Hrnčiarsky kruh: Na Liptov túto technickú vymoženosť priniesli práve Kelti.

Pamiatky Slovenska: Hrnčiarsky kruh na Liptov priniesli Kelti

Kelti vo svätyni obetovali aj ľudí. Rituály obetovania sa líšili podľa toho, ku ktorému božstvu smerovali.

Vďaka stavbe vodného diela Liptovská Mara prebiehal v lokalite na severe Slovenska od polovice šesťdesiatych rokov minulého storočia archeologický výskum. Náročná práca odborníkov v teréne priniesla pozoruhodné výsledky. Na Havránku objavili významné stopy po keltskom osídlení a v roku 1991 ojedinelý archeoskanzen sprístupnili verejnosti.

Na miestach, kde archeológovia našli vzácne vykopávky, stoja dnes objekty, ktoré vypovedajú o spôsobe života starých Keltov. Rimania ich považovali za veľmi bojovný národ, ktorý zažil najväčší rozkvet od šiesteho do prvého storočia pred naším letopočtom, v laténskej dobe. Kelti, zruční remeselníci a poľnohospodári, obývali aj strednú a východnú Európu vrátane Slovenska. Zanechali u nás nezmazateľné stopy, dodnes obdivujeme kultúru a zvyky tohto tajomného národa.

Hospodári i obchodníci

„Kelti zo svojej pravlasti v oblasti medzi Alpami, Rýnom a Šumavou obsadzovali Európu a dostali sa aj na Liptov, kde sa zžili s domácim obyvateľstvom. V novej kultúre si zachoval keltský prvok výraznú stopu a v súvislosti s Liptovskou Marou sa v odborných kruhoch namiesto keltskej používa termín púchovská kultúra,“ objasňuje pracovníčka Liptovského múzea v Ružomberku Viera Kunová.

V Liptove našli dostatok suroviny - rudy, farebných kovov, ktoré dokázali vyťažiť, spracovať a s hotovými výrobkami aj obchodovať. Havránok sa teda v čase najväčšieho rozmachu keltského osídlenia stal dôležitým hospodárskym a obchodným miestom.

Prvá zastávka v archeoskanzene ponúka rekonštrukciu keltského obydlia. V ľavej časti dvorca je takmer tri metre hlboká studňa, hore vyložená kameňmi. Uprostred sa nachádza dvojpriestorový zrubový dom. Jeho obytná časť je vybavená otvoreným ohniskom.

„Na stavbu využívali kameň a drevo najmä červený smrek. Strechu zhotovovali z trstiny, ktorá rástla v močiaroch a mala vysokú odolnosť proti vode. Má ešte jednu výhodu - je vnútri dutá, takže má výborné tepelnoizolačné vlastnosti. Na druhej strane je však veľmi ľahká, preto ju zväzovali surovou hovädzou kožou,“ opisuje Kunová. Súčasťou každodenného života Keltov bol aj chov domácich zvierat. Mali miesto v hospodárskych stavbách, ktoré často slúžili aj ako sýpka.

Časti obetovaných zvierat: Plnili magickú ochrannú úlohu obydlia pred vplyvom zlých síl. Foto: Zuzana Lišková

Zruční hrnčiari

V pravej časti dvorca návštevníka upúta hrnčiarska dielňa s funkčnou replikou dvojkomorovej pece. „Dodnes sa v nej dá vypaľovať, ale tieto podujatia nie sú určené pre širokú verejnosť. Stretávajú sa tu archeológovia na seminároch,“ upresňuje. O tom, že Kelti ovplyvnili život na našom území, niet pochýb.

V Bratislave razili mince biateky, na Liptov zase priniesli hrnčiarsky kruh, vďaka ktorému získali hlinené nádoby krajší a pravidelnejší tvar. „Dovtedy ich ľudia vyrábali len v rukách. Vďaka hrnčiarskemu kruhu vznikala veľmi jemná keramika s tenkou stenou. Táto zmena mala vplyv na estetické cítenie tej doby,“ dodáva Viera Kunová.

Proces vypaľovania bol zložitý. Majster hrnčiar musel dávať veľký pozor, aby neopatrným zásahom neznehodnotil svoje dielo, a tak v malej dielni radšej aj spával, aby mal všetko pod kontrolou.

Obetovali aj ľudí

Po zdolaní pomerne strmého, ale neveľkého kopca cez bránu v opevnení, tak ako dávni obyvatelia Havránka, prichádzame na miesto konania kultových rituálov. Kelti uctievali mnoho bohov a, podobne ako v iných polyteistických náboženstvách, každý z nich zodpovedal za určitú oblasť. K svätyni ľudia prichádzali s bázňou a úctou, zásobení štedrými darmi. Ukladali ich k dreveným stĺpom - stélam, ktoré znázorňovali jednotlivé božstvá.

„Stĺpy na Havránku sú rekonštruované na mieste, kde skutočne v keltskom období umiestňovali obete. Niektoré sú hladké a je na nich vyrytý symbol. Tieto rozkonárené mali tiež svoj význam,“ ukazuje lektorka. „Rituály obetovania sa líšili podľa toho, ku ktorému božstvu smerovali. Niektorým bohom sa dary kládli na zem. Boli aj takí, ktorí požadovali, aby dar neprišiel do kontaktu so zemou. Preto sú niektoré stély rozkošatené, aby sa obeť dala na ne zavesiť.“

S bohom sa ľudia delili o všetko, čo používali v bežnom živote. Do svätyne preto nosili poľnohospodárske dary, výsledky remeselníckej činnosti, obchodnej činnosti, ale obetovali aj zvieratá či dokonca ľudí. „Aj na tomto mieste sa konali ľudské obete. Ale považovalo sa to za najväčší možný dar, ktorý mohli ľudia svojim bohom priniesť,“ upresňuje pracovníčka múzea.

Chodiace encyklopédie

Kelti verili, že keď boh prichádza do sveta ľudí, berie na seba podobu zvieraťa, aj preto mnohé z nich uctievali ako posvätné. „Napríklad jeleň bol zviera, ktoré spájalo svet živých so svetom mŕtvych,“ dodáva sprievodkyňa.

Prostredníkmi medzi ľuďmi a bohmi však boli druidi. Starali sa o duchovný život členov spoločenstva v najširšom zmysle slova. Riadili celý proces obetovania, boli liečiteľmi, radcami a mali aj ďalšiu dôležitú úlohu. „Všetky informácie, ktoré Kelti chceli uchovať, nosili v hlavách druidi. Boli to také chodiace encyklopédie - poznali minulosť, výrobné procesy, priebeh bitiek. V rámci rituálu obetovania sa snažili hľadať odpovede aj na to, čo ľudí čaká, teda na ich budúcnosť,“ upresňuje Kunová.

Koniec Keltov

Výskum archeológov na Havránku odhalil aj stopy po bráne do vnútorného opevnenia, ktoré sa nachádzalo pár desiatok metrov vyššie nad svätyňou. Spadá do prvého storočia nášho letopočtu. Keďže v tom čase aj cez územie dnešného Liptova postupovali výbojné germánske kmene, ani Kelti z Havránka neboli v bezpečí. Hradisko na tomto mieste zaniklo na začiatku nášho letopočtu, na prahu rímskej doby, a trvalé osídlenie sa na tieto magické miesta vrátilo až v stredoveku.

Najvyššie položené miesto ranohistorického hradiska bolo v období medzi dvanástym a pätnástym storočím sídlom zemepána. V priebehu 15. storočia nadobudlo úlohu strážneho a komunikačného bodu v predpolí Liptovského hradu, s ktorým ho spája spoločný osud. Obe miesta zanikli vonkajšou silou v závere 15. storočia. Náznaková rekonštrukcia dáva tušiť, aký život sa na tomto mieste viedol.

Tak ako za čias Keltov aj v stredoveku boli súčasťou ľudských obydlí hospodárske priestory. Vežovité sídlo zemepána chránila priekopa s drevenými kolmi.

„Ľudia vždy rozmýšľali, ako nájsť jednoduché a účinné riešenie obrany. Na Havránku sa možno tak trochu inšpirovali rozprávkou o Šípkovej Ruženke, pretože pomedzi tieto stĺpy vysádzali šípové kry a ich tŕne medzi ne poprepletali. Takže s minimálnymi nákladmi na údržbu vybudovali bariéru, ktorá spoľahlivo chránila aj pred divou zverou, aj pred nežiaducimi ľudskými návštevami,“ dodáva Kunová.

Magické miesto

Z hradu na Havránku sa zachovali len nepatrné základy. Ale legendy sa mu nevyhýbajú. „Toto hradisko, Kostol Panny Márie pri priehrade, kaštieľ vo Vlachoch a Liptovský hrad mali byť podľa povesti poprepájané dômyselným systémom podzemných chodieb. Vraj sa dalo prejsť z jedného miesta na druhé bez toho, aby človek vyšiel na denné svetlo. Dokonca prekážkou nemal byť ani Váh. V niektorých stavbách sa podzemné priestory dokázali, ale legenda im veľa pridala, určite neboli v takomto rozsahu,“ priznáva lektorka.

Aj keď na najvyššom prehliadkovom bode na vás nečaká žiadne tajomné podzemie, zaplaví vás pocit blaženosti. Výlet dávnymi časmi dokresľujú krásy Liptova, ktorý máte ako na dlani. Kým z nižšie položeného miesta môžete obdivovať Liptovskú Maru s Kostolom Panny Márie, končiare Vysokých a Nízkych Tatier, tu sa pokocháte pohľadom na lesy a Partizánsku Ľupču.

Nečudo, že tento prekrásny kúsok zeme, strety kultúr a časových období nadchli aj básnika Ivana Laučíka, ktorý na Havránok brával aj svojich študentov a podľa tohto miesta nazval jednu zo svojich posledných básnických zbierok.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní