Prvé dva z Levoče: Na stretnutie ich priniesol dvadsať, doma ich má ešte raz toľko. No tieto si cení najviac, pretože boli - prvé.

Pamätníčky sú malé umelecké diela. Odkiaľ prišli na Slovensko?

Každý z pamätníčkov Štefana Kolivoška sa spája s osudom slečny, ktorej doň pred sto rokmi kamaráti zapisovali pozdravy.

Bol divný, a bol to on, kto pochoval monarchiu,- odpovie Štefan Kolivoško, keď mu spomeniete, čo o ňom ľudia vravia. Vraj sa podobá na rakúskeho cisára Františka Jozefa!

„S ním sa vlastne skončili staré dobré časy, tradičné umelecké remeslá začali upadať, spustila sa strojová veľkovýroba a svet už bol celkom iný než predtým,“ dodá. „Ani tie dievčenské pamätníčky po roku 1918 neboli, čo bývali!“

Zamat ako dievčenská duša

V tom starom svete však ešte žila Sonička Kulhánková a my aj dnes vieme, že v roku 1916 prežila pekné leto. Viazaný v červenom zamate zostal po nej pamätníček, vďaka ktorému do tých čias môžeme nahliadnuť aj my. Jeden asi zo štyridsiatich, ktoré sú súčasťou zbierky Štefana Kolivoška.

Muža, ktorý sa na Františka Jozefa I. nielen podobá, ale svojho času, v dobovej uniforme, na koči, si ho zahral v centre Košíc pri rekonštrukcii vládcovej návštevy mesta! Staré dobré časy!

„Zaujíma ma len to, čo bolo pred rokom 1918,“ hovorí. „Veď aj väčšina dnes už mojich dievčenských pamätníčkov je z tohto obdobia. Ono to vlastne inak ani nejde. Keby ste začali zbierať všetko, nič nebudete zbierať poriadne a nebudete z tej zbierky ani mať radosť,“ tvrdí. Ale to je len jeden z problémov každého zberateľa. Druhým je - miesto.

„Keď som ešte žil v dvojizbovom byte, sníval som, že sa presťahujem na dedinu do rodinného domu, a tam budem mať miesta habadej. Postavil som si menší rodinný dom a spočiatku som mal miesta skutočne dostatok. Dnes? Už aj garáž mám plnú! Čo narobíme, zberatelia sú nenásytní,“ dodáva s humorom a postupne pri tom vykladá pamätníčky na stôl.

Jeden, druhý, tretí, dvadsiaty, a to ich má doma ešte raz toľko. Každý je iný. Líšia sa farbou, materiálom i zdobením. Niektoré sú dokonca pozlátené, všetky napospol umelecké diela viazané v koži alebo v zamate. „Najobľúbenejšie boli tie zamatové. Možno preto, lebo zamat je pekný, mäkký, príjemný materiál, veľmi podobný dievčenskej duši,“ myslí si.

Zrazu na stole pred našimi očami defilujú osudy dvadsiatich dievčat, z ktorých dnes už ani jedno nie je na svete. Žili pred sto a viac rokmi. Niektoré pamätníčky sú zodpovedajúco ošúchané, z dvoch či troch vypadávajú listy a jeden drží pohromade len lepiaca páska. Mŕtve životy, po ktorých zostali len tieto stránky.

Tajuplné odkazy

Keď v septembri roku 1916 nastúpila Sonička Kulhánková do školy, mama jej na prvú stranu pamätníčka napísala: „Na památku od své matky obdržela Sonička Kulhánková.“ Nasledujú krasopisne písané mamine verše. Knižočka mala Soničke pripomínať ľudí i konkrétne udalosti. Stačilo meno alebo krátka veta.

„Památka na poslední koncert o prázdninách 12. augusta 1916,“ píše sa na jednej zo strán a na ďalšej jej Ela, Anežka, Máňa, Kika a ďalšie kamarátky odkazujú, aby si spomenula „někdy na Moravanku“. Azda si spomenula… Alebo nie?

Koľko otázok sa vynára pri listovaní týchto stránok! Aj tá, ako sa vlastne Štefan Kolivoško dostal práve k zbieraniu pamätníčkov. „Bude to už pomaly aj štyridsať rokov, čo som sa vybral do Levoče. Tiež kvôli zbierke, ale inej - hľadal som sviatočné pohľadnice spred roku 1918. Mal som dohovorené stretnutie s paňou, mohla mať tak okolo deväťdesiat rokov, a chcel som od nej nejaké pohľadnice kúpiť."

"Dojednali sme sa na cene, dal som jej peniaze a pokladal som to za vybavené. Starej panej sa však videlo, že som zaplatil priveľa, tak mi chcela ešte niečo pridať. Odbehla do vedľajšej izby a priniesla mi dve knižky,“ spomína na svoj prvý kontakt s pamätníčkami.

„Vtedy som im ešte neprikladal nijaký význam,“ hovorí. Neskôr zistil, že oba pamätníčky patrili tej starej dáme. Dve knižky viazané v koži a zdobené kovom najskôr odložil do poličky, no po čase naštartovali jeho zvedavosť. Krásna väzba a tajuplné odkazy s podpismi ho donútili vrátiť sa.

S hlavou plnou otázok sa preto znova vybral vyhľadať starú paniu do Levoče, no odpovede nenašiel. Aj po nej už zostal iba mŕtvy život zhmotnený vo vtedy už jeho pamätníčkoch. A zrazu bol na svete nezvyčajný zberateľský koníček! Hľadať ďalšie však nebolo vôbec jednoduché. Ako sa k nim dá dostať?

„Buď vám ich niekto daruje, alebo si dáte inzerát, vymeníte ich, chodíte po burzách, alebo ich ukradnete,“ zavtipkuje si zberateľ. „Ale potom už nikdy som sa nestretol s tým, že by mi niekto dal vlastné pamätníčky,“ hovorí a dodáva, že ide o intímnu záležitosť.

Aj keď už nikto z tých, ktorí knižky vlastnili, dnes nežije. Možno je sám, kto zbiera pamätníčky. Aspoň on nikoho takého nepozná. „Štyridsaťštyri rokov som pracoval v knižnici a mal som okolo seba štyristotisíc kníh. Ak ma teda mala nejaká zaujať, musela byť výnimočná,“ vysvetľuje netradičnú zbierku. Zaujali ho formou a veršami, o ktorých tvrdí, že sú často naivnou poéziou. A knižky zasa umeleckým dielom, ktoré vnútri skrýva mnoho ďalších umeleckých diel. „Je to básnická zbierka a minigaléria jedného človeka,“ hovorí.

Štvorlístky, vlasy i notársky záznam

Móda pamätníčkov prišla do našich končín z Francúzska a svoje miesto si našla medzi obyvateľstvom patriacim zväčša do meštiackej vrstvy hovoriacej po maďarsky. Maďarčina teda nikoho neprekvapuje, ale v tých, čo patria Štefanovi Kolivoškovi, nájdete tiež francúzske, nemecké, české i slovenské texty. Najčastejšie ide o pozdravy, verše i citácie spisovateľov.

„V časoch monarchie boli pamätníčky záležitosťou slečien, ktoré si v nich uchovávali spomienky na priateľstvá i lásky. Po svadbe sa malé knižky zväčša zapečatili, aby už do nich nikto nič nemohol vpísať a aby dámu nekompromitovali,“ hovorí.

Otvorili sme prvý pamätníček, ktorý Štefan Kolivoško držal v rukách. Patril onej starej dáme z Levoče. Žiadne meno, len slová a kresby. Kto nebol dostatočne talentovaný, priložil nálepku, svätý obrázok alebo hoci aj lisovaný štvorlístok pre šťastie.

Každý na stránke, ktorú si vybral, nechal kus seba samého. Niektorí do slova a do písmena. Ktosi z Košíc doň 24. mája 1900 vložil dva pramene vlasov. Toho istého roku, 18. júna, v pamätníčku pribudla usušená a zlisovaná ružička.

„Dnes by sme sa z cudzích vlasov asi veľmi netešili, ale vtedy to nebolo nič neobvyklé,“ komentuje zberateľ. Ešte predtým, 23. júna 1893, ktosi vložil do pamätníčka - pierko. Patrilo družbovi, s ktorým sa spoznala na svadbe? Ktovie. Tak či onak, čakalo na nás viac ako stodvadsať rokov! A stále v nich nachádzate nové a nové prekvapenia, jedno práve pri našom rozhovore so Štefanom Kolivoškom.

Listujúc v jednom z pamätníčkov sme objavili slovenské verše: „Keď ja budem mašírovať, milá má. Budeš písať atramentom, budeš písať zlatým piercom, že kde ležím z Regimentom, milá má.“ Autor sa nepodpísal, iba doložil, že odkaz bol napísaný v prešovskej kasárni „na osmeho marzu v roku Pána našeho 1897“.

Zaujímavou túto stranu robí zápis druhej osoby z toho istého dňa, ktorý vypĺňa priestor pod slovenským textom. Doteraz si ho nevšimol ani Štefan Kolivoško! Ten text je legitímny notársky zápis s poradovým číslom a hovorí sa v ňom: „Vzhľadom k negramotnosti klienta podpísané a parafované.“

Prečo, preboha, notár v pamätníčku? Kúsok tajomstva by mohol zberateľ odkryť, keby sa zavrel do archívu a preskúmal kópie notárskych záznamov.

„Ak viete, ako na to, nemusí to byť tortúra. A viete, aké iné kadejaké hlúposti skúmajú ľudia? To je presne ako s tým zberateľstvom. Hlúposť je to dovtedy, kým sa neposuniete do roviny výskumu a publikovania. A zrazu to môže byť obrovská zaujímavosť!“ vysvetľuje a odkladá pamätníček medzi ostatné. Sme si však istí, že sa k nemu ešte dnes večer vráti.

Pamätníčky pre chlapov

Okrem pamätníčkov zbiera Štefan Kolivoško všeličo - plniace perá, vychádzkové palice „špacírky“, fajky z morskej peny, taniere, samozrejme, všetko spred roka 1918.

No a ešte - kuchárske knihy! Má ich vraj viac ako šesťdesiat, ale ani podľa jednej z nich nevarí. Recepty na slimáky, škovránky a bahenné korytnačky radšej necháva minulosti.

„Bežná kuchárska kniha, to je návod, receptúra, technologický postup. Ale tieto moje, to je pre mňa čosi celkom iné. Ja si tie jedlá predstavujem a cez ne sa usilujem vidieť tú dobu, tých ľudí, ešte viac sa s nimi zblížiť,“ vysvetľuje zberateľ.

Pamätníčky väčšinou boli, a stále aj sú, súčasťou života dospievajúcich dievčat. Štefan Kolivoško sa však dostal aj k takým, ktoré patrili mužom! Či skôr mládencom, regrútom.

„Keď s vojenčinou skoncovali, pamätníček sa zatvoril. Muži predsa radi spomínajú na vojnu,“ vysvetľuje. Zdobenie majú jednoduchšie a, ako hovorí, sú dizajnované „chlapácky“. Šable, pivo, fajky, družnosť a kamarátstvo. Výrobcovia sa snažili ulahodiť novej klientele, ktorá si chcela spomenúť na priateľov z vojny aj po rokoch.

Väčšina z nich však s monarchiou nemá nič spoločné, datujú sa do čias prvej republiky. Ale takúto zaujímavosť si predsa zberateľ nemohol nechať ujsť! „Nechávali si tam duchaplnosti v pravom zmysle slova a tiež duchaplnosti v takej úsmevnej forme,“ približuje obsah chlapských pamätníčkov.

Ktovie, ako by sa mladý muž zatváril dnes, keby mu niekto ponúkal pamätníček… Dnešné vyznania priateľstva majú inú podobu, nuž a s pamätníčkom v ruke by chlap zrejme hneď upadol do podozrenia, že je inak orientovaný. Raz darmo, každá doba má svoje pravidlá.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].