Nešťastný František Jozef I.: Súkromný život najdlhšie vládnuceho Habsburga nestál za veľa. Drvila ho tragédia za tragédiou

František Jozef I. panoval šesťdesiatosem rokov. Zomrel pred sto rokmi

Relax

Pôvodne cisárom nemal byť. A keď sa ním v decembri 1848 stal, bol napokon najdlhšie vládnucim Habsburgom. František Jozef I. stál na čele monarchie šesťdesiatosem rokov. Dlhšie panoval iba francúzsky kráľ Ľudovít XIV., ktorý bol na tróne sedemdesiatdva rokov.

Dril od začiatku

Narodil sa 18. augusta 1830 na zámku Schönbrunn veľkovojvodovi Františkovi Karolovi, druhému synovi panujúceho cisára Františka II., a jeho žene, bavorskej princeznej, veľkovojvodkyni Žofii. Ctižiadostivá matka ho od malička pripravovala na úlohu budúceho vládcu a dvorné dámy mu hovorili „náš bôžik“. Vštepovali mu religiozitu, usilovnosť, cieľavedomosť a zodpovednosť.

Na hry s vrstovníkmi nemal čas. Od šiestej hodiny ráno, keď ho budili, až do deviatej večer, keď líhal do postele, musel dodržiavať presný rozvrh hodín. Jeho vojenský vychovávateľ, plukovník von Hauslab, sa držal zásady, že mladý Franz sa musí najskôr naučiť sám poslúchať, aby ho neskôr poslúchali iní. Ako trinásťročný už obliekal plukovnícku rovnošatu dragúna a velil regimentu.

S matkou: Dvorné dámy mu hovorili „náš bôžik“.
S matkou: Dvorné dámy mu hovorili „náš bôžik“.
profimedia.sk

S matkou: Dvorné dámy mu hovorili „náš bôžik“. foto: profimedia.sk

Keď mal František Jozef päť rokov, zomrel jeho dedko, cisár František II., a na trón nastúpil jeho strýko Ferdinand, prezývaný tiež Dobrotivý. Neoplýval veľkým intelektom, prejavovali sa u neho genetické dôsledky príbuzenských vzťahov jeho rodičov. Hovorí sa, že Ferdinand nebol schopný vládnuť ani v pokojných časoch, nieto ešte v takých pohnutých, ako boli roky končiaceho sa feudalizmu a nastupujúceho kapitalizmu.

Keď Európu v roku 1848 zachvátila revolučná vlna a monarchii hrozila záhuba, armádne špičky ho donútili odstúpiť. Nebola by to žiadna výhra, lebo nástupníctvo malo patriť jeho intelektuálne podobne vybavenému bratovi. Ten sa však pod tlakom svojej ženy vzdal trónu v prospech svojho syna, osemnásťročného Františka Jozefa. Odovzdávanie moci sa uskutočnilo druhého decembra 1848 v Olomouci.

Posledná nádej Habsburgovov

V trónnej sieni arcibiskupskej rezidencie prečítal Ferdinand text, ktorý mu nadiktovali: „Na základe vážnych dôvodov sme dospeli k nezvratnému rozhodnutiu vzdať sa cisárskej koruny, a to v prospech nášho milovaného synovca, najjasnejšieho veľkovojvodu Františka Jozefa, ktorého sme vyhlásili za plnoletého, keďže náš milovaný pán brat, najjasnejší veľkovojvoda František Karol, otec jeho výsosti, vyhlásil, že sa s konečnou platnosťou zrieka následníckeho práva, prislúchajúceho mu podľa platných dynastických a štátnych zákonov, v prospech svojho menovaného syna.“ Keď dočítal, František Jozef pred ním pokľakol a strýko mu položil na hlavu ruky so slovami: „Boh ťa žehnaj, len si zachovaj statočnosť a Boh ťa bude ochraňovať.“

V každom prípade bola výmena na čele monarchie dobrý ťah. Na britského ministra zahraničia lorda Palmerstona urobil mladý panovník dojem. Skúsený diplomat bol presvedčený, že František Jozef I. s pomocou schopných generálov a ministrov dokáže monarchiu zreštaurovať. Vedel, že ho učil Klemens von Metternich, muž, ktorý celé desťročia určoval zahraničnú i vnútornú politiku habsburskej monarchie a od Viedenského kongresu ovplyvňoval vývoj v celej Európe.

Osemnásťročný panovník sa skutočne ujal vlády s veľkou vehemenciou a robil kroky, ktoré mali v krajine, zmietanej národnostnými nepokojmi, opäť upevniť absolutizmus. Spočiatku sa mu to darilo. Pomocou armády potlačil revolúciu, ktorá zachvátila mnohonárodnostnú monarchiu, rozpustil snem, zrušil ústavné formy vlády a zákony vydával formou nariadení. Vo väzení vtedy skončili i viacerí účastníci slovenských povstaleckých výprav. Odvolal takzvanú oktrojovanú ústavu a vyhlásil nerozlučné spojenie Uhorska s ostatnými oblasťami rakúskej monarchie. Za to posledné sa ho v roku 1853 pokúsil zabiť počas prechádzky po Viedni istý János Libényi. Atentátnik panovníka síce bodol nožom a zranil, no v ďalšom útoku mu zabránil cisárov adjutant a okoloidúci.

František Jozef v prvých rokoch panovania obmedzil viaceré občianske a demokratické práva ako slobodu zhromažďovania či slobodu slova a nastolil silný policajný štát pod dozorom ministra vnútra Alexandra von Bacha. Pod policajným dozorom sa ocitli vtedy aj štúrovci. Ľudovít Štúr pritom ešte v apríli 1849 tvrdil, že František Jozef sa postará o vytvorenie samostatného slovenského kniežatstva. Agitoval po celom Slovensku, aby získal čo najviac dobrovoľníkov pre slovenské povstalecké jednotky. Presviedčal za odtrhnutie Slovenska od Uhorska a vytvorenie slovenského kniežatstva či vojvodstva, podriadeného priamo Viedni. S nástupom Bachovho absolutizmu, ako pomenovali toto obdobie, Štúr vytriezvel a stiahol sa do ústrania.

V zahraničnej politike sa Františkovi Jozefovi nedarilo. Po prehratých vojnách prišla monarchia o územia i vplyv, čo napokon viedlo k zmenám aj doma. Musel sa zriecť absolutizmu a pristúpiť k viacerým reformám. V krajine sa postupne obnovil ústavný a parlamentný systém. S postavením konštitučného monarchu sa však nevedel do smrti zmieriť.

Nepriazeň osudu

Súkromný život Františka Jozefa nestál za veľa. Po neradostnom detstve ho v dospelosti prenasledovali rodinné tragédie. Najprv prišiel o prvorodenú dcéru Žofiu. Jeho manželka si dvojročné dieťa vzala na výlet do Uhorska. Tam sa dcérka nakazila úplavicou a zomrela. A séria rodinných tragédií pokračovala. Jeho syn, korunný princ Rudolf, spáchal samovraždu, brata Maxmiliána zastrelili v Mexiku, ďalší brat Karol Ľudovít zomrel na týfus počas púte do Svätej zeme.

Ani samotné manželstvo s legendárnou Sissi nebolo šťastné, hoci ho posvätilo sedemdesiat biskupov a prelátov, viedenský arcibiskup, ba i pápež. Alžbeta si nevedela zvyknúť na predpisy a ceremoniály panovníckeho dvora, ktoré predurčovali každý jej krok, každé slovo, každý pohľad. Viedlo to k častým konfliktom najmä so svokrou, čoho výsledkom bolo, že sa dvoru napokon vyhýbala. Utekala od vladárskych povinností, od svokry, od detí aj od manžela. Keď si našiel milenky, tolerovala mu to.

Mladomanželia: František Jozef a Sissi.
Mladomanželia: František Jozef a Sissi.
profimedia.sk

Mladomanželia: František Jozef a Sissi. foto: profimedia.sk

Napokon stratil František Jozef aj Sissi. Na brehu Ženevského jazera ju zavraždil taliansky anarchista Luigi Luccheni. „Pred ničím na tomto svete nie som ušetrený,“ zareagoval cisár, keď mu oznámili tragickú udalosť. „Vy neviete, ako som tú ženu miloval.“

To bol jeden z mála okamihov, keď František Jozef prejavil svoje city. Inak bol vraj chladný suchár, presvedčený, že jeho hlavnou úlohou a povinnosťou je od rána do noci slúžiť monarchii. Vstával veľmi skoro, o pol štvrtej ráno, o piatej už dostával prvé hlásenia o najnovšom dianí v ríši. O šiestej raňajkoval a potom, oblečený v rovnošate, začal prijímať návštevy. Niekedy ich bolo za deň aj sto. Keď neprijímal návštevy, vybavoval spisy.

Jeho jedinou vášňou popri panovaní bol lov. A venoval sa mu naozaj dôkladne. Hovorí sa, že počas života zabil viac ako 55-tisíc zvierat. A mohlo ich byť ešte viac, keby na staré kolená, keď mu postupne slabol zrak, neodmietol používať pušku s ďalekohľadom. Tvrdil, že je to pri poľovačke neférové, lebo by to nespravodlivo znevýhodňovalo lovenú zver.

Pokroku sa bránil

František Jozef sám o sebe vyhlasoval že je „posledným európskym monarchom starej školy“. Neklamal. Modernú dobu nevedel stráviť. Vytrvalo sa bránil každému pokroku.

Odmietal väčšinu technických vymožeností, ktoré doba prinášala. Keď niekedy pod tlakom okolia napokon ustúpil, ako v prípade zavedenia telefónu do pracovne, vyhradil si, že ho nebude dvíhať osobne. Vo svojich rezidenciách nedovolil urobiť výťahy a dlho nesúhlasil so zavedením elektriny. Nedovolil vybudovať ani splachovacie WC a kúpeľne. Umýval sa v drevenej nádobe a používal nočník, ktorý vyprázdňovalo služobníctvo. Vzhľadom na panovníkov odpor k novotám zaviedli v Hofburgu a Schönbrunne elektrinu, telefón a splachovacie záchody až koncom 19. storočia. Prvú kúpeľňu v schönbrunnskej cisárskej rezidencii postavili až v roku 1918. Ignoroval aj iné vymoženosti. Napríklad auto. Do smrti cestoval kočom alebo vlakom.

Keď v júni 1914 v Sarajeve spáchali atentát na jeho synovca a následníka trónu veľkovojvodu Františka Ferdinanda, urobil starý mocnár osudnú chybu. Huckaný nemeckým cisárom vyhlásil 28. júla 1914 Srbsku vojnu. Veľmi rýchlo prerástla do celosvetového konfliktu. Po štyroch rokoch sa skončila porážkou Rakúsko-Uhorska a rozpadom monarchie.

Toho sa František Jozef I. už nedožil. Začiatkom novembra 1916 ochorel. Mal zápal pľúc a zo dňa na deň chradol. Trápili ho vraj aj výčitky svedomia a uvažoval o uzatvorení prímeria. Dvadsiateho prvého novembra 1916 dostal cez deň vysokú horúčku. Lekári mu navrhli, aby si išiel ľahnúť. Odmietol so slovami, že má ešte veľa práce. Keď sa napokon dostal do svojej železnej postele, prikázal, aby ho ako vždy ráno o pol štvrtej zobudili a priniesli mu niečo na pitie. Potom sa jeho zdravotný stav prudko zhoršil. Museli zavolať kňaza, aby udelil mocnárovi posledné pomazanie. Krátko po deviatej lekár konštatoval smrť.

Relax