Zašlá sláva: Opice zo Suchumi kedysi leteli do vesmíru. Dnes čakajú, či sa kontakty s vedeckým svetom obnovia.

Na Stalinov príkaz tam mali vedci vyšľachtiť dokonalého vojaka - skrížením šimpanza a človeka

Hľadanie elixíru mladosti, šľachtenie dokonalého vojaka, kríženie človeka a opice? Aj to sa deje v inštitúte v Abcházsku, kde sme boli.

Hľadanie génu mladosti pre členov sovietskeho politbyra, šľachtenie dokonalého vojaka či skríženie človeka a opice. Podľa bombastických titulkov v tlači a mestských legiend sa práve tomuto venovali vo Výskumnom inštitúte experimentálnej patológie a terapie v Suchumi.

Skutočnosť je však oveľa prozaickejšia. Inštitút založili pred deväťdesiatimi rokmi. Bolo to vtedy prvé pracovisko na svete, kde sa robili experimenty na primátoch. Postupne sa vypracoval na dôležitú vedeckú inštitúciu pre celý vtedajší Sovietsky zväz. Okrem testovania nových liekov tu trénovali opice pre sovietsky vesmírny program. Osem primátov, ktorých vycvičili, letelo do kozmu. Všetky sa vraj v zdraví vrátili a neskôr mali potomkov.

Vedeckých pracovníkov aj pokusné opice však zdecimovala vojna. Z dvetisíc primátov prežilo krvavý konflikt v 90. rokoch sotva dvesto. Abcházci si v ňom s výraznou podporou Ruska vybojovali samostatnosť od Gruzínska. Zostávajú však neuznanou, zabudnutou republikou. Vedci z inštitútu sú odrezaní od kontaktov s medzinárodným vedeckým svetom. Napriek tomu sa snažia obnoviť dôležité výskumy a cveng svojej inštitúcie.

Ovocie na špajdli

Suchumi, hlavné mesto Abcházska, je tieňom niekdajšej obľúbenej dovolenkovej destinácie. Dovolenkári ho milovali kvôli teplému podnebiu a čistému moru. Vojna o samostatnosť zničila tento sen. Niekdajšie štýlové móla, hotely a bulváre najprv rozstrieľali a potom ich začala pohlcovať subtropická džungľa. A hoci dovolenkári z Ruska sa do letného raja na brehu Čierneho mora postupne vrátili, ešte dlho bude trvať, kým sa vráti aj jeho lesk.

Voda: Opice pijú z napájadiel. Často sa však vo svojich klietkach nemajú kam skryť pred slnkom.
Voda: Opice pijú z napájadiel. Často sa však vo svojich klietkach nemajú kam skryť pred slnkom.
Jana Čavojská

Cesta k opiciam je odrazom tejto situácie. Od dávno opustenej a rozpadnutej budovy niekdajšej železničnej stanice treba ísť schodmi do kopca cez park, ktorý tiež prerástol do džungle. Suchumi je skutočne zelené mesto. Ak máte „šťastie“, pri ceste vás osloví nejaký naivný taxikár, že vás vyvezie k pokladniciam za sumu absurdnú vzhľadom na to, koľko tu ľudia zarábajú - dvesto eur je už super mzda, hoci si za ne nič nekúpite. Neuverte mu, že je to ďaleko. Suchumi je také malé, že tu nič nie je ďaleko.

Kedysi tu mali dvetisíc primátov. Budovy, ktoré vtedy inštitút potreboval, dnes chátrajú. Jedna z nich je prázdna. Okná má zadebnené alebo vybité. Využívajú z nej len jednu malú miestnosť. Je v nej kaviareň. Zopár plastových stolíkov vonku stojí pod palmami na rozbitej dlažbe. Celé je to také zanedbané, až je to krásne.

O pár metrov ďalej majú svoje stánky predavači suvenírov a krájaného ovocia pre opice. Podávať im ho môžete na dlhej špajdli. Časť výskumného inštitútu je totiž otvorená ako zoologická záhrada pre návštevníkov. Zo vstupného platia prevádzku a jedlo pre zvieratá.

Jediná úloha - množiť sa

Opíc je tu momentálne šesťsto. Väčšina z nich obýva klietky v časti prístupnej návštevníkom. Niektoré výbehy sú dosť veľké. Iné malé, staré a schátrané. Vo všetkých chýbajú podnetné hračky, preliezačky, čokoľvek, čo by primáty stimulovalo. Majú tu jedinú úlohu - množiť sa. Inštitút potrebuje viac zvierat. Ľudia, ktorí starostlivosti o opice zasvätili život, by im lepšie podmienky v klietkach z celého srdca dopriali. Nie sú však peniaze.

Opice teda škriekajú a pobehujú po klietkach a šplhajú sa na pletivo. Matky sa láskyplne starajú o mláďatá. V tlupách funguje hierarchia ako v prírode. O všetkom rozhoduje dominantný samec. On si prisvojí aj tie najlepšie pochúťky.

