S dcérami: Viola Fischerová so staršou Helenou, vpravo, a mladšou Vierou, vlavo.

Nacisti na nej robili morbídne pokusy. Slovenka o tom po rokoch napísala knihu

Nacisti na nej robili morbídne pokusy. Viola Fisherová sa k traumatickým okamihom svojho života vrátila po sedemdesiatich rokoch

Relax

Dnes má deväťdesiatštyri rokov. Mnohé z nich prežila v šťastnom detstve, po vojne zas v manželstve, z ktorého má dve dcéry. Napriek tomu sa nevie odpútať od relatívne krátkeho obdobia svojho života. Nečudo, v rozmedzí rokov 1944 - 1945 zažila peklo na zemi.

Prešla štyrmi koncentračnými tábormi. V Osvienčime prežila selekciu - vyberanie väzňov na zabitie v plynových komorách -, patrila k obetiam, na ktorých robili nacistickí lekári pseudovedecké pokusy a nikdy po nich nemala mať deti. Spoznala, ako chutí chlieb z pilín a že plakať môže aj mŕtve dieťa. Sadistická dozorkyňa ju zmlátila latou tak, že ohluchla. A osobne spoznala doktora Mengeleho.

Josef Mengele: Poznávacie znaky druhého muža zľava - neárijský vzhľad, tmavé oči, hnedé vlasy, medzierka medzi zubami.
Josef Mengele: Poznávacie znaky druhého muža zľava - neárijský vzhľad, tmavé oči, hnedé vlasy, medzierka medzi zubami.
ARCHÍV

Josef Mengele: Poznávacie znaky druhého muža zľava - neárijský vzhľad, tmavé oči, hnedé vlasy, medzierka medzi zubami. Foto: archív

Anjel smrti

„Mengele bol relatívne nízky, s tmavými vlasmi uhladenými dozadu. Pôsobil však oveľa vyšším dojmom a bol hrôzostrašný. Pretože v celom tom chaose, ktorý nastal pri selekcii, bol pokojný. Vedel, na čo čaká a že to bude pre neho znamenať to, čo mal najradšej - nové pokusy. To som vtedy, pri tom prvom pohľade, ešte netušila... Ako prechádzal okolo nastúpených ľudí, iba ukazoval prstom - doľava znamenalo do plynu, doprava na prácu alebo na pokusy... Chápete tú moc?“

Takto opisuje Viola Fisherová svoje stretnutie s diplomovaným lekárom Jozefom Mengelem, ktorého prezývali Anjel smrti. V knihe jej spomienok, nazvanej príznačne Mengeleho dievča, ktoré zaznamenala novinárka Veronika Homolová-Tóthová, venuje veľa miesta svojmu pobytu v lágri Osvienčim-Birkenau.

Napriek tragickým okamihom sa občas nevyhne irónii, napríklad keď opisuje predvojnový - i povojnový - antisemitizmus, absurdnú rasistickú politiku či výzor Anjela smrti, na ktorého tvár sa stále pamätá: „Pozeral sa mi uprene do očí. Jeho oči boli tmavé ako noc. Prenikavé a pichľavé. Ja som mala modré oči a svetlohnedé vlasy. Rozhodne som vyzerala viac árijsky ako on.“

V tom čase mala dvadsaťdva rokov. Vtedy sa ešte volala Rózsa Sternová, meno si zmenila až po vojne. S rodinou žili v Lučenci, tam zažila aj prvú lásku. Mesto po vzniku vojnového slovenského štátu pripadlo Maďarsku. Niežeby tamojší fašisti boli lepší než tí naši, no rasové zákony prijali neskôr a mohutné deportácie maďarskej židovskej komunity sa vykonávali až v roku 1944. Za obeť im padla aj Violina rodina. Po príchode do Osvienčimu-Birkenau bola určená na pokusy, jej mamu poslali rovno do plynu, ešte ju cestou dokopali. Violu, ktorú Mengeleho ukazovák zaradil vpravo, čakali najstrašnejšie dni v živote.

Desivé spomienky: „Bola som Mengeleho dievča, jedna z mnohých, ktoré museli zniesť jeho pokusy. Jedna z mála tých, ktoré ho prežili.“
Desivé spomienky: „Bola som Mengeleho dievča, jedna z mnohých, ktoré museli zniesť jeho pokusy. Jedna z mála tých, ktoré ho prežili.“
TONY ŠTEFUNKO

Desivé spomienky: „Bola som Mengeleho dievča, jedna z mnohých, ktoré museli zniesť jeho pokusy. Jedna z mála tých, ktoré ho prežili.“ Foto: Tony Štefunko

Pokračovanie na ďalšej strane

Relax