Pálffyho palác: W. A. Mozart tu nehral, hoci pamätná tabuľa vraví opak.

Mozart v Bratislave nikdy nehral, pamätná tabuľa tvrdí opak

Aj keď nejestvuje doklad, že Wolfgang Amadeus Mozart niekedy hral v našom hlavnom meste, stále tu má pamätnú tabuľu.

Hovoria o ňom bedekre a niektorí turistickí sprievodcovia si vraj dokonca vymýšľajú nové rozprávky. Na fasáde Pálffyho paláca na Ventúrskej ulici v centre mesta stojí pamätná tabuľa z bieleho mramoru, ktorá sebavedome hlása: „V tomto dome koncertoval v roku 1762 ako šesťročný Wolfgang Amadeus Mozart.“

V skutočnosti však o návšteve geniálneho umelca neexistuje žiaden dôkaz, ako ani o tom, že by tu niekedy koncertoval. Podľa kritikov sa už desaťročia nenašiel nikto, kto by tento výmysel zvesil.

Pravda?

„Do šesťdesiatych rokov nášho storočia nikto neprišiel na nápad spájať Prešporok s Mozartom. Až vtedy si istý bádateľ zaumienil, že nájde miesto, kde Mozart podľa jeho názoru koncertoval. Prečo sa rozhodol tvrdiť taký nezmysel práve o paláci grófa Leopolda Pálffyho, dnes už nezistíme. Fakt je, že presvedčil vtedajšie vedenie mesta o svojej ,pravde‘,“ napísal pred vyše desiatimi rokmi do Bratislavských novín historik z Múzea mesta Bratislavy Štefan Holčík.

Odvtedy sa veľa nezmenilo, no tabuľa stále visí na svojom mieste. Napriek tomu, že nik nepredložil dôkaz o Mozartovom pobyte v našom meste. Malý Wolfi, ako ho volali doma, skutočne prebrázdil so svojím otcom Leopoldom celú Európu na turné, kde ho predstavovali ako zázračné dieťa.

O ich cestách a vystúpeniach sa dozvedáme z dobovej tlače i z korešpondencie. To však nie je prípad Bratislavy. „Viem si ešte predstaviť, že ak by tu mal Mozart hrať v roku 1762, tak niekedy na jeseň, ale istotne to nie je možné v decembri, ako sa uvádza,“ hovorí Holčík.

V tom čase totiž malý génius vo Viedni ochorel na prudký šarlach a nebezpečná choroba mu pozatvárala dvere šľachtických palácov. Po vážnych zdravotných problémoch prišla treskúca zima, v ktorej by ho otec sotva nútil na cestu. Navyše, sám mal problémy s boľavými zubmi.

Z Viedne do Prešporka sa totiž cestovalo dvanásť hodín, po hrboľatej a zamrznutej ceste a v nevykúrenom voze, nehľadiac na to, že v osemnástom storočí sa počas adventu, v poslednom týždni pred Štedrým dňom, nerobili ani domáce koncerty u šľachty. To však komunistickým ateistom na vtedajšom národnom výbore asi nevadilo a tabuľa odvtedy visí na svojom mieste.

Zbabelé

Jedinými opornými bodmi sú dva listy otca Leopolda, ktorý v decembri naozaj cestoval do Prešporka. Ani slovom však nespomína svojho syna, nieto ešte jeho koncert. Inokedy sa pritom Leopoldove listy hmýria podrobnosťami o synových úspechoch. Zmienku o pobyte v Prešporku uviedla ešte Wolfgangova sestra, zápis však vznikol až po mnohých rokoch a ona sama pri tom nebola.

Podľa Holčíka, ktorý sa venuje histórii Bratislavy dlhé roky, je asi najabsurdnejší výber miesta, kde sa mal koncert konať. Neexistuje žiadny doklad o tom, prečo by mal byť koncert práve u Pálffyovcov. Nevieme dokonca ani to, či gróf Leopold Pálffy a jeho rodina boli vtedy v Prešporku. Mlčia aj dobové dokumenty.

Nič sa nenašlo ani v archívoch tunajších šľachtických rodín, v ktorých zaznamenávali všemožné každodenné udalosti a takú výnimočnosť ako vystúpenie zázračného dieťaťa by sotva vynechali.

„Bol by som rád, keby som mohol dokázať, že tu Mozart bol. Ale ani pri dobrej vôli na to nie je žiadny doklad,“ hovorí Holčík. Ak je tabuľa na fasáde paláca na Ventúrskej ulici dokladom neserióznosti bádateľov a kompetentných orgánov v minulosti, dnes je už „prejavom zbabelosti priznať, že informácia na nej je nepravdivá, a mali by sme prestať šíriť tento nezmysel“.

Logika?

Na Holčíkove vyjadrenia sa, ako inak, ozvali aj nesúhlasné názory. Tie chcú Mozarta v Bratislave za každú cenu. Vraj už krátko po revolúcii vzniesol kritické slová proti tabuli, ale dozvedel sa, že tu nejde o históriu, ale o budovanie „imidžu mesta“. Dnešná argumentácia zástancov je nemenej absurdná, keď tvrdia, že

„Mozartovo bratislavské koncertovanie síce bezprostredne dokázať nemôžeme, ale je pravdepodobné, že tu koncertoval“. Podľa tejto logiky by v Bratislave mohli pristáť aj mimozemšťania, hoci dokázať sa to bezprostredne nedá. Zavádzajúca mramorová tabuľa pochádza z dielne sochára Ivana Strelku a podľa registra kultúrnych pamiatok ju tu osadili v roku 1959. Už v roku 1963 bola vyhlásená za kultúrnu pamiatku.

V skutočnosti za tabuľou aj celou ideou údajného Mozartovho vystúpenia v Prešporku stojí jediná osoba, český muzikológ Zdenko Nováček. Ten začal pôsobiť v našom hlavnom meste po skončení vojny a razil svoju teóriu. Podľa zlých jazykov si v dokumentoch našiel, čo v nich nie je, potom poslepiačky zabodol prst do mapy Bratislavy na Pálffyho palác a následne presvedčil súdruhov na národnom výbore.

Autor fikcie

Nováček prednášal na Univerzite Komenského, bol riaditeľ bratislavského konzervatória, vedúci redaktor v rozhlase aj člen Slovenskej akadémie vied. Písal knihy o dejinách hudby, okrem iného v nich spomína aj údajný bratislavský koncert Mozarta. Nepochválil sa však, že ide o jeho vlastnú tézu.

Neskôr uvádza, že vraj Wolfi „interpretoval Bratislavčanom svoje i cudzie skladby“. Nováček nezabudol pochváliť ani komunistických pohlavárov či ospevovať robotnícke spevokoly. Angažoval sa aj inak. Ako politik Komunistickej strany Československa (KSČ) v časoch najtuhšej normalizácie, keď prenasledovali aj talentovaných autorov a umelci išli k lopate, sedel na poslaneckej stoličke vo vtedajšej Snemovni národov Federálneho zhromaždenia.

V nedemokratickom parlamente napríklad presviedčal, že „socialistická vzdelanosť zahŕňa všetko cenné, počínajúc vhodnými koncertmi, prácou s knihou cez ušľachtilú zábavu až k stálemu posilňovaniu širokého kultúrneho socialistického povedomia“.

V období neslobodnej kultúry bol na návrh predsedníctva Ústredného výboru KSČ od roku 1981 predsedom Výboru pre kultúru a výchovu. Poslanecké miesto zastával až do smrti.

Oslovili sme aj mesto s otázkou, či nezvažuje jej odstránenie. „Pálffyho palác ani tabuľa nie sú v správe či vlastníctve mestskej časti. Navyše, obe sú zapísané v zozname kultúrnych pamiatok a nie je bežné, aby sa kultúrne pamiatky odstraňovali či premiestňovali. Staré Mesto ani neeviduje podnet týkajúci sa jej odstránenia,“ bránila sa hovorkyňa mestskej časti Bratislava-Staré Mesto Alexandra Obuchová.

Zbytočné

Snaha mať Mozarta v Bratislave zrejme vychádzala aj z komplexov voči Prahe, ktorú geniálny skladateľ niekoľkokrát navštívil. V dobovej tlači ho premenovali na „mistra Bohumila Mozarta“, zrejme v snahe poslovančiť jeho meno Amadeus. Mimochodom, meno, ktoré nie je v matrike a ktoré ani Mozart nikdy nepoužíval.

Okrem prípadov, keď sa v listoch žartovne podpisoval ako Wolfgangus Amadeus Mozartus, podobne, ako keď sa inokedy podpísal „rytier von Svinský chvost“. Nie je to zďaleka jediné klišé, výplod a nepravdivý mýtus okolo tohto skladateľa. Vzťah k Prahe je však fakt, vystupoval tam ako zrelý umelec, pocítil skutočný ohlas a premiéroval tam opery Don Giovanni aj La clemenza di Tito.

Na rozdiel od Viedne a iných miest Európy v ňom totiž Pražania videli hudobného génia, a nie iba odrastené zázračné dieťa, ktoré už nemá čím ohúriť. Niekdajšie cesty po kontinente z čias detstva, tak trochu podobné cirkusovej atrakcii, totiž pre mnohých Mozartových súčasníkov prekryli jeho skutočný talent.

Do svojej skorej smrti v roku 1791 stihol zložiť vyše šesťsto diel, od malých hudobných žartov cez kantáty, sonáty až po symfónie a opery. Medzi nimi je Čarovná flauta, Figarova svadba či nedokončené Requiem.

Vymýšľať si Mozarta v Prešporku je zbytočné. S naším budúcim hlavným mestom sa spájajú viaceré významné osobnosti. Tie tu skutočne vystupovali i tvorili. Len niekoľko desiatok metrov od Pálffyho paláca oznamuje pamätná tabuľa na budove Univerzitnej knižnice, že tu hral Franz Liszt. Kúsok ďalej, na priečelí takzvaného Kutscherfeldovho paláca, zas hovorí tabuľa, že v Prešporku hral a komponoval ruský pianista Anton Grigorievič Rubinštejn.

V meste vystupovali aj najväčšie postavy klasiky: hral tu skladateľ Joseph Haydn, ktorý pôsobil v službách kniežaťa Esterházyho, rovnako tu hosťoval Ludwig van Beethoven. Igor Janota v knihe Slávni ľudia v Bratislave uvádza, že mesto navštívil aj nemecký skladateľ Johannes Brahms a Johann Strauss tu uviedol svoju operetu Netopier, z ktorej výnos venoval v prospech bratislavskej chudoby.

Pri Primaciálnom námestí, v malom domčeku vo vnútornom dvore, sa narodil skladateľ Nepomuk Hummel a tabuľa na Klariskej ulici oznamuje, že tu študoval budúci slávny skladateľ Béla Bartók.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].