Kostol Najsvätejšieho Spasiteľa v Dolnom Smokovci a hotel Lomnica v Tatranskej Lomnici, ktorý čaká rekonštrukcia.

Perly Tatier: Pozrite si najkrajšie stavby v našich veľhorách

Kostolíky, hotely a vily patria k dôvodom, pre ktoré sa určite oplatí navštíviť Vysoké Tatry. Hoci mnohé potrebujú rekonštrukciu, ani vek im na kráse neubral.

Pýcha Vysokých Tatier. Dvojposchodová budova s dvadsiatimi ôsmimi izbami, reštauráciou a kaviarňou pre tristo hostí. Tatranský hotel z roku 1894 získal hneď niekoľko prvenstiev. Najhonosnejší, najluxusnejší. Prežil dve svetové vojny, položila ho však zamatová revolúcia. Hotel Lomnica v Tatranskej Lomnici.

Krátko po roku 1989 sa pýcha zmenila na ruinu, ako ju poznáme dnes. Pomník Gedeona Majunkeho, architekta a staviteľa, ktorý vtlačil mestu pod končiarmi svoju pečať.

Veľkokňažná a podzemná garáž

A predsa o tomto človeku koluje toľko mylných informácií, až sa človek bojí položiť otázku Marošovi Semančíkovi, historikovi umenia z kežmarského múzea, aby sa nedočkal zvrašteného obočia.

„Máločo v jeho životopise sedí, nesprávne uvádzajú aj dátum jeho narodenia. V biografických slovníkoch sa môžete dočítať, že jeho otec sa volal Áron, a pritom Majunke bol katolík. Vraj bol jedináčik, a mal štyroch bratov."

"O jeho manželke tvrdia, že pochádzala z bohatej spišskej rodiny, popravde - z Vroclavu. Pripisujú mu, že opravoval spišské kaštiele, budoval parky, podieľal sa na technických stavbách, ale nejestvuje o tom žiaden záznam.“

A hoci to vraj bol práve on, kto navrhol a postavil asi tretinu tatranských objektov v druhej polovici 19. storočia a začiatkom dvadsiateho, nikto presne nevie, koľko ich vlastne bolo. Záhadný muž! „V každom prípade je tých stavieb z roka na rok menej,“ konštatuje historik umenia.

Napríklad Zsedényiho pomník v Starom Smokovci z roku 1882, prvá Majunkeho stavba v tomto meste postavená z finančných zbierok kúpeľných hostí. Mal pripomínať vplyvného uhorského politika, ktorý bol častým kúpeľným hosťom.

Pavilón mal bielu kupolu, pod ňou sa skvela busta Eduarda Zsedényiho, ktorú vytvoril na náklady habsburskej arcikňažnej Klotildy známy budapeštiansky sochár Juraj Zala. Po pavilóne zostala iba obrovská diera v zemi, kde panuje čulý stavebný ruch.

Vyrastajú tu podzemné garáže len kúsok od vily Kamzík, ktorej miestni nepovedia inak než „vládna vila“. Kedysi vysokohorské letné sídlo arcikňažnej s chorľavejúcimi deťmi, dnes rekreačné stredisko pre najvyšších ústavných činiteľov.

Ďalšie dielo Gedeona Majunkeho z roku 1886. Krásne aj po bezmála stotridsiatich rokoch. A opodiaľ tretia spomienka na „architekta Tatier“ - Kostol Nepoškvrneného počatia Panny Márie, postavený o dva roky neskôr. Pôvodne bol zasvätený svätej Anne, ale tá ho neochránila pred bleskom.

Začiatkom 20. storočia do jeho veže udrel, zničil ju a Tatry mali pomerne dlho inú raritu, kostol bez veže. Prirodzene, aj tento kostol je dielom Majunkeho, aj keď nie na podnet arcikňažnej Klotildy. V Dolnom Smokovci sa však stretnete s menom inej dámy, habsburskej arcikňažnej Izabely.

Keď zavítala do Bratislavy, bývala v dnešnom Prezidentskom paláci, keď do Tatier, tak v Srnke vedľa Kostola Najsvätejšieho Spasiteľa. Dnes by sa zrejme dosť divila. Objekt, ktorý slúžil ako ubytovňa kúpeľných hostí, padá na nos.

Pohľad cez rozbité dvere do jednej z miestností - neútulná izba so suchým umývadlom pri dverách. Nič pre arcikňažné, pomaly už ani pre bezdomovcov.

Dočasné stavby?

