Blue Valentine: V americkom filme z roku 2010 sa Ryanovi Goslingovi postupne rozpadá šťastné manželstvo.

Osamelí vo vzťahu: Mnohé dvojice zostávajú spolu, aj keď ich už vzájomné spolužitie nenapĺňa

Prečo dvojice zostávajú spolu, aj keď ich už vzájomné spolužitie vôbec nenapĺňa.

Prežívajú svoje dni tak trochu ako cudzinci. Na jednej strane zohratí spolubývajúci, na druhej chlad, nezáujem, v horšom prípade podráždenosť a nervozita. Dlhé roky nás vychovávali k zodpovednosti k rodine, k manželstvu napriek prežívanej bolesti a frustrácii. Naozaj treba svoje šťastie obetovať pre rodinu a istý druh pohodlia? Oplatí sa prekonať strach zo samoty a z nových prekážok a dať možno šancu niečomu lepšiemu?

Je nutná obeta?

„Po nevere môjho manžela som mu dala ešte šancu, ale vôbec nie som šťastná. Áno, viacej sa zapája do aktivít s deťmi, ale náš vzájomný vzťah je chladný, bez spoločných záujmov, citov a nehy. Dokonca aj v posteli si spolu užijeme sotva raz za mesiac. Dúfam, že raz príde niečo lepšie,“ hovorí Zita. Prečo nie teraz? Nuž, s manželom majú predsa spoločný dom, dieťa a - stereotyp. Sympatická tridsiatnička nie je jediná, ktorá radšej zostane v neuspokojivej istote.

„Zotrvávanie vo vzťahu, ktorý prestáva byľ funkčný a z ktorého sa vytráca vzájomnosť, najčastejšie poukazuje na obavu zo zmeny a zaužívaného spôsobu života - niečo v zmysle: radšej bezpečie poznaného ako riziko nepoznaného,“vysvetľuje psychológ a psychoterapeut Ľudovít Dobšovič.

Mnohí stoja pred dilemou, či majú svoje šťastie a spokojnosť priniesť na oltár rodiny. Vo svojom vnútri túžia po inom spôsobe života, inej realizácii, inak naplnenom partnerstve. A predsa tieto túžby radšej potlačia. „Najčastejšie sú tieto postoje ovplyvnené výchovou v základnej rodine. Ak muž alebo žena videli u niektorého z rodičov, že sa obetovali pre pokoj v rodine aj za cenu nefunkčného a napätého vzťahu, je veľmi pravdepodobné, že si tento scenár prinesú do manželstva,“ opisuje odborník.

Financie a pohodlie

Podľa psychológa ženy častejšie zotrvávajú vo vzťahu kvôli materiálnemu zabezpečeniu seba a detí. „To často počúvam na terapii - Zostala by som sama s deťmi. Ako by som ich uživila?“ Ďalším motívom pre ženy je podľa Ľudovíta Dobšoviča akási neochota priznať si, že pre partnera prestali byť z nejakého dôvodu príťažlivé a zaujímavé.

„Muži zvyknú zostávať vo vzťahu najčastejšie kvôli istej forme pohodlia - majú zabezpečený servis a za ten si platia prispievaním na domácnosť,“ približuje pohnútky silnejšieho pohlavia psychológ.

Zištné dôvody však rozhodne nevedú k spokojnosti. „Takéto kompromisné riešenia partnerov čoraz viac vzďaľujú, napätie medzi nimi narastá a vo väčšine prípadov sa aj tak vzťah nakoniec rozpadne,“ upozorňuje Ľudovít Dobšovič.

Strach zo samoty

Oplatí sa prekonať strach zo samoty a dať šancu niečomu lepšiemu alebo príliš riskujeme? Máme potlačiť svoje ideálne predstavy o láske a partnerstve v prospech dlhoročného zvyku a detí?

„Myslím, že ľudia nesprávne rozlišujú medzi samotou a osamelosťou. Na terapii hovorievajú o samote, no na mysli majú osamelosť. Je naozaj bolestivé a únavné žiť síce nie v samote, ale osamelo - s niekým, s kým si nerozumiem a s kým mám veľmi málo spoločných záujmov, názorov, hodnôt,“opisuje psychológ.

Ľudia sa podľa neho neobávajú samoty, ale toho, že ich iní nebudú potrebovať, že nebudú môcť ukázať, čo všetko v sebe nosia a ako dokážu seba rozdávať. „Na to, aby človek mohol precítiť, že je užitočný, že je chcený, potrebuje druhú stranu, ktorá ho bude chcieť a potrebovať,“ upresňuje.

K Márii sa manžel už roky správa ako k veci. „Prestal brať do úvahy môj názor aj akúkoľvek snahu niečo zlepšiť, vymyslieť, urobiť. Stratila som pre neho čaro ako žena, ale aj ako človek. Sotva so mnou prehovorí, hoci inak je spoločenský,“ povzdychne si. Cíti sa osamelá, hoci sama nie je. „Tento stav býva veľmi záťažový a deprimujúci. Je naozaj iba na konkrétnom človeku, či sa to rozhodne zmeniť a dá šancu novému, neznámemu a s istou dávkou rizika. Alebo potlačí svoje túžby a predstavy a zostane ‚otrokom‘ málo funkčného vzťahu z obavy, čo by povedali rodičia, deti, blízki a ako a kde budem žiť,“upozorňuje psychológ. Neexistuje správna odpoveď na to, či zotrvať, alebo riskovať. Každý je iný, s vlastnými potrebami. Niekto nebude spokojný v žiadnom spolužití, iný má zase posunuté hranice tolerancie. „Zodpovednosť za svoj život má každý vo svojich rukách,“dodáva.

Pozor na kolotoč komplexov!

Čo však v prípade, ak sa rozhodnete z bludného kruhu vystúpiť, ale ten druhý vaše rozhodnutie neakceptuje napriek dlhodobým problémom a nezhodám? „Naše manželstvo mi už dávno nedávalo to, čo som chcela. Namiesto pochopenia prichádzali neustále výčitky, po vyslovených túžbach, očakávaniach či vyslovenej nespokojnosti nasledovala manželova ignorácia či výsmech. Správal sa ku mne ako k svojmu majetku, v lepšom prípade ako k dieťaťu, ktoré chce vychovávať a vtláčať mu len svoje predstavy,“ opisuje Nina. Rozchod jej manžel odmietal akceptovať. Dokonca aj vtedy, keď si našla iného partnera.

„Pôvodný vzťah stratil svoju funkciu. Je to čas na rozchod, korektné zhodnotenie situácie a nájdenie spôsobu spoločného fungovania, ak ide napríklad o deti,“ vysvetľuje Ľudovít Dobšovič a dodáva: „Myslím si, že človek by sa nemal uspokojiť s tým, že je nechcený. Zakomplexovaný človek buduje zakomplexované vzťahy, zakomplexované vzťahy plodia zakomplexované deti... Kolotoč sa roztáča. Iba jedinec sám poctivou prácou na sebe ho môže zastaviť.“


VIDEO Plus 7 Dní