Najnebezpečnejšie športy: Neuveríte, kde všade hrozí zranenie i smrť!

Boxer Tomi Kid Kovács nie raz tvrdil, že futbal je nebezpečnejší než box. Zranenia sú časté dokonca aj pri fitnese alebo plávaní. Ktorý šport je "najúrazovejší"?

Súčasný šport si za svoju modlu vybral extrémnosť, no aj v tých klasických hrozí riziko zranenia. Zlomené nohy, natiahnuté šľachy, vytknuté členky, dochrámané kolená. Bežná súčasť športu - vrcholového aj rekreačného.

Či už máte smolu, prípadne ste natoľko nerozumný, že kašlete na regeneráciu, nevšímate si varovné znamenia tela a trénujete ako blázon. Stačí preceniť sily a malér v podobe zranenia je na svete.

V niektorých športoch je riziko úrazu o čosi vyššie aj pri bežnej prevádzke, z hľadiska počtu zranení patrí medzi najnebezpečnejšie basketbal, bejzbal a dostihy. Možno vyzerajú neškodne, no lekári majú po nich plné ruky práce. Aspoň to tvrdia posledné štatistiky.

Kolená v ohrození

Šport, či už rekreačný, alebo vrcholový, bol len v Amerike počas jediného roku príčinou takmer dvoch miliónov zranení. A to nepočítame rôzne extrémnosti, pri ktorých sa každá chyba môže rovnať strate života.

Basejumping ročne pripraví o život zhruba dvadsať ľudí. Nedávno aj najväčšiu hviezdu tohto športu 43-ročného Deana Pottera, ktorému sa v Yosemitskom národnom parku neotvoril padák. Z hľadiska obetí basejumping určite bežné športy prevyšuje, no z hľadiska úrazovosti nemá šancu.

Najviac, takmer 570-tisíc úrazov, si podľa údajov z výskumov amerických zdravotníkov privodili ľudia pri basketbale. Druhý bejzbal mal o polovicu úrazov menej.

„To ma vôbec neprekvapuje. Basketbal je v posledných desiatich rokoch určite úrazovejší ako hokej. Pôsobil som pri oboch, môžem porovnávať,“ reaguje Miloslav Klíma, lekár nášho najlepšieho basketbalového tímu posledných rokov Good Angels Košice.

„Dôvod je jednoduchý, rôzne palubovky. Každá je iná, teniska sa na nej poriadne nešmýka. Noha sa v nej zasekne,otočí a katastrofa je na svete. Roztrhnutý predný skrížený väz. Nie je možné, aby dvanásť našich reprezentantiek utŕžilo práve takéto zranenie. K tomu si pripočítajte tržné rany, otrasy mozgu.“

Ešte horšie sa cíti, keď musí ošetrovať mládež. „Dvanásťročný chlapec s podobným zranením kolena sa nedá operovať. Musíme počkať, kým sa uňho skončí rast, zatiaľ čo on za ten čas len chodí a nešportuje. Je mi z toho smutno.“

Pekné či funkčné?

Kým s palubovkami, aby sa na nich viac šmýkalo, podľa neho zatiaľ nikto nič nerobí, výrobcovia tenisiek sa aspoň snažia vyvinúť takú športovú obuv, ktorá dokáže zranenia čiastočne zamedziť.

„Čo z toho, keď dievčatá uprednostnia pekné tenisky pred funkčnými. Aj tu ide najmä o biznis, všetko je komerčná záležitosť. Dnes už presne poznám situácie, keď je koleno v najväčšom ohrození. Ak vidím, ako niekedy hráč ide do súboja, už len privriem oči a čakám, ako to dopadne,“ dodáva Klíma.

Aj v austrálskom futbale, ktorý vyzerá ako mix ragby a zápasenia, už pochopili, aký dôležitý je podklad. Športovcov tam kosí rovnaké zranenie ako v basketbale - kolenné väzy. Vedci aj preto začiatkom marca tohto roku organizátorom súťaže navrhli, aby viac polievali trávnik.

Výskumy potvrdili, že nie brutalita hry, ale tvrdý podklad v dňoch, keď málo pršalo, zapríčinil najviac úrazov. „Kombinácia športovej obuvi konštruovanej tak, aby sa čo najmenej šmýkala, a suchej tvrdej zeme vytvára mimoriadne veľký trecí odpor,“ cituje vedcov server sportrevue. cz.

V Anglicku už stihli presunúť časť ragby na zimné mesiace, keď je pôda mokrá a bahnitá. Zranení razom ubudlo. Bývalá basketbalistka a dvojnásobná víťazka Euroligy v drese Ružomberka Martina Vrťová vie, čo je to pauzovať pre zranené koleno.

„Vyradilo ma na rok z prevádzky. No ani tak si nemyslím, že basketbal je nebezpečný. Ako v každom kontaktnom športe, keď do toho idete naplno, môže sa vám niečo prihodiť. U profesionálov to platí ešte viac,“ tvrdí dnes mamička na materskej dovolenke.

Každý raz spadne

Aj bývalý jazdec a dnes dostihový tréner z Národného žrebčína v Topoľčiankach Samuel Sokol na zranenia zabudol. Hoci v sedle si ich vytrpel neúrekom. „Mal som zlomené obe stehenné kosti, rebrá, chrbticu. Bolo toho veľa, ale na to si zvyknete.

Úrazy k nášmu športu patria. Nie ste tam sám. Kôň je živé zviera, keď z neho spadnete v šesťdesiatkilometrovej rýchlosti, často je problém. Motorkári idú rýchlejšie, no keď v klopených zákrutách, kde takmer šúchajú lakťom o zem, dôjde k nehode, letia z polmetrovej výšky. My z výšky dva a pol metra. Je to rizikový šport,“ vraví.

Ani tak Sokol po žiadnom zranení neuvažoval o konci kariéry. „Ide o srdce. Ak ten šport milujete, nie je čo riešiť. U nás každý raz spadne. Záleží na tom, kedy a koľkokrát. Niekto má šťastie, aj päť rokov nič, no keď to príde, má psychický problém vrátiť sa. My pravidelne dolámaní to máme jednoduchšie,“ tvrdí Sokol, ktorý jazdil rovinové dostihy.

„Prekážkoví jazdci s možným pádom viac-menej počítajú. Sú nebezpečnejšie ako tie naše, no my zase pád nečakáme. O to môže byť občas horšie, najmä keď je v tom okamihu okolo vás veľa ďalších koní,“ dodal.

Slávny český džokej, osemnásobný víťaz Veľkej pardubickej Josef Váňa prestal zlomeniny počítať dávno. Zlomil si panvu, všetky rebrá, dva stavce, päťkrát ľavú a tri razy pravú kľúčnu kosť, obe zápästia, ľavú nohu, päťkrát utŕžil otras mozgu. Najhoršie zranenie utrpel v júni 1994 v Baden-Badene. „Krátky čas po páde som bol v klinickej smrti. Dostávať sa z toho bolo dosť zlé,“ priznal.

No už v auguste toho istého roku štartoval znovu. Zlomeniny neriešia: Ani športová gymnastika sa nálepke nebezpečná nevyhla. Prezident našej gymnastickej federácie Ján Novák sa najskôr čudoval.

„Za štyridsať rokov, čo sa pri nej pohybujem, som vážny úraz nezažil, no uznávam, nalomené kostičky či únavové zlomeniny neriešim. To sú bežné záležitosti. Ak však dodržiavate pravidlo, po dvoch hodinách tréningu hodina rehabilitácie, nemali by ste si veľmi ublížiť. Hoci nášho reprezentanta Sama Piaseckého po tvrdých tréningoch asi bolí všetko,“ tvrdí.

Výrobcovia sa podľa jeho slov náročnosti cvikov už prispôsobili. „Ramená a členky u nás dostanú zabrať asi najviac, no dnes máme pomôcky, ktoré zmierňujú dopady a obmedzujú možnosť zranení. Napríklad pružnejšie žinenky. Prvé, čo robíme, učíme sa padať,“ vraví trnavský odborník, ktorý sám aktívne cvičil.

„Do šestnástich, keď som za dva roky vyrástol o 23 centimetrov. Otec, rovnako tréner, mi povedal, že to už nemá význam. Zranenie som si privodil až neskôr, ako tréner. Dnes už poriadne nezdvihnem pravú ruku, keďže sme možno jediný šport na svete, kde musíme pretekárky dvíhať. Čo som sa ich ja nadvíhal!“

Záujem o gymnastiku ho teší. „Chodia k nám futbalisti, tenisti aj hokejoví brankári, ktorí sa chcú naučiť rozštep. Nemôžem sa sťažovať ani z iného dôvodu. Pred piatimi rokmi sme mali u nás v Trnave asi tisíc detí. Dnes ich je päťnásobne viac. Málo z nich však chce robiť tento šport vrcholovo.

Rodičom sa nechce vodiť ich k nám päť ráz do týždňa. No ak by sa to malo brať profesionálne, inak to nejde. V krajinách, kde sa gymnastika robí seriózne, sa jej profesionáli venujú celý deň. Šesť hodín tréningu, tri hodiny rehabilitácie.“

Smrteľné salto

Futbalisti sa zasa chcú v telocvični naučiť salto, aby vedeli osláviť gól. Aj to treba vedieť. Vlani v Indii chcel 23-ročný stredopoliar Peter Biaksangzuala z miestneho regionálneho klubu napodobiť gólovú oslavu v podaní nemeckej hviezdy Miroslava Kloseho, no pri dopade na hlavu si vážne poranil krk a päť dní po zápase v nemocnici zomrel.

Futbal na prvý pohľad ako príliš nebezpečný šport nevyzerá, no zdanie klame. Výnimkou nie sú infarkty, keď pretrénovaný organizmus nevydrží nápor. Boxer Tomi Kid Kovács nie raz tvrdil, že futbal je nebezpečnejší než box. Na údery v ringu ste pripravený. „Báť sa môžete len prehry,“ tvrdí.

Aj na trávniku sa však môže prihodiť fatálne nešťastie. Ako nedávno po futbalovom dueli tretej ligy mladšieho dorastu v Hlohovci, keď sa nešťastne zrazil s brankárom 15-ročný chlapec z Veľkého Blahova Zsolt Érsek.

Po zápase sa sťažoval na bolesti brucha a rodičia ho v domnení, že nejde o nič vážne, odviezli do trnavskej nemocnice. Ani šesťhodinová operácia mladému futbalistovi nepomohla. Zsolt na následky zranení skonal.

Pozor aj na fitnes

Napriek tomu platí, že fatálne zrážky sú vo futbale ojedinelé. Americká štúdia ho však spolu s bejzbalom radí medzi najúrazovejšie. Mesačník Forbes do posledného rebríčka priradil aj jazdu na mopedoch a minibikoch či bežný fitnes, keďže ľudia často v snahe vyšportovať si telo za každú cenu preceňujú svoje sily.

Prekvapujúco sem patrí tiež plávanie, po skokoch do vody dochádza vraj k zraneniam nôh či hlavy po údere o dno bazéna. V zásade vraj platí, že každé piate dieťa vo veku od šesť do devätnásť rokov príde za lekárom po úraze pri športe. Ani dospelí si často nedávajú pozor.

„Keď sa štyridsiatnik, ktorý nehral basketbal od strednej školy, rozhodne na dvore poraziť vyšportovaného vysokoškoláka, dokážete si predstaviť, ako sa to môže skončiť,“ povedal pre forbes.com Tony Breitbach, odborník na telovýchovu na univerzite v Saint Louis.

„Nikomu v tej chvíli nenapadne, že Achillova šľacha má v štyridsiatke oveľa väčšiu náchylnosť prasknúť ako v dvadsiatke,“ dodáva. Základ je vraj držať si fyzickú odolnosť, nestrácať s pohybom kontakt.

Nová tvár, starý býk

Závislí od adrenalínu však riskujú pri rôznych extrémnych športoch dobrovoľne. Skydiveri, parašutisti, jaskynní potápači či nadšenci bullridingu, kde každý z jazdcov sediaci na býkovi vie, že s najväčšou pravdepodobnosťou z jeho sedla zletí a možno si ublíži. Ide len o to, kto v sedle vydrží dlhšie.

Štvornásobnému majstrovi sveta v tomto športe, Texasanovi Tuffovi Hedemanovi, zlomil rozzúrený býk po údere hlavou takmer všetky tvárové kosti. Chirurgovia ho zašívali a nanovo tvarovali niekoľko hodín, no o dva týždne jazdil znovu. „Sľúbil som to synovi,“ vyhlásil.

Vianočné tipy na darček