Noemova archa: Tu sa starajú o zranené zvieratá

V Zázrivej máme najväčšiu záchrannú stanicu pre zranené živočíchy. Prvým "pacientom" bola vyhladovaná orlica so zápalom pľúc.

Vrúti sa do miestnosti a fotografovi sa zahryzne do šnúrky z topánok. Naťahuje ju, potom prídu na rad nohavice. Odbehne pod stôl a odtiaľ učupená pozerá, akú neplechu by ešte mohla spáchať. Lily. Keby bola mača, človek by sa nečudoval. Ale Lily je vydra. Štvormesačná, ktorú našli pri Poltári, kde sa pár dní túlala bez matky.

„Naša siedma vydra,“ povie Metod Macek a rozpráva, ako tie ostatné vypúšťali do prírody. Vraj ten správny čas nastane, keď už vie sama loviť ryby a najlepšie v zime, vtedy je málo vody, v lete by ju mohla zmietnuť búrka. „Vydra sa nezaoberá tým, či je teplo, alebo zima. Nájde si potok, ryby sú v miernej letargii, žaby hybernované a poradí si aj s rakom.“

Niektoré im však uhynuli, ľudia ich na začiatku zle nakŕmili - mastná saláma, glutamanová bomba, rozvrátený metabolizmus... Darmo, nie každý má doma sušené mačacie mlieko.

Ľudia sú zberači

Lily je v poradí už asi dvetisíce zviera, ktorému v zázrivskej záchrannej stanici pre zranené živočíchy za štrnásť rokov od jej vzniku pomohli. Tým oficiálne prvým bola orlica. Našli ju na smrť vyhladovanú so zápalom pľúc pod elektrickým vedením vysokého napätia. Vláčila sa po zemi a hľadala červíky.

Na perie sa jej prilepil hádam kilogram blata, sotva sa udržala na nohách. Mala ho aj na chvoste. Neprežila. Našli ju príliš neskoro. Po nej sa však so zvieratami roztrhlo vrece. Sokoly myšiare. Prispôsobili sa životu v meste.

Často vypadnú z hniezda kdesi zo strechy paneláka a ak aj prežijú, matka sa ich bojí nakŕmiť, lebo dole vládne čulý ruch. Myšiak lesný, náš najrozšírenejší okrídlený dravec. Buď ho zrazí auto, alebo sa zraní pri kolízii s elektrickým vedením. Spevavce.

Ako vraví Metod Macek, tých už mali „neskutočné množstvo“. Aj vďaka ľudskej nevedomosti. „Ľudia sú zberači, vidia mláďa, zhrabnú ho a potom nevedia, čo s ním,“ hovorí.

Nájdu ich toľko preto, lebo ako rastú, nepomestia sa v hniezde. A keď sa nepomestia, niektoré z neho jednoducho vyskočia, čo však neznamená, že matka sa o ne nepostará. Potrebujú už len deň dva, aby sa vedeli o seba postarať, ale keď ich ktosi zhrabne a odnesie... „Povery o tom, že ak sa mláďaťa človek dotkne, neplatia. Stačí ho vziať z chodníka a položiť ku kríku, matka si ho nájde.“

Majú svoje „vysielačky“, pííp, pííp, a je to. Sovy myšiarky ušaté, ďalšie časté stvorenia v stanici. Hniezdia v parkoch, na cintorínoch, teda pri ľuďoch, a tí ich už „pozbierajú“, ak vypadnú z hniezda. „Iné však je, ak vták kríva, leží, ak je naozaj zranený. Vtedy treba zavolať niektorú zo záchranných staníc na Slovensku,“ dodáva. Takouto pacientkou bola Hanka.

Smoliarka Hanka

Orlica Hanka. Smolu mala už v tom, že bola druhé mláďa v hniezde orlov skalných. Tie zvyčajne nič dobré nečaká. Len asi pol percenta zo všetkých „druhorodených“ má šancu prežiť.

Prírodná filozofia - orly radšej vychovajú jedno silnejšie mláďa než dve slabšie. Jedno silnejšie znamená väčšiu šancu, že prežije. To druhé zabije vlastný súrodenec. Keďže sa vyliahne dva až tri dni po prvom mláďati, to staršie ho nepustí k jedlu, ďobe ho.

Keď ochranári Hanku brali z hniezda, mala pred sebou ešte deň či dva života. Prežila. Stala sa jednou asi z dvadsiatich orlích mláďat, ktoré skončili v Českej republike. Súčasťou medzinárodného projektu Návrat orla skalného do Moravsko-sliezskych Beskýd. Tam totiž orly vymizli asi pred sto rokmi, prestali tam hniezdiť.

České hory sú dostupnejšie ako slovenské, v Česku je väčšia hustota obyvateľstva ako u nás, vzdali sa. Česko tak zostalo jedinou európskou krajinou, kde orly nehniezdia. Nevzdali sa však ľudia a Záchranárska stanica v Bartošoviciach prišla s projektom priviezť mláďatá zo Slovenska.

Hanka bola jedno z týchto mláďat. Ale smoliarka. Krátko po tom, čo ju vypustili, ju ktosi postrelil. Vyliečili ju a znova vypustili, aj s vysielačkou, aby mohli monitorovať jej pohyb. Vysielačku čoskoro našli pred líščou norou. Koniec? Pochutila si na nej líška? Nie, dokonale naaranžovaný únos.

Odchytil ju lovec vtákov a vystavil si ju vo svojej voliére. Pre krásu. Tam ju nakoniec našla česká polícia. Prešli dva roky a Hanku našli zmrzačenú pod elektrickým vedením v Považskej Bystrici. Ochrnuté nohy, spálené chodidlá. Dostala sa do Zázrivej.

Antibiotiká, špeciálne masti, denné preväzy, masírovanie... Lenže stále jej sťahovalo šľachy na nohách. Nakoniec dostala polystyrénové „papuče“, ktoré jej nohy vystreli a ona začala znova chodiť.

Tak jej vlastne v Zázrivej vrátili život druhýkrát a znova ju vypustili do prírody, do českých Beskýd. „Aj ona sa podpísala pod to, že projekt s Čechmi bol úspešný. Vypustili sme tam vyše dvadsať orlov, monitorujeme ich a jeden pár už tri roky po sebe vyviedol mláďatá,“ vraví Metod Macek.

Sušené mačacie mlieko

A do tejto štatistiky sa zapojila aj orlica Zoja. Ktosi na ňu strieľal z brokovnice, v tele mala osem brokov. Za päť rokov vychovala sedem mláďat, ktoré vypustili do prírody. Predvlani, keď mala asi tridsať rokov, umrela na otravu olovom.

„Broky sa vybrať nedali, do organizmu sa jej z nich vylučovalo olovo. V podstate mala čosi ako dnu, ale z orla neurobíte vegetariána. Ešte príbeh orlice? Povedzme - Babka. Našli ju v Tatrách s poraneným kĺbom.

„Bola z monitorovaného páru. Po niekoľkých týždňoch sme ju vrátili do prírody, tam, kde žil jej partner, a o päť minút už obaja lietali na nebi. A potom, po nejakom čase, našli ženy, ktoré hrabali seno, veľké pero s miniatúrnou vysielačkou. Babkina vysielačka bola prvá, ktorá sa nám vrátila!“

Vráťme sa však k Lily a k sušenému mačaciemu mlieku. Viete si predstaviť, že by ste dojili mačku? Alebo zajaca? Existuje aj sušené zajačie mlieko! Pri tejto predstave sa zasmeje aj Andrea, ktorá Metodovi Macekovi v stanici dennodenne pomáha.

„Dnes už naozaj môžete kúpiť všetko, ale my dávame zvieratám najmä kozie mlieko s rôznymi prídavkami. Ak ho potrebuje veverička, pridáme doň smotanu, aby bolo tučnejšie, ak kuna, treba ho zriediť vodou. Ale paušálny recept nejestvuje. Ak dáte rovnaké mlieko dvom súrodencom, môžu mať celkom iné reakcie,“ hovorí.

A Metod Macek dodá, že na internete dnes nájdete už naozaj všetko, aj receptúry a, navyše, v Česku majú špecializovanú stanicu len pre veveričky, takže stačí zavolať.

V Česku majú všeličo, čo my nemáme. Aj plat za to, že človek v takejto záchrannej stanici robí. Metod Macek a Andrea Prachárová sú zamestnaní aj inde, štát im refunduje iba náklady na potravu zvierat, môžu získať peniaze z projektov, ale len tých menších, lebo väčšie by nemali z čoho spolufinancovať, nuž a zostávajú im ešte dve percentá z daní od ľudí, ktorí to so zvieratami naozaj myslia dobre.

A tak si obaja ešte pamätajú časy, keď chytali muchy, aby mali čím nakŕmiť malé spevavce. Dnes sa síce dajú kúpiť aj sušené chrobáčiky, ale treba ich - kúpiť.

Bocian bez nohy, orlica bez krídla

„Možno mi neuveríte, ale aj ja som kedysi žila v presvedčení, že ježkovia si na pichliačoch nosia jabĺčka do skrýše,“ povie Andrea Prachárová. Príklad, že aj školská učebnica môže zavádzať. Ježko má rád hmyz, ktorý sa okolo hnijúcich jabĺčok krúti. A keby sa pred zimou nevykŕmil, neprežil by ju.

„Vlani sme ich mali viac ako desať. Napríklad mamu ježkovú aj s ôsmimi mláďatami. Ľudia našli ich hniezdo, keď odpratúvali drevo. Boli príliš malé, aby prežili. Tak zimovali u nás.“ Recept pre ježka? Varená ryža a mačacia konzerva.

A čo bocian bez nohy? Našli ho v Turanoch. Noha sa mu zrejme zaplietla do rúry, dolámal si ju a veterinár mu ju amputoval. Pre bociana dosť zlá perspektíva, lebo sa živí - chodením. Turanci však prišli s iniciatívou, že mu nechajú u svojho človeka vyrobiť protézu.

Vraj by mu to pomohlo, keď môže stáť celý deň na jednej nohe, keby sa opieral o protézu, mal by to jednoduchšie. Hoci k takémuto scenáru nakoniec nedošlo a bocian skončil v zoologickej záhrade, podľa Metoda Maceka to nie je až taký výkrik do tmy.

„Veterinári vďaka takým staniciam, ako je naša, získavajú stále nové skúsenosti. Možno raz dokážu nezvyčajným spôsobom pomôcť aj oveľa ohrozenejším zvieratám, ako je bocian.“

Nakoniec, už sme hovorili o Zoji, ktorá aj s brokmi v tele vychovala nové generácie orlov. Rovnaký osud zrejme čaká ďalšiu orlicu, Kaťu. „Našli sme ju pred rokom. Snežilo, bola hmla, zrejme narazila do drôtov vysokého napätia a prišla o jedno krídlo. Mala šťastie, že ju hneď našli a nevykrvácala.“

Lietať už nebude, ale privádzať na svet orlíčatá môže. Rovnaké nešťastie postihlo samicu výra skalného. Ďalšia dáma s trvalým poškodením, ktorá je v súčasnosti v stanici. To sa už človeku lepšie počúva príbeh o zajkovi, ktorý bol úchylný.

Vypiplala ho jedna rodina, naučila ho na fľašku s mliekom a aj keď už mal kilogram, vrhal sa na ľudí, pridŕžal si ich nohy labkami a takto zavesený sa na nich triasol, až kým nedostal svoj cumeľ. Verte či nie, skončil v prírode. Tak ak si vás kdesi nájde zajac a vrhne sa na vás, ponúknite mu cumlík.

Híkanie v Zázrivej

Voliéry, klietky, výbeh pre veveričku Elišku... Nielen kvôli tomu však najväčšia slovenská záchranná stanica pre živočíchy pripomína Noemovu archu.

Kým sedíte a okolo nôh vám pobieha Lily, za chrbtom máte veľhada kráľovského. Našli ho v Kysuckom Novom Meste pri detskom ihrisku. Vtedy vážil šesť kilogramov a meral 1,80 metra, dnes je dlhý 2,5 metra, má 12,3 kilogramu a stále rastie.

Nikto ho nechcel, v zoologickej záhrade ich mali prebytok, tak ho majitelia stanice od štátu odkúpili. Domáci miláčik. Prvý. Druhý sa ozýva zo záhrady a svojím híkaním mení Zázrivú na stredomorskú obec.

Osol Ondrej. V stáde sa nezniesol s iným samcom a na nervy mu išla aj nová samica, takže musel preč. Kam? A vraj sú ochranári zlí! Poniektorí dokonca rozprávajú, že občas vyhadzujú do prírody hady z helikoptér.

„Sme to my ľudia, kto zvieratám ukrajuje z ich priestoru. Staviame si domy, kde sa nám páči, a potom sa čudujeme, že v žumpe žije desať užoviek. Bol som ich vyťahovať,“ hovorí Metod Macek. „Musíme zvieratám pomáhať. Veď aj tým, ktoré sa dostanú do stanice, ublížili predovšetkým ľudia.“

Vianočné tipy na darček