Pod horami: Vrapčište je podhorská obec. Za kopcami je výbušné Kosovo. Samotní obyvatelia neriešia, či sú Albánci, Macedónci, alebo Turci.

Navštívili sme mekku slovenskej zmrzliny, leží v Macedónsku

Väčšina zmrzlinárov na Slovensku pochádza z jednej obce v Macedónsku. Kým tu majú často iba skromný stánok so zmrzlinou, doma ich čaká štvorposchodový palác.

Ako moslimovia majú Mekku, odkiaľ sa islam rozšíril do celého sveta, má svoju mekku aj slovenská zmrzlina. Obec Vrapčište v Macedónsku. Ak si na Slovensku kúpite „jadranskú“ zmrzlinu, s najväčšou pravdepodobnosťou vám ju pripravil a predal niekto z tejto obce. Všetci „albánski“ zmrzlinári na Slovensku sú v podstate jedna veľká rodina. Bratranci, sesternice, susedia.

V rámci macedónskej zmrzlinovej diaspóry sa usadili od Bratislavy cez Hlohovec, Komárno, Banskú Bystricu až po Košice. Jednoducho všade. Ich zmrzlinárne sú vždy na tých najlukratívnejších miestach. Aj preto, že niektoré rodiny sú na Slovensku viac ako sto rokov, ale stále sa vracajú domov.

No kým na Slovensku majú často iba skromný stánok so zmrzlinou, doma vo Vrapčišti ich čaká štvorposchodový palác, ktorý - doslova - postavili zo zmrzliny. Malý dom ani postaviť nemôžu.

Jednak preto, že by sa tam ich veľké rodiny nepomestili, a potom, mať malý dom sa na Balkáne jednoducho nepatrí. Otázka je, prečo si vybrali práve Slovensko. Zmrzlinári zo západného Macedónska totiž nie sú v takej miere nikde inde na svete.

Zmrzlina a Lenin

Oblasť okolo mesta Gostivar, kam Vrapčište patrí, je známa dvoma nezdravými neresťami - zmrzlinou a tabakom. „Kedysi jedna polovica obce pripravovala zmrzlinu ako potešenie pre ľudí a druhá polovica pestovala tabak pre potešenie zmrzlinárov,“ smeje sa umelecký maliar Hakan Karabatak, vyštudovaný v Istanbule.

Asi ako jediný v päťtisícovej obci - či skôr mestečku - nepatrí ani k jednej z profesií. Jeden z jeho susedov, ktorý počas socializmu robil v Zlíne, mu to dáva pocítiť. „Všetci tu robia za hranicami a zarábajú peniaze, okrem tohto tu...“ hodnotí ho opovržlivo. Tridsiatnika Karabataka to však z dobrej nálady nevyviedlo.

„Toľko som o Slovensku počul od všetkých, čo tam pracujú, ale ešte nikdy som nestretol živého človeka priamo odtiaľ. Veď to je zázrak, že do Vrapčišťa prišiel niekto zo Slovenska,“ dvíhajúc ruky k nebesiam ďakoval Alahovi za priazeň osudu.

Pri tureckej káve v ateliéri na štvrtom poschodí svojho domu sa rozrozprával, ako jeho dedko robil čašníka v trenčianskom hoteli Tatra - dnes Elizabeth - ešte za prvej Československej republiky.

„Všetci z Vrapčišťa sme so Slovenskom spojení,“ dodal a slastne si potiahol z cigarety ušúľanej z miestneho tabaku od suseda. „V minulosti sa tu pestovali melóny, ale ako postavili priehradu, tak sa im prestalo dariť a prešlo sa na pestovanie tabaku. Máme najlepší tabak minimálne v Európe. Dokonca aj Lenin fajčil tabak z Vrapčišťa a máme o tom písomné dôkazy,“ chváli sa Karabatak.

Tajomstvo zmrzliny

Keď prídete do mekky slovenskej zmrzliny - Vrapčišťa -, paradoxne, zmrzlinu budete hľadať ťažko. V mestečku sú totiž iba dvaja zmrzlinári. „U nás doma, v Macedónsku, zmrzlina veľmi nejde. Skôr sladké koláče,“ vysvetľuje Fejsal Abazi, ktorý od roku 2000 pôsobí v Modre. Jedným z dvoch originál zmrzlinárov vo Vrapčišti je Bilen Karahasan. Aj jeho zmrzlina je zatvorená.