Od jari do jesene, keď prichádzajú turisti, je najobľúbenejšou činnosťou opíc naťahovať ruku po lahôdky. Neúnavne sa napchávajú ovocím a ak je návštevník príliš blízko a nedá pozor, v ich rýchlych rukách môže skončiť aj jeho klobúk, taška alebo ho opica aspoň poriadne vykváka za vlasy. Od ošetrovateľov dostávajú zvieratá ďalšie ovocie, chlieb a vajcia. Strava im zrejme vyhovuje. Boli časy, keď to bolo horšie. Vtedy v Suchumi ani ľudia nemali veľmi čo jesť.

Starostlivosť: Zamestnankyňa primatologického centra čistí klietky.
Starostlivosť: Zamestnankyňa primatologického centra čistí klietky.
Jana Čavojská

Desaťtisíc primátov ročne

Na pamätníku pri vstupe medzi klietky so sochou impozantnej opice, vraj významného obyvateľa tohto zariadenia, ktorý mal štyristo potomkov s dvesto samicami a dožil sa pozoruhodného veku, je nápis: „Obrna, žltá zimnica, týfus, zápal mozgových blán, kiahne, hepatitída a ešte veľa ľudských chorôb bolo eliminovaných vďaka testom na primátoch.“

Podľa dostupných údajov sa v Európskej únii ročne použije na pokusy dvanásť miliónov zvierat, z toho desaťtisíc je primátov, hlavne makakov a kosmáčov. Experimenty na vyšších primátoch sú zakázané. V USA ich však stále robia na šimpanzoch. Kým časť vedcov pokusy na opiciach stále považuje za nevyhnutné pri vývoji liekov, vakcín či pri skúmaní fungovania mozgu, iní vedci a aktivisti ich odsudzujú ako zbytočné.

Tvrdia, že vysoké percento pokusov je nespoľahlivých. A že primáty sú inteligentné, podobné nám, a bolesť prežívajú rovnako ako my, takže nemáme právo robiť na nich experimenty. Vlády niektorých krajín už priznali čiastočné práva vyšším primátom. Ich súčasťou je aj zákaz mučenia a krutého zaobchádzania, za ktoré sa považujú aj vedecké experimenty.

V Suchumi zatiaľ problémy s aktivistami nemajú. Konštatuje to riaditeľ inštitútu Zurab Jasonovič Mikvabiya. Na tomto poste je osem rokov. Predtým pracoval ako traumatológ. „Často sa ma pýtajú, či mi nie je opíc ľúto. Samozrejme, že mi ich je ľúto. Nikto tieto experimenty nerobí rád. Ale ľúto mi je aj detí umierajúcich na choroby, na ktoré môžeme nájsť liek len pomocou testov na opiciach.“ Jedným dychom dodáva, že experimenty na vyšších primátoch vrátane šimpanzov by nikdy nerobil. „Sú nám príliš podobné.“

Opičí muž

Jedno z hlavných tajomstiev inštitútu, ktoré dodnes dráždi priaznivcov konšpiračných teórií, sú práce na vytvorení opičieho muža. Kríženca šimpanza a človeka, ideálneho vojaka, silného, lojálneho, poslušného. Sovieti potrebovali takú armádu. A možno len chceli dokázať, že boh neexistuje. Preto v novembri 1926 vycestoval sovietsky biológ Ilja Ivanovič Ivanov do Francúzskej Guyany. Viezol so sebou ľudské semeno a požehnanie - aj finančné - od vlády. Odchytil trinásť šimpanzíc. Tri z nich inseminoval. Ale nič sa nestalo.

Šimpanzy doviezol so sebou do Suchumi. Pokračoval tam v experimentoch. Spomedzi väzenkýň vraj vybral dobrovoľníčky, ktoré oplodnil šimpanzím semenom. Opäť bez úspechu. Niekoľkokrát denne rozprávajú tento príbeh návštevníkom opičej zoo ošetrovatelia. Dnes areálom sprevádza Daur. Brigáduje tu cez letné prázdniny. Inak študuje históriu. Jeho odbor zastrešuje univerzita v „Petiku“, ako tu nazývajú Petrohrad. Diplom z medzinárodne neuznanej univerzity v neexistujúcej krajine by mu bol nanič.

Daur rozpráva o vlastnostiach a životnom štýle jednotlivých druhov primátov. Zaujímavé opice pozná podľa mena a občas pridá vtipnú historku. Skupina návštevníkov sa baví, keď podáva opičkám ovocie na paličke a keď veľký samec Anton na pokyn tancuje, aby dostal pochúťku. Potom Daur opisuje pokus, ktorý vošiel do urbánnych legiend - hľadanie elixíru mladosti. Na primátoch tu robili pokusy s omladzovaním buniek. Dostavil sa úspech. Starý samec sa znovu dostal do formy. „Lenže malo to toľko negatívnych vedľajších účinkov, že experiment nakoniec museli ukončiť,“konštatuje Daur.

Nič: V klietkach opice nemajú žiadne hračky. Väzenie je zároveň nekonečná nuda.
Nič: V klietkach opice nemajú žiadne hračky. Väzenie je zároveň nekonečná nuda.
Jana Čavojská

Opica pre Fidela

Zviera, ktoré opustí vonkajší výbeh, sa už nikdy nevráti. Z pokusných laboratórií vedie cesta iba na pitevný stôl. Po naočkovaní chorobou a testovaní liečiv ho nemožno umiestniť naspäť medzi ostatné. Vedci ho usmrtia. Výsledky pitvy sú pre výskum tiež dôležité.

Do laboratórií ma Mikvabiya z pochopiteľných dôvodov nepustí. Ochotne však rozpráva o výskumoch, na ktoré sú v Suchumi hrdí. Pracovali na vývoji penicilínu, vakcíny na detskú mozgovú obrnu, robili pokusy v oblasti rádiológie. Hovorí aj o vesmírnom programe.

Na osem vesmírnych opíc makak rézus tu spomínajú veľmi radi. To, že prežili, každý považuje za malý triumf. Jednu potom darovali Fidelovi Castrovi. Stále veria, že znova príde ich chvíľa. Napríklad projektov letov na Mars. „Výcvik opíc pre vesmírny program je však veľmi drahý,“ konštatuje realisticky Mikvabiya.

Zamrzli

V 70. rokoch v rámci experimentu, ktorý mal dokázať, či opice narodené v zajatí budú schopné adaptovať sa na život v divočine, vypustili do abcházskych lesov šesťdesiat jedincov. Tlupa prežila, dokonca prosperovala. Rozrástla sa na šesťsto zvierat. Boli schopné nájsť si potravu aj úkryt pred chladom v zime.

Lenže potom prišiel rok 1992 a vojna za nezávislosť od Gruzínska. V inštitúte mali vtedy približne dvetisíc opíc. V Suchumi prebiehali kruté boje. Mesto zostalo zničené. Doplatili na to aj opice. „Stovky sa dostali z klietok a túlali sa po meste. Ďalšie zomreli od hladu, pretože inštitút nemal pre ne žiadne jedlo. Potom prišla tuhá zima. Zima počas vojny bola najkrutejšia za posledných sto rokov. Veľa opíc zamrzlo. Neboli peniaze na vykurovanie ich klietok,“ hovorí Zurab Mikvabiya. „Niekedy z večera do rána zamrzlo aj tridsať zvierat.“

Priekopníci: Osem primátov, ktorých vycvičili v inštitúte v Suchumi, letelo do kozmu.
Priekopníci: Osem primátov, ktorých vycvičili v inštitúte v Suchumi, letelo do kozmu.
profimedia.sk

Časť primátov zachránili pred vojnou vedci. Presunuli ich do ruského Soči. Tam v súčasnosti tiež funguje primatologické centrum.

Iba sľuby

Po vojne zostali inštitútu rozstrieľané budovy a asi dvesto opíc. Skupina vypustená do divočiny zmizla tiež. Je však nádej, že zopár kusov prežilo. Občas sa vedcom dostane do uší správa, že niekto opice v horách spozoroval. Lenže na pátranie po nich nemajú peniaze. Potrebovali by veľa očí, vrtuľníky. To si teraz nemôžu dovoliť.

Dlho budovaný chov bol totálne zdecimovaný. Preto sa v Suchumi teraz snažia zvieratá hlavne rozmnožovať. Pracujú aj na nejakých pokusoch - nikto vám nepovie na akých. Môžu to byť zanedbateľné veci, ale aj veľké projekty pre medicínske firmy zo Západu, pre ktoré je jednoduchšie otestovať liečivá v neuznanej krajine, v sivej zóne pololegality, kde neplatia medzinárodné dohody ani prísne zákony.

Zurab Mikvabiya však smutne konštatuje, že kontaktov so zahraničnými vedcami, takých podstatných pre každý výskum, majú žalostne málo. Spolupracujú s nimi iba Rusi. Mikvabiya je presvedčený, že je to pre politický status Abcházska. Zahraničie v tomto spore podporuje skôr Gruzínsko a Abcházsko stále považuje za jeho súčasť. „Od inštitútov zo Západu často dostávame priateľské e-maily. Pozývajú nás na konferencie a chcú sa prísť pozrieť k nám. No nikdy sa to naozaj neuskutočnilo.“

Riaditeľ má v hlase trpkosť. „Roky čakáme na správu, že nejaká vedecká inštitúcia chce s nami spolupracovať na výskume. Sme pripravení. Ale nič také neprichádza.“

Vianočné tipy na darček