamenal, že kráľovná bola „neveľmi pekná, ale milá a nežná, utiahnutá a vážna“. A studená ako kameň. To bol dôvod, že si Žigmund hľadal milenky? Asi to bolo v ňom zakódované.

Kronikár Ján z Turca z 15. storočia o ňom píše: „Pokiaľ ide o zovňajšok a výšku postavy, bol cisár Žigmund dosť statný muž. Stvoriteľ ho obdaroval peknou tvárou, prešedivenými kučeravými vlasmi a prívetivým pohľadom.“

Kráľ obdarený mnohými prednosťami utešoval švagrinú Žofiu po smrti staršieho brata Václava IV., ale v tom čase aj niekoľko ďalších žien. Aeneas Silvius Piccolomini, neskorší pápež Pius II., písal o ňom, že „za ženami priam planul, dopúšťal sa tisícok cudzoložstiev“.

Vzbĺkla láska

Žigmund Luxemburský bol uznávaný štátnik a diplomat. Najmä po tom, ako sa stal aj nemeckým panovníkom, čo bolo v roku 1410. Prejavil sa ako vládca, ktorý spory radšej rieši rokovaním než vojnou. Zato na bojovom poli veľmi nevynikal.

Bitky prehrával a dokonca ho vlastní, teda uhorskí veľmoži, zajali a zosadili z trónu. Chceli naň posadiť poľského kráľa Vladislava II. Žigmundovým strážcom vo väzení v Budíne bol gróf Hermann Celjský. Väzňovi vraj ponúkol pomoc pri úteku na slobodu, ak sa ožení s jeho dcérou Barborou.

Kráľ mal vtedy tridsaťtri rokov a bol vdovec. Lákavá ponuka. No čo ak je dcéra škaredá? Nebola. Bola krásavica a kráľ sa zamiloval. Mala pätnásť rokov, keď sa s ňou oženil. Bola aj temperamentná a podnikavá. Žigmund zasa gavalier.

Venoval jej výnos z bohatých stredoslovenských banských miest a hrady vo Zvolene, v Trenčíne a ďalšie panstvá v Trenčianskej stolici. Dovolil jej postaviť na Trenčianskom hrade nový palác. Tú úlohu zverila talianskym architektom. Dodnes je známy ako Barborin palác.

Utešiteľka mužov

Žigmundovi pribúdali vladárske povinnosti. Stal sa rímsko-nemeckým cisárom a napokon aj českým kráľom. Venoval sa predovšetkým európskej politike a bol najvýznačnejším európskym politikom. Väčšinou bol na cestách. Barbora vládla namiesto neho a zveľaďovala majetok. Časom jej patrila veľká časť územia Slovenska.

Čo si počne mladá, temperamentná žena, ktorá manžela takmer ani nevidí? A je navyše všeobecne známy milostnými dobrodružstvami? Aj ona sa im oddávala. Dobové pramene spomínajú akéhosi Jána z Wallenrothu. No pozornosť venovala i poľským šľachticom. Pred hroziacim nebezpečenstvom unikali padacími dverami.

Keď sa raz Žigmund nečakane vrátil domov, našiel manželku v tanci s poľskými mladíkmi. Také niečo! On bojuje, prežíva útrapy na cestách-necestách po Európe, rokuje o jej budúcnosti a ona sa zatiaľ oddáva zábavám s cudzími chlapmi.

Kráľ vzplanul hnevom. Barbore najprv znížil apanáž, potom sa mu to videlo málo a vyhnal ju spolu s malou dcérou princeznou Alžbetou do uhorskej pusty, do Oradey na území dnešného Rumunska. Treli tam biedu.

Bojovníčka

Manželstvo je čosi ako zákopová vojna, kde sa používajú všetky kalibre, kde zúčastnení striedavo útočia i bránia sa a kde občas vyhlasujú prímerie. Prímerie medzi Žigmundom a Barborou nastalo takmer po roku. Neverná manželka sa mohla vrátiť a neverný Žigmund ju znova obdarovával. V roku 1433 ju korunovali v Nemecku za cisárovnú, v roku 1437 za českú kráľovnú.

