Nazca: Políčka v bezprostrednom okolí mesta ostro kontrastujú so suchou planinou.

Objavujte krásy Peru: Akú záhadu skrývajú obrazce na planine Nazca?

Obrazce na peruánskej planine Nazca sú dnes rovnako záhadné ako v čase ich objavenia. Aká budúcnosť ich čaká?

Línie a geoglyfy vyhĺbené do povrchu suchých pôd oblasti v období od piateho storočia pred Kristom až do piateho storočia nášho letopočtu patria k najväčším záhadám archeológie. Zmysel obrazcov zvierat, štylizovaných rastlín, imaginárnych bytostí i jednoduchých, no dlhých línií, sa dodnes nepodarilo presne objasniť. Predpokladá sa, že mali rituálne aj astronomické funkcie, vraví sa aj o symboloch plodnosti. Úloha priamych čiar sa vysvetľuje najčastejšie ako smerovanie toku občasných vôd. Obrazce, ktoré dosahujú veľkosť až dvesto metrov, sa zachovali najmä vďaka veľmi suchej a stabilnej klíme v oblasti. Domáci vedci sa však obávajú klimatických zmien, ktoré môžu na Nazcu priniesť viac zrážok. Prívalové dažde s lokálnymi záplavami, domácimi nazývané huayco, už oblasť niekoľkokrát postihli, najmä počas obdobia dažďov v roku 2009.

V poslednom období sa problémom v súvislosti so zachovaním obrazcov stali i chovatelia ošípaných nevlastniaci pôdu, ktorí sa prisťahovali do bezprostrednej blízkosti tohto územia. Peruánsky zákon podľa viacerých zdrojov umožňuje postup, pri ktorom ktokoľvek, kto okupuje pôdu dlhšie ako deň, má nárok na súdny proces pred vysťahovaním z nej.

Fantasti a realisti

Záhady lákali ľudí od počiatku dejín a línie z Nazcy, známe od roku 1927, v tomto smere nemôžu byť výnimkou. Mužom, ktorý lokalitu pre moderný svet objavil, bol domáci archeológ Toribio Mejia Xesspe. Samozvaní „hľadači objasnení“ časom prišli s množstvom vysvetlení, na čo záhadné línie slúžili. U nás sú najznámejšími hypotézami tie z pera švajčiarskeho fantastu Ericha von Dänikena. Kontroverzný hotelier je presvedčený, že slúžili ako pristávacie plochy kozmických lodí vyspelých mimozemských civilizácií, ktoré ľudia z oblasti prijali ako božstvá a ostatné obrazce vytvorili z úcty k nim. Často diskutovanou je „postavička astronauta“ - človeka mávajúceho rukou zo svahu jedného z pahorkov Nazcy, ktorá naozaj nápadne pripomína vesmírneho cestovateľa. Američan Jim Woodmann zasa verí, že podobné kresby nemohli byť vytvorené bez možnosti pohľadu zhora a predpokladá, že domorodci už v čase ich vzniku poznali teplovzdušný balón a z jeho paluby koordinovali vytváranie obrazcov.

Woodmannov balón, ktorý jeho autor neveľmi úspešne viackrát testoval, bol čímsi zaujímavý - jeho textilná konštrukcia nemala klasický tvar, viac sa podobala na zrezaný ihlan otočený dolu hlavou. Teplý vzduch doň prúdil cez kruhovitý otvor v spodnej časti. Iným smerom sa v hľadaní vydala astronómka Phyllis Pitlugová, pôsobiaca v Chicagu. Tá v obrovskej figúre pavúka našla stvárnenie sú hvezdia Orion a dokonca prišla s teóriou, že tri línie vedúce k nemu slúžili na sledovanie meniacej sa deklinácie trojice hviezd Orionovho pásu. Mnohí jej kolegovia však s jej pohľadom nesúhlasia a považujú ho za fantáziu. Pravdepodobnosť, že sa niekedy dozvieme presný účel kresieb z Nazcy, je malá, no nebráni nám to obdivovať ich.

