Na Slovensku máme jediný hrad, ktorý nie je v zozname pamiatok. Zabudli ho tam zaradiť

O Starhrade veľa povestí nenájdete, ale jedna určite vynahradí mnoho neexistujúcich. Je to tá, ktorú vo svojej knihe Posledný hradný pán spomína aj Kálmán Mikszáth.

Relax

O Starhrade veľa povestí nenájdete, ale jedna určite vynahradí mnoho neexistujúcich. Je to tá, ktorú vo svojej knihe Posledný hradný pán spomína aj Kálmán Mikszáth. Bolo to vraj v sedemnástom storočí, keď panstvo na hrade už nežilo, presťahovalo sa do kaštieľa v neďalekých Krasňanoch, a on pustol. Zostal na ňom iba posledný Pongrác a zo päť či šesť drábov a všetci sa nepredstaviteľne nudili.

Až tak, že si Pongrác vymyslel povstanie. Časť drábov na hrad akože útočila, ďalšia časť ho akože bránila a keď obrancovia statočne zvíťazili, všetci spoločne to, ako sa patrí, oslávili. Nepripomína vám to súčasné komédie o vojakoch či policajtoch? Hľa, nič nové pod slnkom, nudiť sa dalo aj na hrade.

Haličský zámok získali Rusi, z chátrajúcej ruiny urobil luxusný hotel so sklenou strechou!

Krok od priepasti: Jeden zlý krok a človek skončí vo Váhu. Ktovie, či by ho udržal tento zvyšok múra.
Krok od priepasti: Jeden zlý krok a človek skončí vo Váhu. Ktovie, či by ho udržal tento zvyšok múra.
VIKTOR MALÝ

História sa opakuje

Najmä keď v tých časoch už mal za sebou zo päťsto rokov. Je starší ako Budatín, starší než Strečno, stál na svojom mieste ako kôl v plote už v roku 1267, keď ho dobové listiny spomínajú prvý raz. Ešte ako Varnu, čo súvisí s neďalekou dedinou Varín. Strečniansky hrad môže byť o nejakých sto rokov mladší. Strážil Magna viu, cestu, ktorá viedla zo Sliezska cez Kysuce a Liptov do Košíc.

„Lenže vtedy tá cesta viedla ešte po ľavej strane Váhu, teda cez dnešnú Nezbudskú Lúčku, popod Starhrad a brodom sa prechádzalo na druhú stranu,“ hovorí Jozef Moravčík, bývalý archeológ Považského múzea v Žiline. Váh vtedy omýval bralo, na ktorom dnes stojí Strečniansky hrad a keby to tak zostalo, dnes by nemuseli zastavovať dopravu, aby to bralo spevnili. Lenže, keby nebolo keby, história by si nepamätala ani storočnú vojnu medzi Starhradom a Strečnianskym hradom.

Urobte deťom rozprávkový výlet: TOTO sú miesta, ktoré poznajú z televízie

„V 15. storočí sa prvý raz ako majitelia oboch hradov spomínajú Pongrácovci, ale Strečno potom získal iný majiteľ, a tie dva hrady celých sto rokov proti sebe viedli vojnu,“ hovorí Jozef Moravčík. Občas jedni na druhých jednoducho zaútočili. Opäť nič nové pod slnkom, tie hrady sú tak blízko, že by kameňom dohodil a susedské vzťahy očividne neboli ideálne ani vtedy.

A našli by sme aj ďalšiu paralelu so súčasnosťou - v roku 1663 podpálil hrad turecký diverzant. Hrad zahasili, diverzanta mučili, a tak sa priznal, že sedemnásť ich záškodníkov malo podpáliť aj ďalšie slovenské hrady. Hádam by už histórie stačilo, lebo sme opäť v 17. storočí a Pongrác si vymýšľa povstania, aby mal čo oslavovať.

Štyridsaťpäť miestností: Toto je jedna z dvoch, čo tu ešte zostali.
Štyridsaťpäť miestností: Toto je jedna z dvoch, čo tu ešte zostali.
VIKTOR MALÝ

Donžon v tvare podkovy

„V šestnástom storočí vydali na údržbu hradu iba 200 zlatých, kým na strelivo až 300 zlatých,“ hovorí Jozef Moravčík. Keď sa panstvo presťahovalo, Starhrad pustol bezmála štyristo rokov. A ruina sa predsa drží! Štyridsaťpäť miestností, toľko ich mal v 18. storočí, by ste na ňom hľadali márne, ale do dvoch sa dá stále vliezť. Pravda, žiada si to trochu odvahy: buď pár metrov precupitať úzkym chodníčkom ponad priepasť alebo sa vydriapať po skalách do tej druhej.

Odvážlivcov býva v lete veľa, lebo taký výhľad, aký sa človeku ponúka na Strečniansku tiesňavu odtiaľto, má iba orol. Dole krútiaci sa Váh, hore vrch Suchý, Krivánska Fatra. Vyštverať sa na donžon sa vám už zrejme nepodarí, to by bolo treba horolezca. Mohol by si lano pripevniť napríklad o veľkú brezu, ktorá priamo z neho vyrastá. Mimochodom, ten donžon je slovenská rarita, má pôdorys v tvare podkovy. Hranatých i kruhových máme dosť, ale podkova je len jedna. Vežu postavili ako prvú, mala štyri poschodia, z toho najvyššieho sa dalo vyjsť na terasu, z ktorej sa po požiari stala dokonca krytá pavlač.

Lenže, toľko fantázie už človek nemá, aby si to dokázal predstaviť. Ruiny, ale s kusmi zachovanej omietky. Ruiny, ktorých sa ľudská ruka za tých štyristo rokov vôbec nedotkla. Ak nehovoríme o tom, že každý, kto lezie hore či dole, sa drží kameňov, aby nespadol. Kameňov, ktoré vlastne neexistujú. Celá tá úžasná panoráma, ktorú vidno z cesty zo Žiliny do Martina, je vlastne fatamorgána.

Opomenutý a predsa monumentálny: Hrad sa rozkladal na ploche 60 krát 25 metrov, bol teda viac než o polovicu menší než Strečniansky.
Opomenutý a predsa monumentálny: Hrad sa rozkladal na ploche 60 krát 25 metrov, bol teda viac než o polovicu menší než Strečniansky.
VIKTOR MALÝ

Úradná fatamorgána

„To, že hrad nie je v súpise pamiatok, sme sa dozvedeli vlastne náhodou. Keď po roku 2000 začali vznikať dobrovoľnícke občianske združenia, ktorých cieľom bola záchrana hradov, jedna partia si chcela vziať pod patronát aj Starhrad. Prišli však s tým, že hrad oficiálne neexistuje, nemá list vlastníctva, ani ako stavba nefiguruje na iných listoch vlastníctva,“ hovorí Miloš Dudáš, riaditeľ Krajského pamiatkového úradu v Žiline. Hora, les, žiadny hrad.

„Už vtedy sme začali pripravovať návrh, aby bol vyhlásený za pamiatku, avšak vlastník parcely, reštituent, bol proti tomu. A rovnako približne pred dvoma rokmi, keď to začali riešiť kolegovia z Bratislavy, narazili na problém s katastrom.“ Nie je zapísaný v katastri, neexistuje. Keď oficiálne neexistuje, nemôže dostať grant na záchranu, napríklad taký, ako už desať rokov dostáva hrad Lietava. Ten si dobrovoľníci za jediné euro prenajali od urbariátu a za to desaťročie na ňom urobili veľa práce.

Ale dá niekto grant na opravu - lesa? Mladí muži, ktorí sa zaujímali o Starhrad, si našli iný hrad, Hričov, a Starhrad čaká ďalej. Kde sa vlastne stala chyba? Podľa Petra Škulavíka z Pamiatkového úradu Slovenskej republiky Starhrad v polovici minulého storočia jednoducho opomenuli. „Čia chyba to bola, to už dnes nezistí nikto. Do roku 1987 vyhlasovali veci za národné kultúrne pamiatky komisie pri národných výboroch,“ hovorí. Jednoducho naň zabudli.

„V súčasnosti dopracúvame dokumentáciu, aby sa Starhrad dal vymenovať za pamiatku, a radi by sme to uzavreli už v tomto kvartáli. Začneme správne konanie, hoci zatiaľ nevieme, ako to je s majetkovoprávnym vyrovnaním hradu,“ hovorí. Ak by tieto vzťahy neboli jasné, ak by na katastri mali nejaké plomby, zrejme to bude trvať dlhšie. Podstatné však je, že aj keby problémy boli, ako hovorí Peter Škulavík, „proces sa nezastaví, kým hrad nebude vyhlásený za pamiatku“.

Smrtonosná breza: Jej korene postupne narúšajú aj to posledné, čo sa z hradu zachovalo vcelku.
Smrtonosná breza: Jej korene postupne narúšajú aj to posledné, čo sa z hradu zachovalo vcelku.
VIKTOR MALÝ

Atraktívna ruina

A čo potom? Hoci sme už v deväťdesiatych rokoch minulého storočia z úst jedného ministra kultúry počuli, že opravíme všetky hrady na Považí, tomu asi neuverí nikto. Má teda vôbec zmysel bojovať za záchranu Starhradu? „Určite áno,“ tvrdí Miloš Dudáš.

„Je to atraktívny hrad, jeden z najstarších na Slovensku. Vnímame ho ako súčasť krajiny, aj keď ako ruinu už od 17. storočia. Predstavovať si, že ho znova postavíme, aby sa celý vynovený pekne ligotal, a že v ňom zriadime múzeum, je nezmysel. Už len pre zlý prístup. Avšak zakonzervovať ho, stabilizovať jeho múry, aby sa ďalej nerozpadával, zistiť, v akom je stave, a čo s ním treba urobiť, nech sa zachová aspoň v dnešnej podobe, to určite treba. Veď aj oprava Strečnianskeho hradu bola plánovaná tak, aby naďalej pôsobil ako ruina, tak ho ľudia poznajú. Nuž aj Starhrad v podobe ruiny môže človeku povedať o histórii tejto krajiny viac ako nová nablýskaná stavba.“

Pohľad z hradu: V hĺbke pod ním sa vinie Váh, ale práve tam bol kedysi brod.
Pohľad z hradu: V hĺbke pod ním sa vinie Váh, ale práve tam bol kedysi brod.
VIKTOR MALÝ
Relax