Zábavy s poľskými šľachticmi neboli len zábavami. Kráľovná zároveň kula plány, komu by mala pripadnúť vláda po Žigmundovej smrti. Hoci kráľ už o tom rozhodol. Následníkom mal byť zať Albrecht Habsburský, manžel jeho jedinej dcéry Alžbety.

Intrigánka Barbora - ako ju nazývajú niektorí historici - chcela dosadiť na trón niekoho z poľského panovníckeho rodu Jagelovcov. Konflikty medzi manželmi sa znova rozhoreli. Skončili sa tým, že kráľ dal kráľovnú načas uväzniť.

Keďže Žigmund Luxemburský holdoval mnohým nerestiam, vínu, jedlu a ženám, trpel mnohými chorobami. Pribudla ešte gangréna, ktorá často postihuje diabetikov, odumieral mu palec na nohe. Dal si ho odrezať, ale nepomohlo. Zomrel vo veľkých bolestiach v decembri 1437 ako šesťdesiatdeväťročný.

Barbora bola vtedy najbohatším človekom v Uhorsku a väčšinu majetkov mala na území Slovenska. Keďže ďalej snovala intrigy voči dcére a zaťovi, znova sa ocitla vo väzení. Zároveň prišla o hrady a mestá, ktoré jej daroval bývalý manžel. Odišla do Čiech, do Mělníka, kde sa namiesto politikou údajne zaoberala okultizmom. Umrela v júli 1451.

Zhýralci

Všeobecne známi sú najmä francúzski králi. Iste vďaka tomu, že ich výčiny podrobne zmapovali kronikári. Najznámejší bol Ľudovít XV. a ruský cár Peter I.

Ľudovít XV.: Titul azda najväčšieho smilníka si vyslúžil Ľudovít XV. z najkresťanskejšieho rodu Bourbonovcov. Zahľadel sa do dámy meštianskeho pôvodu a udelil jej titul markíza. Presťahovala sa do paláca vo Versailles a oficiálne sa stala jeho milenkou. Kráľovná sa podvolila svojmu pokorujúcemu osudu, dokonca sa stali priateľkami.

Ťažko to však znášali bývalé milenky. Madame Pompadour mala veľký vplyv na kráľa i jeho politiku. Nie na večné časy. Vystriedala ju - v posteli i vo vplyve na kráľa - madame de Barry, pôvodne dievča z ulice. Habsburgovci istý čas dokonca uvažovali, či by Ľudovít XV., už po manželkinej smrti, nemohol byť vhodným manželom pre princeznú Máriu Antoinettu.

Hoci kráľ bol vtedy už starým otcom a princezná ešte nedospelá. Stefan Zweig napísal o ňom, že „žil pred očami svojich detí v hanbe a v telesných rozkošiach“.

Peter I.: Rusi si svojho cára Petra nazvali Veľkým. Právom. Zaslúžil sa o hospodársky a politický rozmach krajiny a jeho zásluhou sa Rusko stalo jednou z hlavných európskych mocností. No na morálku sa veľmi neohliadal. Ani v manželskom spolužití. Nemal ešte ani sedemnásť rokov, keď sa oženil s Jevdokijou Lopuchinovou, o tri roky staršou.

Jedného za druhým mu porodila troch synov. Potom si našiel milenku Annu Monsovú, na rozdiel od manželky veľmi veselú. Jevdokiju poslal do kláštora. Anna bola pôvodne milenkou jeho priateľa a dôverníka Leforta. Zistil, že mu je neverná, a vyhnal ju. Nahradila ju Katarína, pôvodne slúžka u pastora, potom milenka generála, odkiaľ prešla do postele kniežaťa Menšikova. Ten ju postúpil cárovi, svojmu pánovi. Neverný bol, ale neveru u iných nestrpel. Keď sa dozvedel, že bývalá cárovná Jevdokija má pomer so svojím strážcom kapitánom Stepanom Glebovom, oboch surovo potrestal. Aj mníšky, ktoré všetko kryli. Cárovnú a mníšky zbičovali pred zhromaždenou kapitulou - niektoré tak, že umreli. Glebova týrali, umieral celý deň.

Relax