Celý článok si môžete prečítať v aktuálnom vydaní Plus 7 dní alebo v pokračovaní ako súčasť Piana

Zo zeme či zo vzduchu?

Hoci niekoľko geoglyfov sa dá vidieť aj z vyhliadkovej plošiny v bezprostrednej blízkosti hlavnej cesty Panamericana Sur spájajúcej Nazcu s mestom Ica, najlepší spôsob, ako ich zazrieť v plnej kráse, je pohľad z paluby malého lietadla. Letisko v Nazce, pomenované po nemeckej archeologičke a matematičke Marii Reiche Neumanovej, je počas každého dňa s dobrou viditeľnosťou veľmi živé miesto. Maria Reiche, ktorá línie študovala od roku 1940, urobila obrovský kus práce na ich ochranu a propagáciu. Aj jej zásluhou boli v roku 1994 zapísané na listinu UNESCO. Rodáčka z Drážďan sa tohto významného momentu v pokročilom veku ešte dožila. „Autobusy privážajú turistov sem a odvážajú preč, odídu bez toho, aby sa pozreli trebárs do nášho mestečka,“ vraví trochu sklamane jeden z obyvateľov Nazcy.

Skupiny, najmä starších Američanov a Európanov, od rána nervózne postávajú v malej letiskovej budove a čakajú, kým na nich dôjde rad. Cessny Caravan a menšie Cessny 172 štartujú a pristávajú v intervaloch, aké trebárs bratislavské letisko nezažilo ani za čias socializmu. „Nedávno prišlo nariadenie, že na každom lete s turistami musí byť na palube dvojica pilotov,“ vraví kopilot Paul, keď nasadáme na zadné sedadlá malej stosedemdesiatdvojky. Nasledujúcich asi štyridsať minút môžeme snívať s otvorenými očami - v ostrých zatáčkach sa pod špičkou krídla zjavujú obrazce nazvané Papagáj, Pavúk, Astronaut, Kondor i slávny Kolibrík, ktorý je pre svoje precízne stvárnenie jedným zo symbolov Nazcy.

Mesto zemetrasení

Neveľké rovnomenné mestečko Nazca, ktoré za rok zvlaží len dvadsaťpäť milimetrov zrážok, je typické peruánske sídlo. Tak trochu hlučné, pretože jeho okrajom prechádza významná dopravná tepna, diaľnica Panamericana Sur. Domáci obyvatelia často vysedávajú v lacných reštauráciách s celodenným menu za tri soly, v prepočte asi 80 centov, ktoré zahŕňa polievku s rozvarenými cestovinami, tenučký plátok mäsa s prílohou z fazule a zo zemiakov i jednoduchý dezert. Na pozadí každej z prevádzok beží televízor a najviac hostí dokáže pritiahnuť futbalový zápas peruánskej reprezentácie s niektorým zo susedných štátov. Na počudovanie sú tunajšie ženy a dievčatá ešte zanietenejšie fanúšičky ako mužská časť populácie a každú šancu či, nebodaj, gól prežívajú veľmi osobne so šialenými zvukovými prejavmi.

Historické budovy by sme v Nazce hľadali márne. V novembri 1996 ju postihlo silné zemetrasenie s magnitúdou 6,4 stupňa a väčšinu budov celkom zničilo. Za relatívne nízky počet obetí môže šťastný fakt, že otrasy postihli mesto počas dňa. Dnes už nič nenasvedčuje tomu, ako veľmi bola Nazca postihnutá ničivou silou prírody. Ulice zdobia nové fasády domov, obnovili aj mestský parčík a katedrálu, úplnou novinkou je zaujímavé planetárium.

Mŕtvi z Chauchilly

Suchá klíma oblasti sa podpísala aj pod zachovanie vzácnych artefaktov inej zaujímavej lokality - pohrebiska Chauchilla. Nachádza sa približne tri desiatky kilometrov južne od mestečka Nazca a využívali ho ľudia rovnomennej kultúry Nazca sedemsto rokov. Neskôr Chauchilla upadla do zabudnutia - na svoj účel neslúži už od deviateho storočia a znovu ju objavili až v roku 1920. Lokalitu v minulosti hojne navštevovali vykrádači hrobov, nazývaní huaqueros, turisti začali prichádzať len nedávno. Zvyšky tiel a keramiky rozhádzané po širokom okolí sú teraz na príkaz vlády sústredené na jednom mieste. Dokážu tak súčasníkovi priblížiť obdobie, keď telá pochovávali do malých hrobiek z hlinených tehál, odeté v ozdobných bavlnených rúchach a natreté živicou. Práve takejto technológii pochovávania možno vďačiť za to, že ľudské pozostatky vrátane častí mäkkých tkanív a kože sa v Chauchille zachovali dodnes.

Pobrežie bez turistov

Neďaleké mestečko Pisco obmývajú chladné vody Tichého oceánu. Jeho názov je len náhodou rovnaký ako pomenovanie obľúbeného domáceho alkoholického nápoja - hroznového brandy, ktoré začali ako prví vyrábať španielski usadlíci v regióne v šestnástom storočí. V Piscu niet jedinej zahraničnej tváre, všetci sú sústredení v blízkom plážovom komplexe Paracas. Náhodní cudzinci sú v očiach domácich o to väčším zjavom. K oceánu sa v Piscu možno dostať zaujímavým spôsobom. Keďže skutočnú pláž oddeľuje od pobrežia niekoľko plytkých vodných plôch, na ktorých spokojne oddychuje hovädzí dobytok, treba prejsť po staručkom móle zhotovenom zo železnej konštrukcie a z drevených podvalov. Mnohé z nich dávno chýbajú, to však domácim vôbec neprekáža. Až na koniec móla sa vyberú pešo, na bicykloch, s kočíkmi, na mopedoch a tí najodvážnejší si sem trúfnu dokonca s trojkolesovou motorizovanou rikšou.

Život pod dunami

Malá oáza Huacachina pri meste Ica, asi dve hodiny jazdy z Nazcy, je zhmotnením predstavy o romantike v očiach mnohých Peruáncov. Plná zelene a učupená medzi piesočnými dunami vysokými niekoľko stovák metrov poskytuje útočisko pred neúprosne páliacimi slnečnými lúčmi. Jej stred tvorí zelenkavé jazierko, čiastočne porastené šachorinou, ktoré počas dňa brázdia nahor a dole loďky s veslujúcimi zaľúbencami. Nejde však o bežných obyvateľov krajiny, ale o miestnu smotánku. Ubytovanie i ostatné služby v Huacachine si môžu dovoliť len majetní Peruánci a prevažne západní turisti. Tých okrem oddychu, reštaurácií a diskoték láka i možnosť zajazdiť si na lyžiach či snouborde dolu strmými piesčitými svahmi dún. Ozajstná mágia sa do okolia Huacachiny vkráda až po zotmení.

Všade je ticho, len z jej centra sa podchvíľou ozýva vrava a hudba. Dychčiac vystupujeme s ťažkými batohmi nahor presýpajúcim sa pieskom, pričom jeden krok sa zdá rovnako namáhavý, ako vystúpiť o celé poschodie po panelákových schodoch. Je dávno po polnoci, keď s Romanom, Slovákom momentálne žijúcim v brazílskom Sao Paule, vyjdeme na úzky piesočný hrebeň. Na jednej strane žiaria v diaľke svetlá Icy, na druhej sú len skalnaté a piesčité hory. Hviezdy svietia tak silno, ako ich mohli vidieť domáci v časoch, keď vytvárali obrazce na planine Nazca.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní