Dvorcovaja ploščaď: Turistami najvyhľadávanejšie námestie v meste.

Ostrovy v Petrohrade spájajú mosty

Ostrovy v Petrohrade, ruskom „hlavnom meste severu“, spájajú mosty, ktoré sa v noci zdvíhajú, aby uvoľnili cestu lodiam. Domácim tak pripravujú mnohé hektické situácie.

Keď turista vidí zdvíhajúci sa most, jasá a fotografuje, no my hlasno nadávame. Znamená to, že sme prišli neskoro a cesta domov sa výrazne predĺži a predraží, - vraví Marína žijúca na petrohradskej strane mesta neďaleko slávnej Petropavlovskej pevnosti a dodáva: „Samozrejme, máme rozpis, od koľkej a na ako dlho je každý z mostov neprejazdný, ten je dostupný aj v online verzii, ale keď je u priateľov v inej časti mesta veselo, často z oslavy bežíme a napokon aj tak nestíhame!“ dodáva. O pravdivosti týchto slov sa môžeme presvedčiť už o pár minút. Z požiarnického člna uháňajúceho cez Nevu priamo pred nami vystupuje mladá dvojica. Na moju otázku, koľko ich stál tento „taxík“ odpovedajú v duchu slangu miestnej mládeže: „Pjaťsot s ryla!“ - „Päťsto od každého rypáka!“ Pri kurze štyridsať rubľov za euro to znamená dvadsaťpäť eur za oboch, čo je za necelý kilometer plavby slušná suma. „Nuž, požiarnik si zarobil,“ frflú prizerajúci sa, pričom väčšina z domácich sa dušuje, že by podobnú sumu nikdy nezaplatila.

„Sú v podstate ešte dve alternatívy - vyčkať v inej časti mesta do rána alebo prejsť taxíkom po jedinom moste, ktorý je taký vysoký, že sa nezdvíha. Nazýva sa Veľký obuchovský, ale ľudia ho poznajú skôr pod názvom Vantový. Je však ďaleko a tiež to stojí pár stovák rubľov,“ dozvedám sa.

Technické pamiatky

Pri pohľade na súpis „grafik razvodky mostov“, ako sa v ruštine plán zdvíhania mostov nazýva, môžeme vidieť trinásť hlavných petrohradských mostov z celkového počtu troch stovák. Prvý z nich sa zdvíha už päť minút po jednej v noci a posledný spúšťajú o trištvrte na šesť ráno. „Šesť z nich však na krátky čas spúšťajú aj počas noci, čo situáciu aspoň trochu uľahčuje,“ vraví Marína.

Šomranie domácich však netreba brať s prehnanou vážnosťou. Každodenné zdvíhanie a spúšťanie mostov, ktoré sú technickými pamiatkami, je pre Petrohrad typické a láka sem množstvo návštevníkov. Navyše takéto, na dobu svojho vzniku veľmi praktické riešenie umožňuje plavbu väčších a vyšších plavidiel po Neve, Veľkej a Malej Neve a Veľkej Nevke, riekach, ktoré rozdeľujú i spájajú brehy petrohradských ostrovov.

Mesto, ktoré žije

Petrohradské večery sa niekedy môžu poriadne pretiahnuť. Je zbytočné sa zamýšľať, prečo sú obyvatelia „mesta číslo dva“ v Rusku oveľa priateľskejší ako trebárs Moskovčania, no túto skutočnosť si všimnete už po niekoľkých hodinách či dňoch strávených v jeho uliciach. Hoci na poslednú chvíľu stíhame prejsť Trojickým mostom od Marsovho poľa na Petrovskú naberežnuju, ešte vôbec to neznamená rýchly príchod domov či skorý a dlhý spánok. Hneď za mostom sa dáme spontánne do reči s Gruzínkou Ekou a Dagestankou Mášou i dvojicou „korenných“ Petrohradčanov Iľjom a Dášou. Štvorica mladých ľudí sa živí, ako sa dá. Eka učí spev, jej kamarátka je účtovníčka, Iľja sa snaží prežiť ako novinár na voľnej nohe a jeho priateľka zatiaľ ešte študuje. „Žijeme, ako vieme a môžeme, a hoci v Moskve je možností i peňazí viacej, svoje mesto by sme nevymenili za žiadne iné!“ vravia svorne. Podľa ich slov a porovnania sú príjmy Petrohradčanov o trochu vyššie ako v slovenskom hlavnom meste, no nemalé sú i náklady na živobytie. Petrohrad sa nelíši v mnohom od iných európskych miest, hoci domáci často žartujú, že Európa sa začína za fínskou štátnou hranicou.

Drobná pehavá Eka je vynikajúca speváčka a po tom, ako spustí svoj repertoár, je o osude noci rozhodnuté. Za okamih všetci spolu navštívime obchod, ktorý je tu známy pod názvom „magazin 24 časa“ a otvorený nonstop a nakúpime niekoľko pív a balíčkov so sušenými rybkami platesami. Hoci pivo je v ruských obchodoch i dvakrát drahšie ako u nás a niektoré jeho značky, ako Žatecký Gus tváriaci sa ako české pivo, zaváňajú ťažkým plagiátorstvom, dnešnému veseliu to neprekáža. Usadíme sa na lavičkách pod stromami neďaleko detských šmýkačiek a až do rána spievame a tancujeme. Večierku navštívime ešte niekoľkokrát a hoci náš spev nie je úplne tichý, polícia s tým napodiv nemá ani najmenší problém.

Tesný byt, šíra krajina

Špecialitou ruských miest, najmä tých najväčších, sú komunálne byty - kommunaľnyje kvartíry. Ide o byty, v ktorých má vlastník svoju len jedinú izbu, dvere z nej vychádzajú do spoločných priestorov. Chodbu, kuchyňu, kúpeľňu i toaletu využívajú všetci spoločne a každý z nich má svoju poličku na riad i svoje náčinie, vlastné mydlo a šampón v kúpeľni na vlastnej poličke. Na chodbe často stojí niekoľko práčok a najzaujímavejší je pohľad do toalety, kde sú všetky steny ovenčené rovnako privátnymi kotúčikmi toaletného papiera. „Každý si pamätá a sleduje, ako vyzeral jeho posledný útržok. Ak si vezmeš z cudzieho, môže sa ľahko začať tá najhroznejšia z vojen - susedská!“ varuje ma Marína, ktorá za necelých dvadsať štvorcových metrov obytnej plochy v extrémne nepohodlnom dome zaplatila usporeného, darovaného i zdedeného pol druha milióna rubľov, v prepočte tridsaťsedem a pol tisíca eur. „Ale aspoň už nemusím platiť drahé podnájmy: voda, kúrenie a elektrina sú v podstate za kopejky,“ vraví.

Životný priestor izby musí byť rozvrhnutý premyslene. Jedna skriňa, stolík pod počítač a rozkladací sušiak na bielizeň sú tie najdôležitejšie časti vybavenia. Posteľ často chýba - spí sa na matraci či hrubom vlnenom koberci. Široké parapety slúžia ako pohodlné odkladacie priestory a steny sú venované fotografiám a ostatnému „drobnému umeniu“. A hoci obvodové múry domov sú hrubé a pevné, cez tenučké kartónové steny medzi jednotlivými miestnosťami počuť úplne všetko. V tesných komunálnych bytoch dodnes žije takmer sedemstotisíc obyvateľov Petrohradu - celých štrnásť percent ich celkového počtu. O takúto, často neželanú socializáciu ľudí sa vo veľkej miere zaslúžili boľševici, i keď história bytov podobného konceptu siaha už do začiatku osemnásteho storočia, keď vlastníci bytov začali prenajímať záujemcom jednotlivé izby, často priechodné s viacerými dverami.

Víťaz rozhoduje

Po októbrovej revolúcii z roku 1917, keď sa strieľalo z Auróry, dodnes uctievanej atrakcie Petrohradu, sa rýchlo menili i mnohé veci týkajúce sa každodenného života ľudí. V tom čase mohol ťažko niekto predvídať, že určité rozhodnutia budú mať vplyv na osudy ľudí i o storočie neskôr. Podľa dekrétu z augusta 1918 nasťahovali k bohatým vlastníkom veľkometrážnych bytov nových obyvateľov alebo im nehnuteľnosti jednoducho odobrali, rozdelili a do jednotlivých miestností umiestnili ľudí, ktorí sa v absolútnej väčšine prípadov navzájom ani nepoznali. Jediným princípom rozdelenia obytných priestorov bol určitý počet štvorcových metrov pripadajúci na jedného obyvateľa. Začala sa tak epocha života, v ktorej sa susedia mohli cítiť ako obyvatelia školských internátov, kde o sebe vedeli všetko a videli si doslova do tanierov. Práve takéto spolužitie bolo veľmi výhodné i pre boľševikov. Stačil jeden špiceľ na byt a hneď sa vedelo o čomkoľvek podozrivom.

V dnešných „komunálkach“ to tak, našťastie, dávno nie je a jedinými zvedavými občanmi v nich zostávajú staré, životom znudené babičky, ktoré okrem klebiet a domácich miláčikov, psov či kocúrov, už majú málo radostí. Všetko zlé či nepríjemné však má aj svoj literárny ohlas. O tesnom živote v spoločných priestoroch sa môžeme dočítať i v známej knihe Zlaté teľa dvojice humoristov Iľf - Petrov či dielach Zojkin byt a Psie srdce Michaila Bulgakova. Stovky zmienok a odkazov na komunálne byty môžeme rovnako často nájsť v sovietskej či ruskej hudbe a filmoch. Hlavné mesto kultúry: Domáci zvyknú hovoriť, že v Moskve je síce veľa múzeí, ale Petrohrad je celý múzeum. Bez váhania ho možno nazvať výstavným mestom a od výročia jeho tretej storočnice sa do skrášlenia a reštaurovania Benátok severu investovalo vskutku veľa. Podľa hrdých Petrohradčanov „nikdy nebol krajší“. Vďaka významu mesta pre kultúru ho domáci nazývajú jej hlavným mestom. Nie je potrebné vypočítavať množstvo múzeí, pamätníkov, baletných a divadelných premiér, pri návšteve Petrohradu si i tak každý nájde to svoje jedinečné. Oveľa lepšie je vybrať sa na jedinú z jeho kultúrnych akcií.

Je ňou obľúbený hudobný festival Stereoleto, ktorý sa koná na ostrove Jelagin, obmývanom riekami Stredná a Veľká Nevka. Okrem hudby je Stereoleto miestom zábavy. Možno tu uvidieť žonglovať ozajstných vojakov v uniformách, ktorí zabudli, že majú vyzerať dôstojne, deti skáču na loptách a ich rodičia zatiaľ hrajú na hrncoch, tanieroch a vidličkách v obrovskej veselej rytmickej kakofónii. Z hudobných hostí vynikli nad rámec priemeru na tomto ročníku jednoznačne dvaja - bieloruská formácia Serebrjanaja svaďba, Strieborná svadba, s energickou speváčkou Svetlanou Zalesskou-Beň a Američanka s ruskými koreňmi Regina Spektor. Jej koncert na ostrove bol zároveň prvý v Rusku vôbec. Keď Svetlana „Beňka“ v odeve pripomínajúcom módu tridsiatych rokov zaspieva svoje Pistolety firmy Beretta a šestica jej muzikantov hrá v štýle, ktorý by im mohol závidieť aj Goran Bregovič, roztancuje celý dav vrátane dám v klobúčikoch s malými psíkmi v náručiach.

Ľudia, ktorí milujú slnko

„Peter I. toto mesto nezaložil preto, že je ideálnym miestom na život, ale aby chránilo hranice impéria. A tak my ostatní teraz musíme trpieť,“ vraví položartom mladík prezývaný Túzik, pričom má na mysli najmä tunajšie počasie. K nemu sa viaže i anekdota, ktorú si domáci rozprávajú nehľadiac na jej vek a opotrebovanosť a vždy sa na nej dokážu zasmiať: „Nie je pravda, že tento rok v Petrohrade leto nebolo. To iba ja som bol ten deň v práci!“ V Petrohrade prší často, pozornejší návštevníci si to uvedomia už podľa hrúbky odkvapových rúr zvádzajúcich vodu do kanalizácie zo striech tunajších domov. Ostatným tu stačí stráviť niekoľko dní. Veď keby nepršalo, bol by to zázrak. Práve preto je ľubovoľný slnečný deň počas ktorejkoľvek časti roka pre domácich sviatkom. Rozprúdi krv v ich žilách a vyberú sa do ulíc tešiť sa z prechádzky po mostoch a nábrežiach, opekať na pláže za mestom, zhovárať sa a oslavovať s priateľmi. A keď sa vracajú domov a nestihnú na mosty, budú hromžiť len tak naoko. Veď stráviť jasnú noc túlaním sa ulicami a parkmi najkrajšieho mesta v Rusku je viac potešením než trestom.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní