Milovaný bulharský vodca Dimitrov: Ustráchaný hrdina

Keď Dimitrov v roku 1949 umrel, Gottwald sa do nemoty spil a ustavične mlel, že ho otrávili ako potkana.

Relax

V komunistických krajinách urobili z najvyšších predstaviteľov modly, nepoškvrnených ľudí, ktorí myslia iba na dobro ľudu a najmä robotníckej triedy. Po páde komunizmu vysvitlo, že to boli zväčša ľudia, ktorí sa po kolená brodili v krvi. Patril medzi nich aj Juraj Dimitrov, dlhoročný popredný činiteľ Komunistickej internacionály a najvyšší bulharský činiteľ.

Nech si ide na Balkán!

Hájiť práva pracujúcich vykročil ešte ako mladík, keď pracoval v typografii. Ako dvadsaťročný sa stal členom bulharskej robotníckej sociálnodemokratickej strany a pracoval predovšetkým v odboroch. V roku 1923 bol jedným z vodcov protifašistického povstania a po jeho potlačení žil v emigrácii. Pritúlili ho v Moskve a v Komunistickej internacionále sa mohol venovať šíreniu revolučných myšlienok po celom svete.

Lenže v Moskve neboli s ním veľmi spokojní. Ajno Kuusinenová, manželka člena politbyra ústredného výboru komunistickej strany, o ňom napísala: „Dimitrov pracoval v rôznych oddeleniach Kominterny. Zakaždým ho museli preraďovať - zaujímal sa iba o pijatiku a ženy.“ V Kominterne odmietali s ním spolupracovať. Ajnin muž jej povedal: „Nikto nechce mať s Dimitrovom nič spoločné. Čo s ním? Asi by bolo najlepšie poslať ho naspäť na Balkán.“

Na Balkán aj odišiel, odtiaľ do Rakúska a v roku 1929 do Nemecka, kde ako vedúci západoeurópskeho byra Kominterny pomáhal organizovať činnosť komunistických strán. V Berlíne ho zatklo gestapo a obvinilo spolu s ďalšími dvoma bulharskými komunistami, Popovom a Tanevom, z podpálenia Reichstagu, Ríšskeho snemu.

Zrod slávy

Dňa 27. februára 1933, necelý mesiac nato, ako sa nacisti dostali k moci, vypukol o desiatej večer v Ríšskom sneme požiar. Zakrátko prišli fašistickí pohlavári Göring, Goebbels, Hitler. Soptili. To tie komunistické svine! Hitler vykrikoval: „Treba ešte tejto noci obesiť všetkých komunistických poslancov.“ Jeden z amerických novinárov zaznamenal aj ďalšie jeho vyhrážky: „Nič ma nezastaví, aby som železnou rukou nevykántril túto vražednú nákazu.“

Dva diktátorské režimy, rodiaci sa i zabehaný, sa s vervou pustili do seba. Páchateľa hneď chytili. Bol ním Holanďan Marinus van der Lubbe, tulák, stratená existencia. Priznal sa. Ale mohol sám podpáliť mohutnú budovu snemu? Niekto mu určite pomáhal. Fašistom to bolo jasné. Domnelých páchateľov zatkli - troch bulharských komunistov, medzi nimi aj Dimitrova, a jedného nemeckého. Aj komunistom to bolo jasné - fašisti si Reichstag podpálili sami, aby mohli nastoliť v Nemecku diktatúru.

Proces sa konal v Lipsku. Dimitrov odmietol súdne určeného obhajcu a obhajoval sa sám. Proces trval takmer dva mesiace a Dimitrov sa obhajoval skvele. Azda častejšie útočil, ako sa bránil. Vysmieval sa z obvinení a z polície. Žiadal: „V súvislosti s výpoveďami svedka Grotheho by som prosil o dodatočný výsluch komisára polície Heissiga, prečo našiel takého idiotského svedka.“ Do nepríčetnosti rozzúril aj Göringa a Goebbelsa, ktorých prizvali na súd ako svedkov. Göring sa vyhrážal, že odvisne na šibenici.

Dimitrov, Popov a Tanev neodvisli. Proces bol natoľko stredobodom svetovej verejnosti a nemecké súdnictvo ešte nebolo natoľko pod kontrolou nacistov, že ich súd pre nedostatok dôkazov oslobodil. Odišli do Moskvy, kde ich oslavovali ako hrdinov. Lubbeho odsúdili na smrť a popravili, obvineného Nemca Torglera preradili do ochrannej väzby.

Plameň revolúcie

Dimitrov v záverečnej reči na Lipskom procese medziiným povedal: „Koleso dejín sa krúti, napreduje k sovietskej Európe, k celosvetovému zväzu sovietskych republík.“ Ubezpečoval, že to koleso sa nepodarí zastaviť ani dobyvačnými vojnami, ani drakonickými rozsudkami, ani popravami. Nezapierali svoj cieľ, zapierali iba prostriedky, akými ho chcú dosiahnuť. Kde vtedy, uprostred tridsiatych rokov minulého storočia, kynula Sovietskemu zväzu nádej, že môže vyviesť revolúciu?

V roku 1936 vypukla v Španielsku občianska vojna. Na jednej strane bojovali nacionalisti, frankisti, na druhej republikáni. Svet bil na poplach. Republikánom, slobode, treba pomôcť. Dobrovoľníci prichádzali z mnohých krajín. Do boja za slobodu sa zapojil aj Sovietsky zväz. Plameň svetovej revolúcie vzbĺkol. Frankistom výdatne pomáhali mužmi i výzbrojou fašisti, republikánom Sovietsky zväz. Dve diktatúry sa sprostredkovane znova pustili do seba. Extázy nenávisti a lásky medzi nimi sa striedali. Obdobia lásky bývali kratšie.

V tom období Kominternu viedol Dimitrov ako jej generálny tajomník. Musel sa starať, aby plameň revolúcie neuhasol. Ako a odkiaľ verbovali interbrigadistov, ktorí prišli zachraňovať slobodu, kto a ako ich zásoboval zbraňami, kto ich financoval? Denne dostávali gážu desať pesiet, takže až tak nezištne nebojovali. O tom najlepšie mohol porozprávať Dimitrov. Pravdaže, neporozprával. Prostriedky, ako šíriť svetovú proletársku revolúciu, zostávali utajené.

Revolúcia sa nekoná

Občianska vojna v Španielsku trvala tri roky. K ukrutnostiam dochádzalo na oboch stranách. Dimitrov vymenoval za generálneho inšpektora medzinárodných brigád svojho spoľahlivého človeka, francúzskeho komunistu Andrého Martyho. Ten sa už predtým osvedčil v službách Kominterny. Potom ešte väčšmi. V Albacete, kde mala revolúcia hlavný stan, postrieľal päťsto svojich. Teda nie celkom svojich, ale údajných trockistov.

Francúzski komunisti pozvali Martyho do Paríža, aby to potvrdil alebo vyvrátil. Hrdo to potvrdil. Ničoho sa neobával, Dimitrov držal nad ním ochrannú ruku. Po návrate do Španielska popravil ďalších interbrigadistov, podozrivých, že sú trockisti. Podozrenie nepreveroval - v tých búrlivých dňoch nebol predsa na to čas. Z veliteľa popravených interbrigadistov Andrého Ninu stiahli kožu zaživa. Martyho nazývali „mäsiarom z Albacety“.

Španielske dobrodružstvo si vyžiadalo približne milión obetí. Zomreli v boji, od hladu alebo guľkou pri múre. Niektoré pramene uvádzajú, že pritom zničili asi 17-tisíc kostolov a povraždili asi 7-tisíc kňazov a rehoľníkov, a to neraz po krutom mučení.

Po mnohých pokusoch nastoliť sovietsky systém hneď po víťazstve októbrovej revolúcie v Rusku aj v iných krajinách zlyhal aj ďalší. Načo je teda taká organizácia ako Kominterna, ktorá nedokázala v nijakej krajine nastoliť socializmus? Pritom stála obrovské peniaze. Historik Timur Bojarskij, znalec tohto obdobia, píše, že „možno dostať infarkt už len po vypočutí tej sumy“. Stalin po 24 rokoch existencie zrušil Kominternu. Bolo to v máji 1943.

Podozrivý

Hneď po nastolení moci komunisti rozvinuli v oslobodených krajinách brutálny teror. Pripravovali ho už predtým. Dimitrov, ostrieľaný aparátnik, radil neostrieľanému Gomulkovi: „Nemôžeme sa zaobísť bez koncentrákov.“ Kominterna už síce nefungovala, ale Dimitrov jej náplň čiastočne prevzal vo funkcii vedúceho zahraničného oddelenia na ústrednom výbore Všezväzovej komunistickej strany (boľševikov) - VKS(b).

Potom sa vrátil do vlasti a s vervou sa pustil do práce, aby vyhovel súdruhovi Stalinovi. Podobne ako mu vyhovel predtým. Napríklad v Kominterne, ktorú viedol, vykonal niekoľko čistiek. V roku 1937 z nej prepustili 256 zamestnancov, lebo boli podozriví z podvratnej činnosti. Podozrivých potom spravidla zatkli a mnohých popravili. Dimitrov húfne robil čistky aj vo svojej vlasti. Napríklad v roku 1945 popravili v Bulharsku 2 800 ľudí. Neskôr aj Trajča Kostova, Dimitrovovho predpokladaného nástupcu. Aj ten bol podozrivý, aj ten išiel k múru. Márne úsilie! Podozrivým sa napokon stal aj Dimitrov.

Spolu s Titom zakladali Balkánsku federáciu. S tým revizionistom Titom? A chcú pripojiť aj Albánsko?! Vo februári 1948 si Stalin povolal Dimitrova do Moskvy a vynadal mu. Dimitrov sa chabo bránil: „Chybami sa učím, ako viesť zahraničnú politiku.“ „Učíš sa?! V politike si už päťdesiat rokov,“ povedal Stalin. Milovan Džilas, ktorý bol pri rozhovore, píše: „Lev z Lipského procesu, ktorý z lavice obžalovaných vzdoroval Göringovi a fašizmu v dobách jeho najväčšej sily, teraz vyzeral skľúčene a pokorne.“

Ešte raz musel do Moskvy v decembri 1948 a Stalin ho ostro skritizoval za to, ako vedie Bulharsko. Dimitrov zomrel 2. júla 1949 na liečení v Sovietskom zväze. Trpel viacerými chorobami - cirhózou pečene, cukrovkou, srdcovou slabosťou. Oznámili, že mu zlyhalo srdce. V Sovietskom zväze vykonali pitvu, telo zabalzamovali a poslali do Sofie.

Keď Dimitrov umrel, Gottwald sa do nemoty spil a ustavične mlel: „Otrávili ho ako potkana.“ A nielen Gottwald, ktorý vedel, ako to tam chodí, bol presvedčený, že ho zavraždili. V Sofii preskúmali niekoľko Dimitrovových vlasov a zistili, že je v nich zvýšený obsah ortuti. Pri balzamovaní ju však používajú.

Relax