Kamaldulská izba: Okrem postele a kľakadla v nej bol stôl na prepisovanie kníh. Lebka pripomínala pominuteľnosť.

Pamiatky Slovenska: Pamätaj na smrť, pripomínali mníchom lebky spolubratov

Mnísi z Červeného kláštora žili v odlúčení a mlčaní. Preložili však významné knihy a vznikol tu aj slávny Cypriánov herbár.

Obec Červený Kláštor na severnom Spiši žije dnes rušným turistickým životom. Kedysi tu však bola len divoká príroda, uprostred ktorej v pustovniach s kostolom žili dve najprísnejšie mníšske rehole, kartuziáni a neskôr kamalduli. Známe boli nekompromisnou askézou, životom v tichu a samote.

Z rozsiahleho kláštorného komplexu je múzeum so zachovanými nádvoriami, budovami, kostolom, pôvodnými miestnosťami. Viditeľné sú základy pustovní, jedna stojí celá, ďalšia zrekonštruovaná nám ukazuje, ako mnísi kedysi žili.

V tichu a samote: V Červenom kláštore žili dve najprísnejšie mníšske rehole, kartuziáni a neskôr kamalduli. Foto: Marián Kunc

Slávny Cyprián

Kláštor pri rieke Dunajec na uhorsko-poľskom pohraničí si obľúbili panovníci z oboch krajín. Často ho obdarovávali majetkami a potravinami a oslobodzovali od poplatkov. Mnísi tento kút na konci sveta, ako ho volali, dostali od magistra Kokoša Berzevicza v roku 1319, a to na znak pokánia za vraždu jedného šľachtica.

Kláštorný komplex má tri nádvoria. Na prvom sú hospodárske budovy a ubytovanie, ktoré kedysi slúžilo obchodníkom a pocestným. Druhé nádvorie obývali frátri. Starali sa o hospodárstvo a o mníchov, ktorí žili oddelene za múrom. Varili im, šili, mali aj vlastného holiča. V týchto priestoroch bola zriadená tiež slávna kláštorná lekáreň, ktorej správcom bol nemenej slávny Cyprián, liečiteľ a vedec, ktorý vraj zostrojil krídla a lietal nad Dunajcom.

Hovorí sa, že Cypriánova lekáreň patrila k najstarším v strednej Európe. Dnes z nej nič neostalo. Rekonštrukcia v päťdesiatych rokoch minulého storočia ju obišla. Práve v nej Cyprián vytvoril v roku 1766 svoj slávny herbár s 283 bylinkami. Ich usporiadanie síce nemá systém, zato ich mních opísal v piatich jazykoch - v nemčine, gréčtine, latinčine, poľštine a slovenčine. Originál herbára v tmavej koži je v Prírodovednom múzeu v Bratislave, jeho nerozoznateľná kópia je vystavená v kláštornom múzeu.

Cypriánov herbár: Originál je v Prírodovednom múzeu v Bratislave. Slávne dielo obsahuje 283 rastlín. Foto: Marián Kunc

Trýznili sa

Cyprián bol len mníchom frátrom, ale nie aj kňazom, takže hoci patril k prísnej kamaldulskej reholi, nevzťahoval sa na neho pustovnícky spôsob života. Vyhovovalo mu to, pretože potreboval vychádzať von zbierať bylinky a liečiť ľudí. Hovorí sa, že do kláštora ho viedla skôr láska k vede ako k Bohu a vedu nebolo možné v tom čase robiť inak.

V múzeu si možno obzrieť aj biele habity mlčiacich mníchov, ku ktorým patrili ešte košele a škapuliare s kapucňou a opaskom. „Plnili biele mučeníctvo. Obetu prinášali Bohu cez prísnu askézu, ktorá vyplýva z odriekania, modlitieb, zo života v ustavičnom mlčaní,“ vysvetľuje Mária Labantová, vedúca kláštorného múzea. K životu niektorých mníchov patrila aj fyzická sebatrýzeň, takže ich doplnkom bol aj bič.

„Museli mať povolenie od predstaveného. Jeden mních nám hovoril, že aj ľuďom žijúcim v takejto prísnej reholi napadajú ošemetné myšlienky, takže aby umŕtvili myšlienky a telo, používali bič. V súčasnosti je to hlavne práca. Na celom svete žije približne štyristo kartuziánov. Majú prísne regulovaný čas na robotu, modlitbu a odpočinok, čiže majú rovnováhu medzi fyzickou a duševnou prácou.“

Bieli mnísi: Niektorí kartuziáni používali na zahnanie nečistých myšlienok aj bič. Foto: Marián Kunc

Prísna hierarchia

Rehoľa kartuziánov pôsobila v Červenom kláštore v 14. až 16. storočí. Na jej čele bol prior. Žil spolu s pustovníkmi pátrami v oddelenej časti kláštora v priestoroch tretieho nádvoria. Prísna hierarchia kláštora určovala aj vstup do Kostola svätého Antona, pustovníka z roku 1460.

Nižšie postavení frátri doň vchádzali spolu s obyčajnými ľuďmi z jedálne, ktorá ústi priamo do kostola. Cez predný vchod a úzku chodbu do uzavretej časti kláštora mohli chodiť len pátri. Ňou sa dostali aj do stredovekej kapitulnej siene s klenutou rebrovou klenbou a nádherne zdobenými freskami s obrazmi krížovej cesty. Pozdĺž uložené modré barokové lavice zobrazujú výjavy zo života mníchov.

V kapitulnej sieni sa robili dôležité rozhodnutia, prijímali mnísi do noviciátu a ukladali aj tresty, preto ju volali aj Sieň pokánia. „Každý, kto verejne a vedome porušil prísnu regulu, sa tam dobrovoľne priznal. Najčastejším prehreškom bolo rečnenie. Keď porušil mlčanie, potrestali ho väčšinou modlitbami,“ rozpráva Mária Labantová.

Uzavretú časť kláštora tvorilo priestranné zelené nádvorie s centrálnou studňou, ktoré kartuziánom slúžilo ako cintorín. Po jeho obvode mali pustovne. Z väčšiny dnes ostali len základy. Stojí len priorský domček so zvonicou, z ktorej mníchov zvolával na omšu, a ďalší z čias kamaldulov, ktorí kláštor obývali v rokoch 1711 až 1782.

Život pustovníka

Kartuziánska pustovňa bola jednoduchá. Najväčšia miestnosť slúžila na prepisovanie, iluminovanie a viazanie kníh. Mnísi totiž nemali apoštolské poslanie, ale dôraz kládli na knihy ako „večný pokrm duší“. Božie slovo kázali rukami, keďže nemohli ústami. Prespávali v bunke s jednoduchou drevenou posteľou, ktorá sa vraj cez deň sklopila a slúžila na sedenie.

Spánok mali rozdelený na nočný a ranný. Po nočnom spánku od 19. do 23. hodiny vstali a potichu kráčali do kostola, kde si v najväčšom tichu posadali do lavíc a v tichosti sa modlili. Kostol osvetľovala iba sviečka na oltári. Po chvíľke začali do ticha spievať gregoriánsky chorál. Po dvoch hodinách spevu a modlenia sa vrátili spať ďalšie štyri hodiny.

Ráno začínali prácou. Neraňajkovali, a to vraj z dôvodu, že telo sa dopoludnia musí vyčistiť prirodzeným spôsobom. Mali však skorý obed. Dobrovoľne sa zriekli mäsa, takže ich jedálny lístok tvorilo veľké množstvo strukovín, čerstvej zeleniny a ovocia. Aj preto sa kartuziáni bežne dožívajú vyše 90 rokov.

V tretej, najmenšej miestnosti mali sklad s drevárňou. Z neho vstupovali do záhrady. Mali tam údajne vykopanú jamu, náznak hrobu, ktorá im mala pripomínať pominuteľnosť. Pustovne boli podpivničené, uskladňovali tam najmä zeleninu a víno. V kláštore bola dokonca aj sladovňa.

„S pivom aj obchodovali. A ako hovoril fráter Cyprián, bolo ho treba piť vždy uležané, lebo iba také pivo má najlepší účinok na tráviaci trakt,“ hovorí Mária Labantová. V nedeľu a vo sviatky mali kartuziáni povolenú spoločnú vychádzku mimo areálu kláštora, ale len do vzdialenosti jeden a pol kilometra. Vtedy mohli prerušiť aj svoje mlčanie.

S lebkou

Kamalduli, ktorí v objekte žili neskôr, mali voľnejší režim. I tak bol pustovníckym zásadám podriadený život v celom kláštornom komplexe. Nesmela tam pracovať žena a muži mladší ako dvadsať rokov. Mali aj väčší príbytok so štyrmi miestnosťami. V izbe na bývanie s posteľou a kľakadlom bol aj stôl s lebkou. Tá im mala pripomínať ich smrteľnosť.

Pochovávali sa do krypty pod kostolom. „Zasúvali sa do steny na jednej rakve s pohyblivým dnom. Dno s mŕtvym ostalo v krypte a otvor zamurovali. Po uplynutí niekoľkých desiatok rokov vyňali ďalší mnísi pozostatky a lebku oddelili. Zvyšok kostí dali do spoločnej hrobky zvanej kostnica. Lebku si zobral nový mních, aby mu pripomínala to známe memento mori - pamätaj na smrť. Kamalduli nám povedali, že v súčasnosti je ponechanie lebky na ich dobrovoľnom rozhodnutí,“ vysvetľuje sprievodkyňa.

Mnísi sa venovali tiež vede, umeniu, hospodárstvu a štúdiu náboženskej literatúry. V kláštore zriadili teologické učilište pre mladých kamaldulských pustovníkov. Žil tu aj Romuald Hadbavný, spoluautor prvého prekladu Biblie do vtedajšieho západoslovenského jazyka v druhej polovici osemnásteho storočia. Ten sa podieľal i na vytvorení latinsko-slovenského slovníka a spracoval aj dejiny Červeného kláštora.

V roku 1782, keď zrušil Jozef II. rehole, kamalduli museli kláštor opustiť. Začal upadať. Po prvej svetovej vojne si ho prenajal Klub slovenských turistov a lyžiarov v Prešove. V 50. rokoch minulého storočia prešiel pod pamiatkový úrad. Následná rekonštrukcia trvala desať rokov. Národnú kultúrnu pamiatku dnes vlastní štát a prevádzkuje neziskovka Cyprián.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].