Najväčší Čech, otec vlasti: Vďaka Karolovi IV. obdivuje Prahu celý svet

Karol IV. povzniesol český štát na vrchol života stredovekej Európy.

Keď pred sedemsto rokmi prišiel štrnásteho mája 1316 v Prahe na svet, dali mu meno Václav. Po starom otcovi, českom a poľskom kráľovi. Do dejín sa však zapísal ako Karol IV., cisár Svätej ríše rímskej a kráľ český. Najvýznamnejší európsky panovník neskorého stredoveku.

Čítajte viac:

Vyhlásený pražský bordel sa zmenil na reštauráciu: Navštevovali ho aj celebrity

Najväčší Čech

V ankete o najväčšiu osobnosť českej histórie i súčasnosti, ktorú organizovala v roku 2005 Česká televízia, predbehol prvého československého prezidenta Tomáša Garrigua Masaryka i Václava Havla. Už dávno predtým mal prezývku Otec vlasti. Týmto dávnym titulom rímskych cisárov - pater patriae - ho ako prvý nazval v pohrebnej reči jeho priateľ, profesor a rektor parížskej Sorbony Vojtěch Raňkův z Ježova. Nie nadarmo.

Bez Karola IV. by česká metropola nebola taká, ako ju dnes obdivujeme. Nebolo by Karlovho mosta ani Karlovej univerzity, nevedno, ako by vyzeral Pražský hrad, ktovie, či by stál gotický Chrám svätého Víta. Nad Berounkou by sa určite nevypínal malebný Karlštejn…

O pravdivosti titulu najväčší Čech by sa však dalo aj zapochybovať. Pretože matka Karola IV. Eliška Přemyslovna, druhorodená dcéra Václava II. a Guty Habsburskej, bola vlastne Češka iba spolovice a spolovice bola Nemka. Ako osemnásťročná sa v roku 1310 vydala za jediného syna cisára Henricha VII., vtedy len štrnásťročného Jána Luxemburského, a priniesla mu ako veno dedičský nárok na českú korunu.

Takže českej krvi mal v žilách tak štvrtinu. Lenže v časoch Karola IV. mala vysoká šľachta medzinárodný ráz a národné delenie, ako ho chápeme dnes, neplatilo. V mladosti vraj dokonca ani nevedel dobre po česky. O to lepšie ovládal nemčinu a francúzštinu. Neskôr sa češtinu doučil.

Čítajte viac:

Obdivoval ho aj Einstein: Aurel Stodola bol v súkromí nešťastný

Z Václava Karol

Neprišiel na svet v kráľovskom paláci, ako by sa na kráľovského potomka patrilo. Pražský hrad bol v tom čase ruina, opustený a neobývateľný. Narodil sa na mieste, ktorému sa dnes hovorí U Štupartů, v pražskom Starom Meste, kde dal jeho otec Ján Luxemburský pre seba a svoju družinu prestavať niekdajší kláštor. Povedané dnešnou terminológiou, Karol prišiel do nie práve najusporiadanejšej rodiny.

Otec trávil väčšinu času mimo domu cestovaním krížom- krážom po Európe, aby posilnil svoju panovnícku autoritu, matka sa starala o výchovu potomkov a popri tom sa plietla do politiky, čo nerobilo dobro. Nezhody manželov dosiahli vrchol v roku 1319, keď sa kráľ dozvedel o údajnom sprisahaní, ktoré síce nebolo ničím podložené, ale prišlo mu vhod. Hlavou sprisahancov mala byť totiž jeho manželka. Ján dal Elišku zavrieť na hrade Mělník a odobral jej deti. Syna Václava neskôr, keď mal sedem rokov, poslal na výchovu na francúzsky dvor.

Tam sa z neho stal Karol IV., keď prijal meno po svojom krstnom otcovi, francúzskom panovníkovi Karolovi IV. Peknom.

Čítajte viac:

Velebia ho štátnym vyznamenaním: Baleťák Pomšár na Slovensko nezanevrel

Na ceste k moci

V Paríži sa Karol IV. učil nielen dvorným spôsobom a cudzím jazykom, ale v záujme upevnenia dynastických vzťahov ho už ako sedemročného oženili s Blankou z Valois, mladšou o rok. Keď mal štrnásť, zavolal Ján Luxemburský syna k sebe. Po otcovom boku sa Karol IV. začal učiť vládnutiu, diplomacii a získaval prvé skúsenosti pri jeho vojnových ťaženiach. Po návrate do Čiech ho Ján Luxemburský v roku 1334 menoval za moravského markgrófa a zveril mu ako svojmu nástupcovi vládu v Čechách.

Karolov prístup k vládnutiu bol však celkom iný než otcov. Na rozdiel od Jána Luxemburského, ktorému bolo české prostredie vždy cudzie a česká šľachta ho veľmi v láske nemala, preto dostal aj prezývku Kráľ cudzinec, chcel Karol rodnú krajinu pochopiť a splynúť s ňou. A nielen to.

Bol rozhodnutý spraviť z Prahy centrum svojej ríše, metropolu európskeho formátu, čo sa mu podarilo. Obdobie jeho vlády povznieslo český štát na vrchol politického, sociálneho a kultúrneho života. V druhej polovici 14. storočia sa Praha stala najväčším mestom ríše a radila sa k najľudnatejším metropolám vtedajšej Európy. V roku 1378 v nej žilo až štyridsaťtisíc obyvateľov. Vo svojom životopise spomínal Karol na príchod na Pražský hrad, na spustošený palác pradeda Přemysla Otakara II., ktorý ani nebol vhodný na bývanie. Začal s jeho prestavbou.

Vzorom mu bolo sídlo francúzskych kráľov Ile de la Cité na Seine v Paríži, kde vyrastal. Len čo sa Pražský hrad stal aspoň čiastočne obývateľným, priviedol Karol IV. do Prahy aj svoju manželku Blanku z Valois s prvorodenou dcérou Margarétou. Predovšetkým sa však usiloval o nápravu pomerov v krajine, odstraňoval následky otcovej rozmarnosti, vyplácal korunné majetky dané do zálohy. To sa niektorým, ktorí ťažili z dobrodružnej a ľahkomyseľnej povahy Jána Luxemburského, nepozdávalo.

Intrigami sa im podarilo dosiahnuť, že Ján pod vplyvom krivých obvinení na čas dokonca zbavil svojho syna vlády. Karol opustil Čechy a utiahol sa k bratovi Henrichovi do Tirolska. Do Čiech sa vrátil až v roku 1338. V posledných rokoch Jánovho panovania bol Karol už opäť po otcovom boku a zúčastnil sa i na jeho vojenských ťaženiach.

Na tróne

Keď sa v roku 1346 schyľovalo k bitke medzi Francúzskom a Anglickom, bol už Ján Luxemburský takmer slepý. Napriek tomu tiahol po boku Francúzov do boja. Spolu so synom. Armády sa stretli pri Kresčaku a Angličania mali jednoznačne prevahu. Keď bolo jasné, že bitka je prehratá, poslal Ján syna z bojiska preč, no sám ustúpiť nehodlal.

„Toho bohdá nebude, aby český král z boje utíkal!“ povedal podľa legendy a rozkázal, aby ho doviedli na bojisko, kde bude môcť použiť meč. Kráľovho koňa pripútali medzi dvoch iných. Skupina rytierov okolo neho dobre vedela, že idú na smrť. V súlade s poslednou vôľou kráľa Jána z roku 1340 i s rozhodnutím českého snemu sa Karol stal po otcovej smrti novým českým kráľom.

Slávnostná korunovácia bola 2. septembra 1347 na Pražskom hrade.

Štyri manželky

V európskom stredoveku boli ženy zaujímavé predovšetkým ako nositeľky dedičstva alebo matky mužských potomkov. Láska išla bokom. Rozhodujúce boli dynastické vzťahy. Karol IV. bol výborný politický taktik a majster v uzatváraní dynastických sobášov. Po každej jeho svadbe bola ríša väčšia a silnejšia. Ženil sa štyrikrát a splodil dvanásť potomkov. O svojom prvom sobáši s princeznou Blankou z Valois síce nerozhodoval, lebo mal len sedem rokov, no ostatné boli ukážkou vypočítavosti a politickej taktiky.

Po smrti Blanky, ktorá mala tridsaťdva rokov, si najskôr vyhliadol šestnásťročnú princeznú Izabelu, dcéru anglického kráľa Eduarda, no napokon sa oženil s dvadsaťročnou Annou Falckou. Ako veno získal územie Horného Falcka, no predovšetkým si uľahčil cestu na rímsky trón. Anna pochádzala z rodu Wittelsbachovcov, ktorí by tam radšej videli Karolovho rivala Günthera zo Schwarzburgu.

Po svadbe v roku 1349 sa situácia zmenila. Po smrti druhej ženy, ktorá zomrela vo veku dvadsaťštyri rokov, sa Karel oženil tretíkrát. Mal tridsaťsedem a za manželku si vybral trinásťročnú Annu Svídnickú, ktorú pôvodne vyhliadol pre prvého syna Václava. Podpísané boli už aj svadobné zmluvy, hoci potenciálny ženích mal iba jedenásť mesiacov a nevesta o desať rokov viac. Václav však nečakane zomrel.

Karol sa pre to nemienil vzdať svojich plánov na získanie dôležitého kniežatstva na území Poľska, a tak si synovu snúbenicu vzal sám. Dvadsaťtriročná Anna Svídnická zomrela pri pôrode v júli 1362. Karolovi stihla dať dvoch potomkov, dcéru Elišku a syna, budúceho českého panovníka Václava IV. Ak sobáš s Annou Svídnickou predznamenal Karolovu politiku rozširovania krajín patriacich českej korune o poľské územie, potom štvrté manželstvo bolo jej dôsledným pokračovaním.

Štyridsaťsedemročný cisár si 21. mája 1363 v Krakove vzal za manželku šestnásťročnú dcéru pomoranského vojvodu Bogislava, Alžbetu. Tá mu počas pätnástich rokov porodila šesť detí, medzi nimi aj neskoršieho cisára a českého a uhorského kráľa Žigmunda, známeho pod prezývkou Líška ryšavá, ktorú si vyslúžil za svoj vierolomný postoj k Janovi Husovi. Skutočným vrcholom politických a mocenských túžob Karola IV. bol 5. apríl 1355, keď v Bazilike svätého Petra v Ríme prijal z rúk pápežského legáta kardinála Pierra de Colombiers cisársku korunu a hold predstaviteľov rímskej ríše.

Od tohto okamihu bol Karol oficiálne Karolom Štvrtým (Karolus Quartus divina favente clemencia, Romanorum imperator semper augustus et Boemie rex), čím sa prihlásil za pokračovateľa a dediča diela Karola Veľkého, prvého cisára obnovenej rímskej ríše. Karol IV. zomrel na zápal pľúc vo večerných hodinách 29. novembra 1378. Chorobe predchádzal nešťastný pád z koňa a ťažká zlomenina, ktorá ho pripútala na lôžko. Mal šesťdesiatdva rokov. Pochovaný je v kráľovskej hrobke, ktorú dal sám postaviť v Katedrále svätého Víta na Pražskom hrade.

Vianočné tipy na darček