John Ronald Reuel Tolkien: Nikdy nerátal s tým, že by jeho príbehy niekedy niekto vydal, písal ich pre svoje deti.

Otec Hobita Tolkien si lásku našiel v sirotinci

O postavách z Pána prsteňov a Hobita vieme všetko. Aký bol ich tvorca, spisovateľ Tolkien?

Jedno leto niekedy medzi dvoma svetovými vojnami sedel profesor Tolkien v rohu svojho domu na Northmoor Road 20 v slávnom britskom univerzitnom mestečku Oxford. Mal pred sebou obrovskú kopu písomiek, ktoré musel ohodnotiť. Opravovanie ho neuveriteľne nudilo a písomiek ako keby neubúdalo.

V jednej z nich však zrazu našiel prázdny list papiera. Zdalo sa mu to úžasné, nemusel nič čítať. Ani sám nevedel prečo, zdvihol pero a napísal: „V diere v zemi žil hobit.“ Profesor anglosaského jazyka vtedy netušil, že práve sa začal príbeh, na konci ktorého vznikne jeden z najpopulárnejších románov 20. storočia.

Nadané dieťa

John Ronald Reuel Tolkien sa narodil 3. januára 1892 v meste ruží, ako prezývajú juhoafrický Bloemfontein, dnes jedno z troch hlavných miest Juhoafrickej republiky. Jeho otec tam pracoval ako riaditeľ banky. Rodina pochádzala pôvodne z Nemecka, no už od 18. storočia žila vo Veľkej Británii. Priezvisko je poangličtenou verziou pôvodného mena Tollkiehn, ktoré znamená šialene smelý.

Tolkienova mama Mabel Suffieldová-Tolkienová si na juhoafrické podnebie nevedela zvyknúť a v roku 1895 sa spolu s trojročným Johnom a s jeho bratom Hilarym, mladším o dva roky, vrátila do Británie. Šťastie tam na nich však nečakalo. Živiteľ rodiny totiž v Afrike krátko po ich odchode zomrel na krvácanie do mozgu.

Mabel sa rozhodla svojich synov vzdelávať sama. Malý John bol nesmierne nadaný. Ako štvorročný vedel čítať, čoskoro sa naučil písať a priučil sa i základom latinčiny. Netrvalo dlho a hovoril po grécky i po francúzsky. A do konca života sa ešte pár jazykov naučil. Ovládal spolu vyše dvadsať jazykov. Zvládol i moderné germánske a slovanské jazyky.

Veľmi mladý však prišiel aj o matku. V roku 1904, keď mal len dvanásť rokov, zomrela na cukrovku. O malého Johna sa začal starať katolícky kňaz Francis Xavier Morgan z birminghamského oratória.

Láska v sirotinci

Osudová chvíľa v živote mladého Tolkiena nastala štyri roky po matkinej smrti, keď mal šestnásť. Do sirotinca, kde býval, totiž prišla o tri roky staršia Edith Brattová. Mala talent na hru na klavíri a pre Tolkiena bola ako anjel. Zamilovali sa do seba takmer okamžite.

Problém nastal, keď sa v roku 1909 o ich láske dozvedel jeho opatrovník Francis. Edith podľa neho Johna zbytočne rozptyľovala a rušila pri štúdiu. Navyše bola anglikánka, zatiaľ čo on katolík. Ich vzťahu chcel preto zabrániť za každú cenu. Zakázal im akékoľvek stretávanie, až kým obaja nedovŕšia vek 21 rokov. Tolkien bol zronený i nahnevaný, ale poslúchol a s Edith kontakt ukončil. Nevideli sa roky, no nikdy na ňu neprestal myslieť.

V deň svojich dvadsiatych prvých narodenín jej napísal list. Vyznal jej lásku a požiadal ju o ruku. Prišla mu však zdrvujúca odpoveď. Edith už bola zasnúbená. Myslela si, že na ňu zabudol, a súhlasila so svadbou s iným.

Tolkien to však nenechal tak. Neprešiel ani týždeň a sedel vo vlaku na ceste do Cheltenhamu, kde Edith v tom čase žila. Stretli sa na vlakovej stanici. V ten istý deň Edith vrátila prsteň a oznámila svoje zásnuby s Tolkienom. Konvertovala na katolicizmus a 22. marca 1916 sa vzali. Edith sa nestala len Tolkienovou celoživotnou láskou a manželkou, ale i jeho múzou.

S manželkou: O tri roky staršia Edith bola Johnovou celoživotnou láskou. Foto: Profimedia.sk

Vojak a profesor

Po vypuknutí prvej svetovej vojny nastúpil John Tolkien k Lancashirským strelcom, kde slúžil ako nadporučík. Do Francúzska sa dostal 4. júna 1916, tesne pred krvavou ofenzívou na Somme. Prvý deň útoku, keď padlo dvadsaťtisíc Britov, strávil ako spojár na veliteľstve. Veľa jeho priateľov v zákopoch vtedy zomrelo. Neskôr o vojne písal: „Noví dôstojníci zomierali veľmi rýchlo. Tucet za minútu. Premňa bolo odlúčenie od manželky rovnaké ako smrť.“

Aby sa vyhli vojenskej cenzúre, vymysleli si s Edith špeciálny kód, v ktorom si písali listy. Vďaka tomu mohla Edith doma sledovať presnú Tolkienovu pozíciu na fronte. Napriek tomu to bolo pre ňu veľmi ťažké obdobie. Hrôza jej zvierala srdce zakaždým, keď niekto zaklopal na dvere. Bála sa, že jej prišli oznámiť smrť manžela.

Tolkien nakoniec v zákopoch dlho nepobudol. Po troch mesiacoch dostal takzvanú zákopovú horúčku. Chorobu, ktorá sa dnes už takmer nevyskytuje, prenášali vši. Väčšinu roku 1917 trávil v nemocnici. Nakoniec ho poslali domov. To mu pravdepodobne zachránilo život. Bol iba nižším dôstojníkom, a práve tí vykazovali najnižšiu mieru prežitia. A keďže do konca vojny ešte ostávalo veľa času, jeho šanca na prežitie by bola mizivá.

Tesne po vojne sa dostal do Oxfordu, kde pracoval na novoanglickom slovníku. V roku 1920 sa presťahoval do Leedsu, kde začal pôsobiť na tamojšej univerzite. Na katedre angličtiny získal titul profesora anglosaského jazyka. V roku 1925 sa však vrátil do Oxfordu a zostal tam viac než päťdesiat rokov. V roku 1945 sa stal profesorom anglického jazyka a literatúry. Život v akademickom prostredí niesla jeho žena ťažko. Nebola intelektuálne založená a mala značné ťažkosti zapadnúť medzi nových manželových priateľov z univerzity. Často bola preto sama a necítila sa dobre.

The Inklings

V Oxforde založil Tolkien spolok The Inklings, ktorého členmi boli predovšetkým akademici a oxfordskí intelektuáli. Medzi jeho najlepších priateľov patril spisovateľ, novinár, akademik, medievalista a literárny kritik C. S. Lewis, autor známej série fantastických románov pre deti Kronika Narnie.

Členovia Inklings sa spočiatku stretávali každý štvrtok večer v Lewisovej izbe na Magdalen College. Niekedy koncom roku 1949 svoje stretnutia presunuli na utorňajší obed do krčmy nesúcej názov The Eagle and Child. Dnes je na mieste, kde sedávali, pamätná tabuľa. Tam medzi sebou diskutovali o svojich literárnych dielach, radili sa a predčítali si svoje práce. Tam prehodnocovali vlastnosti jednotlivých postáv z chystaných kníh. Tam Tolkien prvýkrát čítal Pána prsteňov.

The Inklings však nebol klasický klub ani literárna spoločnosť. Nemal žiadne pravidlá, žiadneho predsedu či voľby. A hlavne - jeho členovia ho nebrali vždy len vážne. Obľúbenou činnosťou bolo napríklad hlasné čítanie notoricky známej a otrasne zlej prózy Armandy McKittrick Rosovej. Členovia Inklings sa predbiehali, kto vydrží nahlas čítať túto knihu bez toho, aby sa začal smiať.

Hostinec, v ktorom sa stretávali členovia spolku The Inklings.

Foto: Jakub Drábik

Pre deti

Tolkien nikdy nerátal s tým, že by jeho príbehy mohol niekedy niekto vydať. Písal ich pre svoje deti. Každé Vianoce im napísal list od Santa Clausa. Aby vyzerali tieto listy dôveryhodne, písal ich roztraseným písmom.

Rovnako Hobit bol určený Tolkienovým deťom, prípadne malému okruhu jeho známych. Až jeho bývalý študent ho presvedčil, aby Hobita publikoval. Urobil tak v roku 1937. Ani vo sne mu nenapadlo, s akým enormným úspechom sa kniha stretne. Nezískal si len deti, ale i dospelých čitateľov. Jeho nakladateľ bol fascinovaný. Okamžite požiadal Tolkiena o napísanie pokračovania. Trvalo mu to celých desať rokov, počas ktorých ho neustále povzbudzovali priatelia z Inklings.

V rokoch 1954 a 1955 konečne vydal trojdielny výpravný román Pán prsteňov. I ten pôvodne začal písať ako rozprávku pre deti. Postupom času sa však príbeh stával čoraz vážnejším. I keď je to pokračovanie Hobita, je určené skôr dospelým čitateľom. Kniha sa stala okamžite hitom a dnes ju mnoho ľudí v anketách radí medzi najvýznamnejšie knihy 20. storočia.

Zmätený

Tolkienova politická orientácia bola, zjednodušene povedané, nejasná. V tridsiatych rokoch minulého storočia podporoval počas španielskej občianskej vojny Franca a fašistov. Dozvedel sa totiž, že ich protivníci, republikáni, ničili kostoly. Mohlo by sa teda zdať, že podporoval extrémnu pravicu. Nie je to však pravda. Hitlera neznášal. V roku 1938 stiahol súhlas na publikovanie Hobita v Nemecku.

Nacisti od neho chceli dôkaz o árijskom pôvode. V liste, ktorý nakoniec neodoslal, napísal: „Chcete vedieť, či mám židovských predkov. Môžem odpovedať len to, že ľutujem, že zrejme nemám žiadnych predkov pochádzajúcich z tohto nadaného národa.“

Stalina nazýval počas vojny „krvilačný starý vrah“, no rovnako tak kritizoval Spojencov za ich bombardovanie miest v Nemecku a v Japonsku. Tvrdil, že je to jedna z najväčších katastrof svetových dejín. Ani spojenecká antinemecká propaganda sa mu nepozdávala. Hádzala totiž všetkých Nemcov do jedného vreca.

Tolkien neznášal autá a vždy, keď to bolo možné, išiel na bicykli. Jeho tajná neresť bola vymýšľanie nových jazykov. Pohŕdal však tým, aby vymýšľal slová len tak. Jazyk musel mať štruktúru, logiku i korene, z ktorých vychádzal. Jeho najznámejšie jazyky sú quenya a sidarin.

Bohatý

Keď konečne Tolkien ukončil v šesťdesiatych rokoch akademickú kariéru, bol bohatý a uznávaný spisovateľ. Ľutoval, že neodišiel do dôchodku skôr, aby si mohol peniaze viac užívať. S Edith sa presťahovali do Bournemouthu, mestečka, kde bývalo mnoho príslušníkov britskej smotánky a vyššej triedy.

No Tolkien medzi nimi trpel. Chýbala mu spoločnosť jeho priateľov z Inklings. Do Bournemouthu sa však presťahoval kvôli manželke, aby si mohla nájsť partnerov na konverzáciu. Ostal tam až do jej smrti v roku 1971. Potom sa odsťahoval nazad do Oxfordu, kde o dva roky neskôr vo veku 81 rokov zomrel. Rok pred smrťou mu kráľovná Alžbeta II. udelila Rad Britského impéria.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní