Jedinečný: Kráter Ijen na indonézskom ostrove Jáva.

Najkyslejšie jazero na svete je rovnako nebezpečné, ako krásne

Kawah Ijen je jedno z najviac fascinujúcich miest na indonézskej Jáve. Tyrkysovomodré jazero je totiž plné teplého roztoku kyseliny sírovej. So svojím pH 0,4 je to najkyslejšie jazero na svete.

Je jedna hodina po polnoci a nás budí ruch pred naším hostelom s jednoduchou izbou. Šoféri pokrikujú na turistov, štartujú sa autá a svetlá vyhľadávacích reflektorov primontované na strechách terénnych džípov pretínajú čiernu tmu ostrými lúčmi. Ak chceme vidieť modré plamene krátera Kawah Ijen, je čas vyraziť.

Náročná práca: Každý deň stovky robotníkov vynášajú z krátera kusy čistej síry. Foto: profimedia

Nebezpečná krása

Tri mohutné erupcie sopky pred 3 500 rokmi vytvorili pri hore Merapi obrovský kráter s priemerom 22 kilometrov, v rámci ktorého sa neskôr vytvorili menšie sopky a vrcholy. Najznámejší z nich je práve Kawah Ijen so zelenkavým jazerom a s unikátnymi modrými plameňmi. Na svete sú len dve miesta, kde možno vidieť modrý vulkanický plameň - Island a kráter Kawah Ijen.

Fascinujúci mihotavý efekt spôsobujú sírne výpary unikajúce z dier v zemi. Horia pri teplote asi šesťsto stupňov Celzia a ich neónové svetlo pripomína plameň plynového sporáka.Odkedy časopis National Geographic spomenul tento fenomén, počet turistov na kráteri prudko narástol. Hordy návštevníkov sa odvtedy vydávajú o polnoci na výstup ku kráteru a občas riskujú svoje životy pri snahe zazrieť ho. Modré plamene Ijenu totiž vidno len v noci.

Modrý plameň: Určite stojí za to vybrať sa za ním. Foto: profimedia

Dospelí aj deti

Od vstupu do národného parku k vrcholu vedie nenáročná trasa dlhá asi tri km. Širokou cestou vyšliapanou tisíckami nôh sa človek dostane až k okraju krátera. V tme vidieť len mihotajúce sa svetlá bateriek a obrovské zuby druhej strany krátera kdesi v diaľke. K vrcholu kráčajú dospelí aj deti. Pri nadmorskej výške 2 799 metrov na vrchole je teplota vzduchu nízka. Aj keď je väčšinou okolo desať stupňov Celzia, pri silnejšom vetre môže tá pocitová klesnúť aj na dva stupne, teda teplotu, ktorú by človek v Indonézii neočakával.

Nebezpečná krása: Vody okolo vulkána môžu byt kontaminované. Foto: MAROŠ MARKOVIČ

Na vrchole sa treba rozhodnúť. Človek môže ostať hore, počkať si na východ slnka nad kráterom a pozrieť si scenériu sivo-žltých útesov a tyrkysového jazera, vyrážajúcu dych, alebo sa najprv pustí dolu, do temnej tmy krátera. Vybrali sme sa dolu. S klesajúcou výškou pri zostupe do krátera rastie koncentrácia sírnych výparov v ovzduší. Čoraz ťažšie sa dýcha a zostup sa stáva náročnejším. Cestička vedie medzi veľkými kameňmi až k samotnému miestu kde, sa ťaží síra. K nemu však treba zostúpiť ešte asi tristo výškových metrov. Priblížiť sa k modrému plameňu si vyžaduje výnimočnú odvahu.

Alebo prinajmenšom znížený prah pudu sebazáchovy. Plameň sa z času na čas premiestni a prístup k nemu je komplikovaný. Za tmavej noci vo svetle baterky musíte prekročiť horúce keramické potrubie dopravujúce sírne výpary, šplhať sa po kamennom svahu a popritom dúfať, že vietor nezaveje dusivé výpary nesprávnym smerom. Pred tými totiž nikoho neochráni ani nekvalitný respirátor s papierovým filtrom, ktorý ponúkajú na prenájom nosiči síry. Väčšina turistov si preto modré plamene prezerá z bezpečnej vzdialenosti od potrubia vyfukujúceho jedovaté plyny.

Nebezpečné výpary: Provizórne masky robotníkov pred nimi úplne neochránia. Foto: profimedia

Drina v žltej farbe

Neďaleko hladiny jazera sa nachádza komplex sírnych baní, ktoré na sklonku štyridsiatych rokov minulého storočia založili Holanďania. Bez veľkých technologických zmien fungujú dodnes. Keramické rúry privádzajú horúce sírne pary na miesto zberu. Pri ich ústí sa pary ochladia, a tým sa skondenzuje čistá síra. Po stuhnutí ju robotníci odlamujú v obrovských blokoch a vynášajú z krátera na spracovanie.

„Každý tu pracuje sám na seba. Nemáme žiadneho zamestnávateľa ani odbory,“ opisuje situáciu jeden z nosičov. Ich práca je ťažká a riskantná. Papierové masky či kusy handier omotané okolo tváre rozhodne nie sú dostatočnou ochranou pred dusivými výparmi. Mnohí z nich ani netušia, že sírne výpary sú životunebezpečné. Pre stovku robotníkov, ktorí každý deň z krátera vynášajú kusy čistej síry, je však takáto možnosť zárobku jediná šanca, ako prežiť. Nie div, že sa dožívajú priemerne len okolo 47 rokov.

Zmysľuplná prechádzka: Jáva má viaceré čará. Foto: MAROŠ MARKOVIČ

Za jednu cestu sú títo drobní domorodci schopní odniesť 60 až 80 kilogramov žltej síry. Chodia väčšinou bosí a trasu absolvujú maximálne dvakrát za deň. Pri cene tisíc indonézskych rupií za kilogram síry je ich denná mzda asi desať eur. Na lokálne štandardy je to však vynikajúco platená prestížna práca. Jáva je husto obývaný ostrov a mnoho ľudí je nezamestnaných. Nosiči síry sú teda istým druhom pracujúcej elity.

Napriek dennej drine sú nosiči veľmi milí a srdeční ľudia. Ukazujú turistom dobrú cestu medzi skalami a ochotne pózujú. Slnkom opálení a vetrom ošľahaní muži sú preto neodolateľným lákadlom pre fotoaparáty turistov. Zopár drobných za fotografiu, požičaný respirátor alebo malú rytinu zo síry vylepšuje biedny zárobok každého z nich.

Na vrchole

Najkrajší výhľad na celý kráter, jazero a dymiace bane sa ponúka z okraja krátera vysoko nad jazerom. Uchváti vás východ slnka, ktoré ožiari vnútornú stenu sopky. Turisti a nosiči zostupujúci do krátera pôsobia ako mravce a tyrkysová voda jazera vyzerá ako klenot zasadený v obrovskom prsteni. Napriek chladnému vzduchu panujúcemu skorému ránu sa nájde množstvo návštevníkov, ktorí si toto smrtiace prírodné divadlo nenechajú ujsť.

Jazero hlboké dvesto metrov lemuje zubatý okraj zrúteného vrcholu sopky. Ponúka vám krásu, ale aj nebezpečenstvo. Teplá tekutina v jazere totiž nie je voda, ale roztok kyseliny sírovej, ktorý dokáže rozložiť oblečenie alebo telo neopatrného zvieraťa, ktoré do nej spadne. Zahalené žltým sírnym dymom unikajúcim z útrob horúcej zeme je tiež výzvou pre ľudské pľúca.

„Stáli sme pri jazere a pozorovali hladinu. Zrazu sa vietor obrátil a zavial k nám sírové výpary. Všetci sme začali kašľať, škriabalo nás v hrdle, slzili nám oči a nevedeli sme sa nadýchnuť,“ približuje svoje zážitky Osvaldo, domáci turista sediaci na kameni v strede kopca. „Snažili sme sa dostať sa z toho dymu, ale keby sa vietor neobrátil zasa späť, neviem ako by som to zvládol,“ dodáva, spamätávajúc sa pomaly zo svojho nepríjemného zážitku.

Ďalší zdroj príjmu: Zber čajovníka na ostrove Jáva. Foto: MAROŠ MARKOVIČ

Kontaminovaná voda

Podľa geológov je však jazero väčšou hrozbou pre okolité obyvateľstvo než samotný vulkán. Veľmi kyslá voda z jazera na svojej ceste k moru preniká do vodných zdrojov, studní a okolitej vegetácie. Kontaminovaná voda sa používa na zavlažovanie kávových a čajových plantáží, zeleninových záhrad a 3 500 hektárov ryžových polí. Veľkou mierou tak ovplyvňuje život ľudí v okolí sopky. Preto obyvatelia postihnutých oblastí trpia poškodením zubov a kostí.

„Hovoria, že mám otrávenú vodu v studni,“ hovorí Khusairi, ktorý desaťročia žije neďaleko a používa vodu na svoju dennú potrebu. „Ale nikto z nás, ani ja, na to nedbá. Pili sme ju aj doteraz a stále sa cítim dobre,“ vysvetľuje svoje dôvody. Kontaminovaná voda však potrebuje svoj čas, aby prejavila účinky. A potom môže byť neskoro.

Indonézska vláda plánuje do krátera Ijen prilákať miliardové investície z oblasti využívania čistej geotermálnej energie so sírou ako hlavným zdrojom. Ale ruka v ruke s ekonomickým potenciálom ide aj riziko. Napriek svojej kráse a nespornému turistickému a priemyselnému významu však Kawah Ijen zostáva hrozbou pre necelý milión domorodcov obývajúcich svahy okolitých hôr. Od poslednej erupcie uplynulo viac ako sedemnásť rokov, ale potenciálne riziko je prítomné stále.

Ryža: Priesady sú pripravené. Foto: MAROŠ MARKOVIČ

Vianočné tipy na darček