Otec modernej medicíny Avicenna s vlastným zdravím hazardoval

Perzský učenec a filozof Avicenna už ako mladík preukázal mimoriadnu inteligenciu a skvelú pamäť. Sám seba označil za excelentného lekára.

Relax

Abú Alí al-Husajn ibn Abdalláh Ibn Síná bol v Európe známy latinizovaným menom Avicenna. Bol to Peržan žijúci v rokoch 980 až 1037 v takzvanom zlatom veku islamskej ríše. V tom čase v krajinách patriacich ku kalifátu prekvitala falsafa - islamská filozofia, medicína, astronómia, matematika a mnoho ďalších vied.

Panovníci sa na svojich dvoroch obklopovali vedcami, významnými vzdelancami a umelcami. Vo veľkých mestách sa zhromažďovali knihy z celého sveta a otvárali knižnice.

Učenci v nich prekladali vzácne diela antických autorov, dopĺňali ich a komentovali. Mnohé z nich sa zachovali len vďaka prekladom do arabčiny. Avicenna je považovaný za jedného z najvýznamnejších vedcov tejto éry. Napísal 450 kníh, z ktorých sa zachovalo okolo dvestoštyridsať.

Učeň

O živote tohto génia sa zachovala len jeho vlastná autobiografia, ktorú zapísal jeho študent Džúzjání. Narodil sa v mestečku Afšana, neďaleko Buchary, dnes v Uzbekistane, ktorá bola hlavným sídlom dynastie Sámánovcov.

Otec Abdulláh zastával pozíciu správcu v Sámánovskej ríši. Aj preto vedel zabezpečiť svojmu synovi vzdelanie v Buchare, ktorá bola v tom čase jedným z centier vzdelanosti.

Ako mladý učeň preukázal mimoriadnu inteligenciu a skvelú pamäť. Sám o sebe napísal, že vedel recitovať Korán spamäti, keď mal desať rokov a svojich bucharských učiteľov prevýšil už v štrnástom roku svojho života. V osemnástich rokoch už bol známy lekár.

Avicenna o sebe napísal: „Medicína nie je ťažká veda ako matematika a metafyzika, takže som rýchlo napredoval. Stal som sa excelentným lekárom a začal som liečiť pacientov overenými liekmi.“

U emira

V roku 997 vyliečil Avicenna sámánovského emira Núha II. z bližšie nešpecifikovanej vážnej choroby. Emir ho z vďaky vymenoval za kráľovského lekára. Väčšou odmenou mu však bol voľný prístup do kráľovskej knižnice.

Sámánovci boli prvá pôvodne perzská rodina, ktorá sa dostala k moci po arabskom obsadení Perzie. Stali sa významnými mecenášmi vedy a umenia a v Buchare zhromaždili množstvo vzácnych kníh. Boli zdrojom nesmierneho poznania. Avicenna sa zdokonaľoval vo filozofii, v astronómii, geografii a alchýmii, logike, teológii, ale aj v poézii.

V tom období napísal niekoľko kníh. Jeho filozofické myšlienky nadväzovali na tradíciu aristotelizmu, Aristotelovo učenie implementoval do arabskej filozofie. Pre tento počin je označovaný aj „tretí Aristoteles“.

Svojím výsadným postavením si čoskoro spravil mnohých nepriateľov. Keď bucharskú knižnicu zachvátil požiar, jeho neprajníci obvinili práve jeho z podpaľačstva. Jej zničením si vraj chcel zabezpečiť, že on jediný bude zdrojom všetkého poznania.

Bez domova

S úpadkom Sámánovcov a po smrti otca stratil Avicenna aj svojich hlavných ochrancov. Presunul sa do mesta Urgench v dnešnom Uzbekistane, kde mu miestny správca pridelil mesačnú rentu. Tá však nebola dostačujúca, a tak mladý Avicenna putoval z miesta na miesto cez provincie Merv, Chorásan a Nišápur a živil sa ako lekár.

Azyl mu poskytol Kábús ibn Wušmagír, vládca Tabaristanu a Gurgánu v dnešnom Iráne, ktorý sám bol vzdelancom a básnikom. Avšak kým stihol Avicenna pricestovať do Tabaristanu, Kábúsa zavraždili vlastní vojaci pri jednej z mnohých rebélií, v ktorých sa utápala Sámánovská ríša po páde Buchary.

Počas cesty však stretol priateľa, ktorý mu ponúkol útočisko vo vlastnom dome neďaleko rodnej dediny. Tam začal Avicenna prvýkrát vyučovať logiku a astronómiu a napísal jednu zo svojich najznámejších kníh - Kánún fí al-tibb, encyklopédiu medicíny.

Biblia medicíny

V konečnej podobe sa Kánún skladal zo štrnástich kníh a bol dokončený v roku 1025. Predstavuje štruktúrovaný sumár všetkých dovtedy známych poznatkov v oblasti medicíny. Na jej skomponovanie použil najvýznamnejšie práce z celého dovtedy známeho sveta.

Je v nej zahrnutá anatomická práca Aelia Galéna, známeho lekára Rímskej ríše z druhého storočia, ale aj dielo čínskej medicíny Čaa Juan-fanga z oblasti patológie, napísané v roku 610, ktoré prevzal a rozšíril.

Zaujímal sa o pôsobenie mysle na ľudské telo a jeho myšlienky prispeli k rozvoju psychológie. Pôvodne arabská kniha bola preložená do mnohých jazykov - perzštiny, gréčtiny, hebrejčiny, ale aj čínskeho jazyka. Neskôr do nemčiny, francúzštiny a angličtiny.

Kánún významne ovplyvnil európsku medicínu. Do latinčiny ju preložil Gerard z Cremony ako Canon medicinae. Gerard bol prekladateľ arabských prác, ktoré zostali v meste Toledo v Španielsku po vypudení Arabov počas reconquisty. Až do 17. storočia predstavoval na európskych univerzitách základné sylaby. Stal sa akousi bibliou medicíny.

Najslávnejšia

Napriek tomu, že v Európe boli známe aj staršie diela islamských vzdelancov, napríklad podobná práca Muhammada ibn Zakarijá al-Rázího, známeho ako Rhazés, práve kniha Avicennu sa stala základným dielom medicíny.

Podrobne v nej opisuje infekčné choroby, sexuálne prenosné choroby aj s tým súvisiace rôzne druhy karantény. Opísal symptómy a komplikácie pri cukrovke. Venoval sa rozmanitým druhom liekov, ich účinnosti, dávkovaniu a testovaniu. Chorobám mal človek predchádzať pohybom, diétou a kúpaním v studenej vode, čo pokladal za „kľúč k zdraviu“.

V samotnom islamskom svete sa názory líšili. Mnohí knihu považovali za nenahraditeľnú studnicu poznania, iní ju kritizovali. Najznámejším kritikom, ktorý v neskoršom období napísal komentár k Avicennovej knihe, bol Muhammad ibn Ahmad Ibn Rušd, v Európe známy ako Averoes.

Jeho kniha medicíny preložená ako Colliget sa v európskych krajinách netešila takému úspechu ako kniha Avicennu. Keďže mnohé jeho postupy a závery boli prekonané modernou medicínou, má Avicennov Kánún v súčasnosti nesmiernu historickú cenu.

Historici môžu nahliadnuť do sveta chorôb, ktoré sužovali vtedajšie obyvateľstvo, a spôsobov, akými sa ľudstvo v tomto období vývoja snažilo tieto neduhy potlačiť.

Odkaz

Avicenna žil a pôsobil istý čas v meste Rej neďaleko Teheránu, kým sa presťahoval do Hamadánu, kde prežil zvyšok života. Dokonca ho menovali za vezíra a zapojil sa do politického diania. Až do konca života neprestal prednášať a liečiť ľudí. Sám však nedbal o svoje zdravie.

Zomrel v júni 1037 ako 59-ročný pravdepodobne na následky prepracovanosti a nezdravú životosprávu, keďže únavu zaháňal vínom. Jeho životopis naznačuje, že sa mohol aj otráviť liekmi, ktoré skúšal na vlastnom tele.

V iránskom Hamadáne dodnes stojí majestátne mauzóleum, kde je pochovaný. Návštevníci múzea v Buchare môžu dnes obdivovať niektoré jeho rukopisy aj chirurgické nástroje, ktoré používal.

V Európe asi neexistuje stredoveký lekársky traktát, ktorý by sa zaobišiel bez odkazovania na tohto geniálneho perzského vzdelanca. UNESCO od roku 2003 udeľuje na jeho počesť každý druhý rok Avicennovu cenu za etiku vo vede.

Vymenil v Pamíre Lenina

V roku 2006 premenovali Leninov štít (predtým Kaufmanov), vysoký 7 134 metrov, na Štít Abú Alího Ibn Síná. Nový názov sa medzi horolezcami veľmi neujal. Naďalej vravia, že vystúpili „na Lenina“. Každý totiž vie, o čo ide.

Štít leží na hranici Tadžikistanu a Kirgizska v pohorí Pamír. V Kirgizsku naďalej uznávajú jeho pomenovanie po Leninovi. K štítu sa viaže aj najväčšia horolezecká tragédia, keď práve pred 25 rokmi, v júli 1990, lavína pochovala 43 horolezcov nachádzajúcich sa v druhom výškovom tábore, medzi nimi aj šiestich Slovákov. (mv)

Relax