Netradičné bývanie pri Košiciach: Szabóovci si postavili hobití dom

Žijú neďaleko Košíc vo vlastnom svete. Celkom inom, než je ten náš. Hobití dom je alternatíva. Napríklad nových rodinných domov, ktoré podľa Štefana Szabóa prezrádzajú, aké telenovely ich majitelia pozerajú.

Pravý uhol je vynález diabla - reaguje slovami známeho architekta Hundertwassera Štefan Szabó, keď sa priznáme, že sme chvíľu bojovali s pocitom, že mu ten hobití dom čoskoro spadne. V očiach človeka nacvičeného na paneláky je celý veľmi čudný, no prehnutá vlnovka nad dverami vyzerá, akoby sa krov šiel práve preboriť.

„V prírode okrem kryštálov niektorých minerálov nenájdete žiadne pravé uhly. Len vlnovky, špirály, ovály,“ povie a potom pobavene dodá, že veď predsa ani na žene nenájdete pravý uhol. Hobití dom je alternatíva. Napríklad nových rodinných domov, ktoré podľa Štefana Szabóa prezrádzajú, aké telenovely ich majitelia pozerajú.

Ukážka ekologickej budovy

Szabóovci žili dlhé roky v košickom paneláku a cestovali po svete. Zaujímali sa, či a ako sa dá žiť aj inak, než prikazujú dnešné trendy, o všetko, čo sa dá zhrnúť do pár slov - environmentálna osveta a trvalá udržateľnosť. Už len pri týchto pojmoch mnohí mávnu rukou so slovami - nemám ešte dosť starostí! Vo svete videli domy, ktoré sa nepodobali na naše, videli, ako sa dá šetriť energia, ako sa dajú vyprodukovať vlastné potraviny... A nakoniec chceli sídliť v niečom, čo by tieto ich predstavy spĺňalo.

V roku 1992 založili občianske združenie SOSNA a v roku 2008 im obec Družstevná pri Hornáde ponúkla dlhodobý bezplatný prenájom opustených starých školských dielní zo šesťdesiatych rokov minulého storočia. Prečo? Lebo ich zaujala myšlienka postaviť ukážku ekologickej budovy, ktorá bude slúžiť na vzdelávanie a výchovu. Hneď sa do toho pustili a o dva roky dom stál. Postupne tu s pomocou desiatok dobrovoľníkov vybudovali celé ekologické vzdelávacie centrum.

Na prvý pohľad celkom obyčajný dom. S nadstavbou, so zasklenou terasou, prekvapí azda iba zelená strecha. To podstatné oku ujde: prízemie s pôvodnými múrmi je celé zaizolované slamenými balíkmi, na ktorých je hlinená omietka. Poschodie je postavené už len zo slamených balíkov obložených dreveným obkladom.

„Slama je veľmi dobrá izolácia, duté vlákno. Udrží viac tepla ako mnohé moderné izolačné materiály. Keď sme dom podrobili termovízii pri teplote mínus 13 stupňov Celzia, zistili sme, že trocha tepla uniká iba cez okná a popod prah dverí. Zato škola, ktorá je hneď za naším domom, žiarila na tých snímkach ako veľký pomaranč, teplo mizlo odvšadiaľ,“ hovorí. Izolačnú funkciu má aj strecha nad prístavbou pokrytá zeminou, v lete chladí, odparuje sa, v zime drží teplo.

„Vo viacerých európskych krajinách už platí zákon, že všetky štátne budovy musia mať zelené strechy. Stavba zeleň zaberie, takto jej zase pribudne.“ Na piatich centimetroch zeminy rastú suchomilné rastliny, skalné ruže i rozchodníky. Veľká strecha je však škridlová. „Keby sme chceli byť štýloví, použili by sme šindeľ. Na východe sa však nenosil, skôr tu kedysi boli doškové strechy z ražnej slamy. Keby sme chceli byť snobi, bola by trstinová. Na to zase nemáme.“

Toaleta s dvoma dierami

Ak vás prestanú baviť technické detaily, napríklad, že strecha je izolovaná ovčou vlnou, či fakt, že pri stavbe využili konopu - nie tú zakázanú, ale technickú, ktorá vyrastie do výšky až tri metre a jej vlákna sú vodovzdorné, treba si odskočiť na toaletu. Najskôr si však treba vypočuť návod: „Človek má dva otvory, aj toaleta by mala mať dva! Jej jedinou nevýhodou je, že aj páni si musia sadnúť, keď idú na malú potrebu,“ vysvetľuje.

„Kompostovacia alebo separačná toaleta používa anatomické sedadlo, otvory sú teda prispôsobené ľudským. Výhoda - nepotrebujete splachovanie pitnou vodou. Vodu by sme si mali vážiť! Keby sme ju nosili ako indické ženy stovky metrov, rozmysleli by sme si to,“ dodáva. Veľký otvor ústi v pivnici pod budovou do odvetrávaného a izolovaného kompostéra, ktorý funguje na podobnom princípe ako kachľová pec. Keď sa „suché“ nemieša s „mokrým“, nehnije to. Raz ročne stačí vyniesť za fúrik „lesnej pôdy“.

Malý otvor vedie cez dierkovaný lievik do biofiltra. Ten pozostáva zo štyridsaťcentimetrovej vrstvy štrkopiesku, v ňom rastú vlhkomilné rastliny. Tam tečie aj voda z kuchyne, z kúpeľne a zo solárnej sprchy. Ešte citát z návodu pri záchode: „Po malej zalejte troškou vody dierkovaný lievik. Voda nesmie ísť do veľkého otvoru!“ Keby ste dostali chuť osprchovať sa, k dispozícii je vyrezávaná drevená kabínka so solárnou sprchou. Princíp? Jednoduchý. Jej strechu tvorí staré okno, na ňom leží stočená dlhá čierna hadica. Slnko vodu v nej zohreje a na hlavu vám potom padá teplá voda.

Na energeticky náročné ohrievanie môžete zabudnúť. Ekologicky, ale aj ekonomicky, znie motto. Čudné? „Slovensko je extrémne konzervatívne. Všetci si tu stavajú rovnaké domy. Viem, my sme na okraji Gausovej krivky, ale chceme si zachovať autenticitu. Netúžime robiť čudné veci, ale praktické, zaujímavé. Nechceme meniť celé Slovensko, sme zaujímaví možno pre päť percent ľudí, ale nie každý sa musí stotožniť s uniformitou a bezduchosťou.“

Rozprávkový domček

Ešte nezvyčajnejší je hobití domček. Pomenovaný ako z rozprávky. Na ňom naozaj nie je nič, čo by bolo tradičné, hoci všetko tu už bolo. „Pôvodné ľudské obydlia mali okrúhly alebo oválny pôdorys,“ hovorí Štefan Szabó, a presne taký ho má aj tento domček. Múry vyzerajú ako z váľkov, zo zmesi hliny a slamy, ale váľky to nie sú. Obvodové steny sú vymurované z vriec plnených vlhkou hlinou, omietka a podlaha pozostávajú z ílu a konského trusu.

Vďaka natráveným stonkám slamy hlina nepraskne, je to odskúšaná historická metóda. Strop tvorí drevo, to najlacnejšie, palivové, a zeminu na zelenej streche držia staré pneumatiky. Aby sa nezosúvala. Ani gram betónu, všetko materiál, ktorý ponúka priamo príroda, rovnako ako povedzme riečny štrk. Jediným umelým materiálom je hydroizolačná fólia pod strechou a zo zadnej strany budovy.

Aj tento domček, postavený podľa projektu, sa zrodil iba vďaka práci desiatok dobrovoľníkov. Keď vojdete dovnútra, čaká vás prekvapenie: Hobití domček je neuveriteľne útulný! Možno aj vďaka peci z červených tehál, hliny a kameňa. Šamotové sú iba v ohnisku. Povrch je z ílu, prípecok vyložený štiepaným kameňom. Môžete si pri nej nielen posedieť, ale aj na nej navariť. Hobit by bol vo svojom živle!

Trávniky a ich otroci

Len človeku akosi nedá nepovedať, že tú strechu by hádam bolo dobré aj pokosiť! Napokon, nielen strechu, ale celú záhradu, lebo je v nej nielen vysoká tráva, ale aj dosť buriny. Padla kosa na kameň. „To má človek oddychovať pri hukote motorovej kosačky? Keď už, tak ručne a naboso! Vždy ma ide v nedeľu doobeda rozhodiť, keď všetci naštartujú kosačky. Nemám rád trávniky,“ hovorí Štefan Szabó a dodáva, že sú vraj dobré iba na to, aby sa človek stal ich otrokom.

„Skosený vždy na päť centimetrov? To si môžete záhradu vyliať betónom a natrieť nazeleno.“ Porozpráva príbeh, ako si vypočul rozhovor dvoch starších žien. Jedna z nich sa chválila druhej, že konečne našla chemikáliu, ktorá v jej trávniku zničí všetky sedmokrásky. „Chápete, že niekto vôbec môže nenávidieť sedmokrásky? Nie je to len snaha mať niečo pod kontrolou? Získať pocit - vládnem trávniku?“ Rozpráva, že rok čo rok pripravujú pre školy kurzy prírodných záhrad zamerané na kontakt s prírodou. „Terapeutické vlastnosti záhrad sú známe hádam na celom svete, okrem Slovenska,“ povie.

Tá ich má bylinkovú časť - zo päťdesiat druhov liečivých rastlín a korenín, ovocnú, kde nechýbajú ani staré druhy, ako povedzme biela moruša, a zeleninovú, kde demonštrujú, že sa dá pestovať aj bez chémie. Kosa na kameň však padla ešte raz, keď sme konštatovali, že taká moruša, keď má plody, narobí okolo seba poriadne veľa bordelu. „Samozrejme. Podľa predstáv väčšiny obyvateľov narobí neporiadok asi všetko, okrem tuje.“ Niekedy to tak u nás naozaj vyzerá.

Hriechy a odpustky?

SOSNA je občianske združenie, teda mimovládna organizácia, ktorej jadro tvoria manželia Szabóovci, ich dvaja synovia, pár spolupracovníkov a desiatky dobrovoľníkov. „Keby to bol štátny podnik, pracovalo by v ňom tridsať ľudí,“ povie. Združenie však musí fungovať aj bez veľkých grantov, ktoré väčšinou vôbec nepodporujú praktické veci ani štát ich finančne nepodporuje.

Takže nielen miesto, kde pracujú, ale aj ich život je jedna veľká alternatíva, ktorej chcú byť verní. Dá sa to však v dnešnom svete bez toho, aby človek neporušoval svoje vlastné pravidlá? „Nie je to o tom, že ak si kúpim nápoj s plastovou fľašou, odrobím ako odpustky čosi v záhrade navyše. Je to hľadanie rovnováhy. Túžba neprzniť tento svet svojím dielom ešte viac, než naozaj musíme.“

Vianočné tipy na darček