Okná do neba: Sväté ikony píšu cez umelcov niečo nevysvetliteľné

Ikony ukrývajú mystiku, tajomno. Čo znamenajú pre ľudí, ktorí s nimi žijú, a v čom spočíva ich tajomstvo?

Relax

Nie je to obyčajná práca maliara. Ikonopisec by mal tvoriť svoje dielo v pôste a modlitbách, a hlavne - prejsť silným duchovným prerodom. Príbeh ikonopisca sa začína tým, že ikona si ho nájde. Podobne, ako hovoria zberatelia ikon, že ikona si vyberie, kde chce byť.

Duchovný príbeh

„Prvá ikona, ktorú ikonopisec napíše, by mala byť ikona Premenenia Pána. A premena by sa mala stať aj s ikonopiscom. Postupne sa učí písať ikonu správne, až napokon namočí štetec do farby, opakuje modlitbu a spolu s ňou jednotlivými ťahmi nanáša vrstvy ikony. Nestačí len ovládať technológiu vaječnej tempery. Podstatou ikony je duchovne čistý vnútorný prejav, doslovne modlitba vo farbe,“ rozpráva 37-ročný výtvarník a ikonopisec Igor Pešta z Prešova.

S ikonami žije odmalička. Jeho dedko bol kňaz, ikony a úcta k nim boli neoddeliteľnou súčasťou ich domácnosti. Stáročiami nemenné pravidlá písania ikon sa mu vryli pod kožu. Preto oddeľuje čisté, správne písané ikony, robené pri modlitbe, a maľby vychádzajúce z ikony, no prezentované ako výtvarný objekt.

Do tých vstupuje modernými prvkami. Streetartom, premaľbami, prerypmi. Tvorbu pôvodných ikon v ich najčistejšej podobe sa učil v izolovaných gréckych kláštoroch. Keď sa vrátil, cítil, že výtvarný posun v jeho voľnej tvorbe je opodstatnený. „Kláštorný režim, to je pôst, modlitby. Kto to vydrží, naučí sa, že ikona je duchovný príbeh. Ikonopisec bojuje so svojou vnútornou pokorou,“ hovorí Igor Pešta.

Sledoval, ako v kláštoroch vzdialených od komerčného sveta vznikajú nádherné duchovné artefakty. Vie o základných pravidlách písania ikony, o nemennosti starých predlôh, zakomponovaní symbolov a obrátenej perspektíve. No uvažuje o hlbšom význame ikony. „Nikto z nás nedokáže napísať ikonu presne tak, ako kedysi napísali jej prvotný obraz, alebo, presnejšie, tak, ako sa kedysi napísala sama v prvotnom obraze v Mandylione,“ priznáva.

Piccollo Michelangelo

Rastislav Bujna (47) namáča štetec do farby a opatrne robí ťahy na predlohu na drevenej doske. V bratislavskom byte je ticho, pri ikonách, s úctou vystavených na stene, horí lampada. Ikonopisci svoje ikony obvykle nesignujú. Považujú sa len za nástroj Ducha Svätého, ktorý prostredníctvom nich tieto sväté obrazy píše.

Aj Rastislav Bujna cíti, akoby ikony cez neho písali niečo veľké a nevysvetliteľné. Inak si nedokáže vysvetliť, že jemu, hoci vyštudovanému reštaurátorovi, ale bez akýchkoľvek skúseností s písaním ikon, zadal gréckokatolícky kňaz z chrámu na Cintorínskej ulici v Bratislave napísať celý ikonostas.

„Kňazi, ktorí moju prácu videli, sa pýtali, kde sa to vo mne vzalo,“ usmieva sa. Samozrejme, v civile ho živí úplne iné povolanie. Z rímskokatolíckej viery konvertoval na pravoslávie, lebo cítil, že to je pôvodné, ničím nesprostredkované náboženstvo prvých kresťanov z rímskych katakomb. A tým je mu blízka aj ikona. Obraz, na ktorý nemali vplyv svetské štýly maľby v jednotlivých obdobiach histórie. Načo modernizovať? Sväté písmo je nemenné. Taká má byť aj viera, modlitba, zobrazovanie svätých. Barok im nepridal oblé krivky a renesancia vznešený nos. Rastislav Bujna neprikrášľuje ani neuberá zo starých pravidiel.

„Farba má byť riediteľná vodou tak, ako cirkev krstí vodou. Zlaté pozadie symbolizuje nekonečno. Základné línie ikon sú dané. My ich len interpretujeme,“ vysvetľuje. Iní na napísanie chrámu, ako hovoria namaľovaniu výjavov na steny, strop a ikonostas, čakajú aj celý život. On po bratislavskom chráme dostal ďalšie veľké zákazky.

Košice, Sečovce, jeden ikonostas putoval dokonca do Ameriky. A potom ho oslovili, aby napísal kaplnku v Ríme. Pár krokov od Baziliky Panny Márie Väčšej niekoľko týždňov pracoval na veľkom diele. Cítil sa ako nejaký renesančný maliar. „Inštalatér mi hovoril Piccolo Michelangelo,“ spomína s úsmevom.

Cesty ho doviedli do ikonopiseckej školy na mníšskom polostrove Athos. „Je to tam zabudnuté v byzantských časoch. Keď sa mnísi dozvedeli, že píšem ikony, okamžite ku mne začali prechovávať úctu. Ikonopiscov si veľmi vážia.“

Zachránil ich trik

Počas komunizmu bola u nás tradícia písania ikon prerušená. Nikdy sme neboli v tomto smere veľmocou, neboli u nás veľké kláštory, iba samostatní maliari a malé dielne roztrúsené v pohraničných oblastiach Poľska a Slovenska. Aby Mikuláš Lovacký mohol staré ikony zachraňovať, prezentoval ich počas totality ako maliarske diela veľkej umeleckej aj historickej hodnoty, nie ako cirkevné maľby.

Keď v roku 1966 nastúpil do múzea v Bardejove, v depozitári objavil niekoľko starých plátien a maľby na dreve. Ako reštaurátor zistil, že pod novšou premaľbou sú ešte staršie výjavy, datované do 15. alebo 16. storočia. Neuveriteľne cenné diela, významné aj pre dejiny ikonopisnej maľby na Slovensku. Dnes sú vystavené v expozícii ikonopisnej tvorby Šarišského múzea v Bardejove.

Navštevoval kostolíky a farnosti na východnom Slovensku a vypytoval sa na staré ikony. Úcta k týmto posvätným obrázkom totiž zakazuje zničiť ich alebo poškodiť. „Veľa starých ikon sme takto zachránili. Cirkevné zbory ich mali uložené na povalách a v skladoch, z jednej urobili dvierka na klietke pre zajace,“ spomína akademický maliar a reštaurátor. „Mnohé vzácne ikony sa však zachrániť nepodarilo. Cirkevným zborom sme ponúkli, že im do ikonostasu zabezpečíme novú peknú ikonu, ak nám do múzea dajú starú, ktorá potrebuje súrne zreštaurovať, ale farníci na to nemajú peniaze. Niekde nás odmietli. Ikony ďalej chátrali a ničili sa.“

Dôležitá symbolika

Niektorí ikonopisci striktne trvajú na tom, že nová ikona má presne kopírovať najstaršie predlohy a človek na nej nesmie nič zmeniť. Mikuláš Lovacký s tým nesúhlasí. „Výtvarník musí pochopiť cirkevnú tvorbu, nový prínos a obohatenie evanjelií aj pre súčasnosť, ale ak nepríde s novým nápadom, nevloží do ikony nič vlastné, umelecké, je to iba kopírovanie. Ikona sa predsa v histórii vyvíjala. Predstavte si dedinku, kde cirkevný zbor potreboval ikonostas, ale nemal peniaze na renomovaného ikonopisca. Kňaz teda oslovil dedinského umelca. Taký človek nemal maliarske vzdelanie. Maľoval tak, ako to cítil a ako to poznal zo svojho prostredia. Ľudí na ikonách z čias Krista obliekal do súčasného odevu a do rúk im dával predmety, ktoré ešte na prelome letopočtov neexistovali. Takéto ikony sú pre historikov umenia aj etnológov dôležitým zdrojom informácií.“

A záhadné tváre ikon? Aj Mikuláš Lovacký ich občas maľuje. Silný vnútorný dojem z ikony cíti vnímateľ rovnako ako tvorca. „Ikona je úplne iná než ostatné maľby,“ hovorí. „Keď sa pozriete na barokový či renesančný obraz, vidíte len to, čo je namaľované. Ikona však obsahuje toľko symboliky, že keď ju viete správne čítať, otvárajú sa pred vami celé príbehy.“

Ikona si vyberie

Jedna miestnosť v žilinskej firme, ktorá sa zaoberá softvérom na riadenie ľudských zdrojov, sa od ostatných odlišuje. Ticho tam znejú chorály, horí svieca. Sú tu vystavené ikony. Čoskoro dostanú ešte dôstojnejší priestor v malej súkromnej galérii.

Milan Urbaník sa rozhodol svoju zbierku ikon sprístupniť. „Raz som dostal knihu o umení, v ktorej boli aj fotografie ikon. Vtedy ma očarili. Prvú ikonu som kúpil v starožitníctve v Ríme. Horiaci ker, Mojžišovo videnie na hore Tábor. Reštaurátor mi neskôr potvrdil, že je pravá, z 19. storočia.“

Postupne prichádzali ďalšie ikony - ako Milan Urbaník hovorí, tie, ktoré chceli, lebo sa mu stalo, že už mal ikonu kúpenú a vyplatenú, a neprišla. Vraj asi nechcela byť na tomto mieste. Nakupuje na burze. Aby mal overený pôvod ikony. „Ikona komunikuje. Vyberám si takú, ktorá ma osloví. Počas burzy vždy trpím, keď vidím, ako bez úcty sa tam k ikonám správajú. Ako k tovaru.“

Milan Urbaník bol aj na kurze písania ikon. „Bol to veľký zážitok. Ale uvedomil som si, že na to nie som vhodný človek. Na život ikonopisca sa kladú obrovské nároky.“ Pozná príbeh každej svojej ikony. Najstaršia, zo 16. storočia, zobrazuje proroka Jonáša.

No pod jeho maľbou vidno fragmenty inej, ešte staršej ikony. Pretože ikonu nesmeli zničiť ani vyhodiť, premaľovali ju. Jedna z ikon pochádza zo Slovenska, je na nej Panna Mária s tromi rukami podľa príbehu o svätom Jánovi Damašskom z 8. storočia. Panovník mu za obhajobu písania ikon dal odťať ruku. Celú noc sa modlil pred ikonou Panny Márie a ruka mu údajne zázračne dorástla.

Relax