Maliar Karabatak ho musel zavolať mobilom, aby zišiel dole a obchod otvoril. Vyštudovaný psychológ a spisovateľ Bilen dnes už iba predáva zmrzlinu. „Odmalička som pomáhal otcovi. Po vysokej škole som sa vrátil k zmrzline. Veľmi ma to baví. Výroba, ale aj usmiate a spokojné tváre detí,“ rozhovorí sa Karahasan.

Ako vysvetľuje, v ich jazyku sa zmrzline hovorí rajské blato. Zmrzlinu robí podľa tradičného rodinného receptu. „Tajomstvo zmrzliny je v láske,“ hovorí psychológ. „A vo vajciach, samozrejme,“ dodáva so smiechom. Jeho tradičný recept je pomerne jednoduchý. Do litra mlieka ide 600 gramov cukru a štyri až šesť vajec.

„Mlieko najprv dve hodiny varím. To zmení jeho štruktúru a zmrzlina je lahodnejšia. Potom pomaly premiešam s vajcami. Povarím, ale nesmiem prevariť, lebo vajíčka by sa zbehli. Nechám vychladnúť a dám ho do zmrzlinového stroja, kde ju ochutím prísadami. A to je všetko,“ tvrdí Karahasan.

Na Slovensku sa však vajcia najmä kvôli hygiene vynechávajú a používajú sa polotovary - zmesi. Podľa neho je jeho zmrzlina lahodnejšia a po jednom kopčeku chcete ďalší a ďalší. „Tie chemicky pripravené vás veľmi rýchlo nasýtia a hneď sa cítite plný,“ dodáva Karahasan. A skutočne, jeho zmrzlina je jemná, menej sladká a príchuť nie je taká výrazná, ale iba dopĺňa základnú sladkú chuť.

Ako chutí šmolková?

Na Slovensku sa objavuje množstvo iných, exotických príchutí. Nie vždy sú zmrzlinári s nimi spokojní. „Taliani, čo vyrábajú príchute, stále vymýšľajú niečo nové, ale občas sa mi to zdá smiešne. No napríklad taká šmolková zmrzlina. Samá chémia. Ako chutí citrón, vieme. Ako chutí čokoláda alebo vanilka, vieme. No ale povedzte mi, ako chutí šmolko,“ pýta sa Fajsal Abazi.

Podľa neho sa na Slovensku predávajú najviac klasické chute - žiadne experimenty. To napríklad Adem Useini tiež z Modry vyrába ako jeden z mála na Slovensku zmrzlinu aj z vajec podobne ako Karahasan vo Vrapčišti, no rád experimentuje.

„Teraz mám makovú a minule som pre kamaráta vinára urobil aj vínovú. Skúsil som pomer jedna k jednej s vínom. Po jednom kornútiku človek cítil, že niečo vypil. A tí blázni pri každom kopčeku hádali, či je to rizling rýnsky, tramín, alebo vlašák...“ smeje sa Adem, ktorý v roku 2010 prevzal zabehnutú zmrzlináreň po zosnulom otcovi.

Dlhá tradícia

Macedónski zmrzlinári sa na Slovensku objavili pred viac ako sto rokmi. Počas dlhej rodinnej tradície sa jednotlivým zmrzlinárom podarilo obsadiť tie najlepšie miesta. Buď boli prví, alebo jednoducho vydržali dlhšie ako ostatní a potom sa presťahovali na lepšie miesto, keď iné podniky skrachovali.

Napríklad v Senci sú podľa Fejsala Abaziho a jeho otca ich zmrzlinári viac ako stodvadsať rokov. Z miestnej macedónskej zmrzlinárskej rodiny si vybral aj nevestu a presťahoval sa s ňou do Modry, kde v roku 2000 otvoril cukráreň. Dovtedy sa ako väčšina súčasných zmrzlinárov potuloval po bývalej Juhoslávii.

„Po rozpade ekonomika išla dole, vojna v Bosne a potom hlavne v Kosove vyhnala množstvo našich ľudí zo Srbska. Kde nie sú peniaze, tam zmrzlina nejde,“ vysvetľuje. Vrapčište je pritom doslova cez kopec pri výbušnom Kosove. Prečo práve Slovensko? „Slovensko je najlepšia krajina pre zmrzlinu. Ľudia si doprajú a milujú ju,“ tvrdí otec Fejsala Abaziho.

Ako dodáva, napríklad v Česku veľa macedónskych zmrzlinárov nie je. „Vlastne tam nikto od nás nie je. Česi nevedia jesť zmrzlinu a málo ju kupujú. Už pri Jadrane naši ľudia hovorili, že keď zbadajú českého turistu, tak z toho biznis veru nebude,“ smeje sa Abazi starší.

Nie vždy ide iba o peniaze. Mejzin Useini založil cukráreň v Modre v roku 1972. „Otec dovtedy robil vo Viedni, ale stále utekal na Slovensko obzerať ženy,“ prezrádza Adem Useini. Tak sa dostali do Modry. Takže - za všetkým hľadaj ženu.

Paláce zo zmrzliny

Mestečko pôsobí dosť - no, povedzme, balkánsky. Rakúska vyleštená dedina to jednoducho nie je. Napriek tomu, že okolie Gostivaru a celkovo Macedónsko patrí medzi chudobnejšie regióny, veď za celkom slušný plat sa tu považuje už tristo eur, tak Vrapčište je ako Bratislava v čase realitného boomu pred piatimi rokmi. Všade vyrastajú nové domy. Domiská. Minimálne tri poschodia.

Odhadovaná úžitková plocha je všade viac ako 500 štvorcových metrov. Pomerne veľký dom stavia aj Fajsal Abazi, ktorý má zmrzlináreň v Modre a jeho brat v Hlohovci. „Za štyridsať rokov v rodinnom podnikaní, ktoré začal už otec, sa nám niečo podarilo ušetriť,“ vraví.

Jeho štrnásťročná dcéra Jasmin, ktorá nás s perfektnou slovenčinou previedla po macedónskom dome, však vysvetľuje, že tam bude bývať desať ľudí. Na Balkáne totiž viacero generácií býva spolu. Rodinné putá sú tu mimoriadne silné.

Aj zmrzlinárske remeslo sa dedí z otca na syna. Balkán je stále pomerne silná patriarchálna spoločnosť a ženy vedú biznis zriedkavo. Pri prechádzke po Vrapčišti nám Jasmin ukazuje jednotlivé obrovské domy. „Tento má zmrzlinu v Komárne, tento má v Bratislave na Hviezdoslavovom námestí, tamten v Košiciach, tento dom patrí zmrzlinárovi v Banskej Bystrici,“ vymenováva mladá Jasmin.

Multilingvisti

Vrapčište je v máji vyľudnené. Mnoho ľudí je na Slovensku. „Asi osemdesiat rodín z obce je tu a všetci robia zmrzlinu,“ hovorí pri šálke kávy Fejsal Abazi. „Po sezóne, v októbri, máte pocit, že ste na Slovensku. Samé autá so slovenskými značkami. Dokonca máme aj slovenský klub vo Vrapčišti... kartársky...“ potmehúdsky sa usmieva Abazi.

Jeho susedovi, ktorý má zmrzlinu v bratislavskej Vrakuni - Halimimu Fadilovi -, pri spomienke na klub zažiaria oči. „Zima je dlhá, tak čo budeme robiť? Nejako sa musíme zabaviť,“ dodáva Fadil.

Vrapčište je ako miešaná zmrzlina. Napriek tomu, že je v Macedónsku, väčšina obyvateľov sú Albánci, ale hlavným jazykom je tam turečtina po janičiaroch, ktorým sultán dovolil usadiť sa tam počas päťstoročnej nadvlády Osmanskej ríše. Už v susednej dedine však hovoria hlavne po albánsky.

A o dve dediny ďalej smerom na Tetovo zase po macedónsky. Všetci z tejto oblasti od narodenia používajú tieto tri jazyky. „Ťažko povedať, čo sme,“ hovorí Fajsal Abazi. „My to vlastne ani neriešime, lebo hovoríme všetkými tromi jazykmi a teraz som občanom Slovenska. To je to isté ako v Dunajskej Strede - ľudia hovoria po maďarsky, ale za Maďarov sa možno ani nepovažujú,“ dodáva Halim Fadil.

Národnosti na Balkáne nikdy nerobili dobrotu a vždy to viedlo k nepokojom. Zmrzlinári to pri cestovaní pochopili, no teraz sami možno radšej nevedia a neriešia, či sú Macedónci, Albánci, alebo Turci. Jednoducho, všetci sú z Vrapčišťa a to im otvára dvere k zmrzlinovému bohatstvu a palácom, kam sa vždy na jeseň vracajú.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní