Bez života: Po tridsaťčlennej kolónii nezostala na strope ani stopa.

Masaker v Kysihýbli: Po chránených netopieroch zostali iba guče bielej plesne

Staré banské dielo pri Banskej Štiavnici zažilo niečo, čo tu za celých vyše dvesto rokov nebolo.

Vlani v decembri sa Ján Rys vybral na pravidelnú kontrolu zimujúcich netopierov do banského diela v Kysihýbli pri Banskej Štiavnici. Mal urobiť to, čo už veľa ráz predtým - monitoring. Zrátať kus po kuse, určiť druh a zaznamenať, čo zistil. Nič zvláštne.

Keď však vchádzal do starého banského diela opodiaľ turistického náučného chodníka v apríli tohto roku, nemohol tušiť, že tentoraz bude spisovať celkom inú zápisnicu, policajnú. Lebo to, čo tam našiel, opísala jeho kolegyňa Denisa Lobbová zo Spoločnosti pre ochranu netopierov na Slovensku jediným slovom - masaker.

Romantická diera

Staré banské dielo má toho za sebou dosť. Ktosi do kameňa vyryl písmená, ktoré sa už dnes nedajú prečítať, aj stále dobre viditeľný rok - 1923. Ale aj to bolo dávno po tom, ako Barlangy, podzemný kameňolom, opustil posledný baník. Veľmi dávno. Ako vraví geológ Peter Fuchs, v 18. a v 19. storočí tu ťažili kameň ružovočervenej farby.

Nebola to jediná podobná baňa v okolí, táto je však zvláštna tým, že ak v tých okolitých dobývali ryolit, v Barlangoch ťažili andezit. „Najskôr si tunajšiu žilu pomýlili s ryolitom,“ myslí si. Po toľkom čase sa to dokazuje ťažko.

Tak či onak, po žile išli dvesto rokov a vznikla tu akási „podpovrchovo-povrchová“ baňa. Vkráčate do nej pekne vystretý, po chvíli musíte ohnúť chrbát a z predklonu sa vyslobodíte až pri jazierku na konci diela. Romantická diera, ťažko to nazvať inak. A vznikla tiež len z romantického dôvodu - Banská Štiavnica potrebovala dekoračný červenkastý kameň, z akého je postavené Trojičné námestie.

V ten deň, keď sme do Barlangov vchádzali, bola ešte romantickejšia. Na jej okrajoch horeli kahančeky, more kahančekov, a všade šantili deti. Banskoštiavnickí školáci objavovali v rámci geologického vyučovacieho programu históriu svojho mesta. Pedagógovia im porozprávali rozprávky, aj tú, ako sa začala ťažba v okolí mesta.

Napokon, tú určite poznáte aj vy - o pastierovi a jašteričke. Kde sa mu zjavila strieborná, tam bola strieborná žila, kde zlatá, tam zlatá. A tak deti hľadali, vykrikovali, pobiehali s baterkami. Nuž, a pretože je v diere vynikajúca akustika, Peter Fuchs im zatrúbil aj na prastarom austrálskom hudobnom nástroji didgeridoo, ktorého zvuk nám pripomínal zvuky potápajúceho sa Titanicu.

Pred dierou na deti už čakal ohník, na papekoch sa piekla slanina a špekáčiky. Tajuplná idylka mladých prieskumníkov, ktorí na svoj výlet asi dlho nezabudnú. Podobný výlet však koncom minulého roka stál život asi tridsať netopierov.

Ako jablká zo stromu

Videla som na zemi v banskom diele asi päť mŕtvych netopierov, ozvala sa Denise Lobbovej jej známa, ktorá študuje biológiu, a pýtala sa, či je to v poriadku. Nebolo to v poriadku, Denise Lobbovej to nedalo pokoj a poprosila Janku Pavlíkovú zo Zvolena, ktorá je tiež členkou Spoločnosti pre ochranu netopierov na Slovensku, aby sa tam zašla pozrieť.

Lenže medzičasom sa do Barláng dostal Ján Rys a to, čo našiel, ho šokovalo. Zem posiata uhynutými zvieratami a vo vzduchu sa ešte stále vznášal pach zo spálených plastov. „Našiel som tridsať mŕtvych netopierov, ale ani jedného živého, hoci ešte v decembri to bola zdravá populácia,“ hovorí.

Nasledujúci deň staré banské dielo zažilo niečo, čo tu za celých vyše dvesto rokov nebolo. Na miesto činu dorazili policajti, zástupcovia Štátnej ochrany prírody z Chránenej krajinnej oblasti Štiavnické vrchy, dokonca prišiel forenzný technik, ktorý mal zaistiť stopy. Muž v plášti, akého vídame v kriminálnych filmoch. Kto by šiel okolo, určite by sa domnieval, že v bani dakoho zabili.

Ochranári 29. apríla spísali s policajtmi zápisnicu a rozbehlo sa stíhanie za trestný čin na zatiaľ neznámeho páchateľa. Čo sa vlastne stalo? „Vyzerá to tak, že ktosi vošiel do bane s fakľou vyrobenou z umelohmotných fliaš a prechádzal sa po nej. Zrejme nie jeden, ale viacerí, lebo koncentrácia jedovatých plynov pri strope musela byť dosť vysoká. Na zemi sme našli palice, kusy obhorených plastov i jednu starú napoly zhorenú vetrovku,“ rozpráva Ján Rys.

Ktosi teda vošiel do bane, svietil si fakľami a čo tam robil ďalej, nevedno. Fakt je, že netopiere popadali zo stropu ako jablká zo stromu. Nikam neleteli, ani sa o to nepokúsili. „Pravdepodobne sa zadusili skôr, než sa stihli prebudiť zo zimného spánku.“ A čo je tiež zaujímavé, neprejavili o ne záujem ani kuny či líšky. Nechali ich ležať na zemi bez povšimnutia. A tak tam ležia doteraz. V guči plesne, ktorá pokryla to, čo z nich zostalo.

Primálo na to, aby ich pitvali a zistili, čo ich zabilo. Sú všade, na zemi i v jazierku. Nemožno si ich nevšimnúť, v kuželi svetla pôsobia ako jasne zreteľné nemé výčitky.

Upálené, mumifikované, udusené

Tridsať netopierov. Čo už len to môže byť za masaker?! Boli, nie sú. Pár podkrovárov malých, čo je jeden z najbežnejších druhov netopiera na našom území a jeho počty sa postupne zvyšujú, a pár netopierov obyčajných. Keby všetky netopiere na našom území neboli chránené a spoločenská hodnota týchto druhov sa nepohybovala okolo 460 eur, ťažko by ktosi spisoval zápisnicu a hovoril o trestnom čine.

Napokon, ako pripúšťa aj Denisa Lobbová, rovnaký počet netopierov hynul aj pri zatepľovaní bytových domov a dlhé roky to nikto neriešil. Tak čo také výnimočné sa stalo? Predovšetkým to, že to nebol prvý prípad, keď netopiere platili za ľudskú hlúposť a zlobu. V Malých Karpatoch ktosi podpálil práchnivú výstuž stien v starej bani, tlela, podusila všetko živé.

V kostole pri Trenčíne sa farnosť rozhodla, že holubov v kostolnej veži stačilo a natiahli na okná pletivo. Práve v čase, keď v nej boli netopierie samice aj s mláďatami. Na sieťach zostali iba mumifikované telá samíc, ktoré sa nemohli dostať k mláďatám, a mláďat, ktoré sa nemohli dostať k svojim matkám.

A do tretice, opäť v Trenčianskom kraji, si deti na palice nastokli plastové fľaše a netopiere zimujúce na stenách upaľovali ako upírov... Netopiere na ľudské hriechy doplácajú vlastne stále.

„Ničíme im jeden úkryt za druhým. Zatvárame jaskyne, zasypávame vstupy do banských diel, rúbeme bútľavé stromy, zatvárame podkrovia. A akoby nestačilo, nájdu sa aj ľudia, ktorí bez rozmýšľania pobehajú banské dielo s horiacimi plastmi a naraz zlikvidujú celú populáciu,“ hovorí. „To sa naozaj nedá nazvať inak ako masaker.“

O netopieroch rozpráva naozaj zanietene. Že sa dožívajú dvadsať až tridsať rokov, že ročne mávajú jedno až dve mláďatá, že majú vynikajúco vyvinutý čuch, dokonalý zmyslový aparát, a obdivuje ich aj preto, že dokážu prežiť nepriaznivé obdobia. „Keby ľudia vedeli hibernovať, asi by sa im žilo ľahšie,“ skonštatuje.

A naopak - keď príde obdobie hojnosti, ožijú. Školská výprava, akú sme zažili, im na jar nemôže uškodiť. Odletia a zase sa vrátia. Lenže do Barlangov sa už nemá čo vrátiť. Po netopieroch zostali len tie plesnivé guče. Ak sem priletia ďalšie netopiere z okolia, ktovie, či pri podobných výtržníctvach neskončia rovnako.

A policajný prípad, ktorý je podľa informácie Márie Faltániovej, hovorkyne Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Banskej Bystrici, „stále v štádiu vyšetrovania“.

Vianočné tipy na darček