Kto bol onen muž, ktorý na prelome 19. a 20. storočia menil Tatry na svoj obraz? Muž, ktorému ustúpili aj silné finančné skupiny, keď budovali Grand Hotel Kempinski na Štrbskom Plese? Vlastník Štrbského Plesa Jozef Szentiványi si pri jeho brehu v roku 1893 dal postaviť vilu a nazval ju po sebe, Jozefova vila.

Po roku 1918 ju pomenovali Jánošík a v päťdesiatych rokoch minulého storočia sa z nej stala ubytovňa Výskumného ústavu humánnej bioklimatológie. Dnes je vežička tejto Majunkeho stavby hádam to najkrajšie na celom päťhviezdičkovom hoteli a slúži ako prezidentský apartmán.

„Gedeon Wilhelm Majunke sa narodil v roku 1854 v Spišskej Sobote v rodine pivovarníka. Otec mu umrel ako päťdesiatročný a svojej žene zanechal na krku sedem detí. Napriek tomu sa mu podarilo urobiť dieru do sveta. Študoval na technike ako mimoriadny študent, chodil na prednášky, ale nemal právo skladať skúšky."

"Bola to jeho príprava na viedenskú Akadémiu výtvarných umení, kde v poslednom ročníku získal zlatú medailu za súťažný návrh na budovu akadémie vied,“ rozpráva Maroš Semančík.

Od vlády mal prísľub, že na ďalšie štúdium mu dá dvetisíc zlatých, ale dostal iba tristo, čo stačilo len na jeden semester. A tak sa mladý Majunke stal poradcom svojho mecenáša grófa Andrássyho na príprave prestavby poľovníckeho kaštieľa v Betliari. Ale rozhodujúcu zmenu do jeho života priniesla až železnica.

„Keď začali stavať košicko-bohumínsku trať, ktorá mala stanicu v Poprade aj v Štrbe, do Vysokých Tatier prúdilo čoraz viac ľudí. Stali sa módnym hitom a čoskoro sa ukázalo, že ich niet kde ubytovať. Majunkeho chceli pripútať k regiónu, prideľovali mu zákazky a keď za ním stála aj Kežmarská banka, mohol začať stavať naozaj ako na bežiacom páse,“ rozpráva historik.

Už sa nestavali iba jednotlivé vily, ale celé osady, napríklad Dolný Smokovec. Hrazdená architektúra sa ukázala ako veľmi výhodná. Nebola to žiadna novinka, poznali ju nielen Švajčiari, ale aj Nemci či Angličania, nebola len doménou hôr, ale aj prímorských letovísk, povedzme vo Francúzsku. Tak prečo nie aj vo Vysokých Tatrách?

Jej výhodou bolo, že sa dalo stavať aj v zime. Na jeseň postavili základy, v zime v Spišskej Sobote u pána architekta a staviteľa zhotovili súčasti drevenej konštrukcie, ktoré potom priniesli na stavenisko a krátko po Novom roku už stavba rástla do výšky. No a v lete mohli v novom dome bývať prví návštevníci.

Rýchlo a lacno, to bolo heslo aj pred sto rokmi. Napokon, predpokladali, že ide iba o „dočasné stavby“. Dočasnosť v tomto prípade trvá už stotridsať rokov. Ak sa, pravdaže, ktosi nepostaral, aby sa to skončilo skôr.

Býčia krv a zrkadielka

Kto sa už dnes pamätá na Majunkeho kaviareň, ktorá stála presne tam, kde je dnes Mestský úrad Vysoké Tatry? Maroš Semančík o nej hovorí ako o „hodnotnej a peknej“, ale aj „zaujímavej“. Preto, lebo na jej rovnej streche rástla tráva. Zakrývala dechtovú strešnú lepenku a asfalt, v lete ich chránila pred slnkom a v zime pred mrazom.

Ani to však nebol architektov patent, podobných striech nájdete v Škandinávii či na Islande veľa. U nás už ani jednu. Keď sme už pri tých „špecialitách“, Maroša Semančíka sa radšej nepýtajte, či naozaj natierali drevo býčou krvou a močom, aby ho takto impregnovali. Stačí jeho pohľad, aby ste vedeli, že to nie je pravda.

To isté sa vám stane, keď začnete rozprávať o zrkadielkach, ktorými si údajne dávali znamenia stavitelia Téryho chaty, ďalšej Majunkeho stavby, s architektom. On sedel doma v Spišskej Sobote a zrkadielka im mali nahradiť mobilné telefóny. A ak sa pán staviteľ pobral hore na chatu, vraj takto blikal na svoju ženu Alicu, s ktorou vychovával štyri deti.

Overiť sme si to nedokázali, Spišskú Sobotu zahaľovala hustá hmla. „Fakt je, že keď v roku 1900 maďarský horolezec Július Döri liezol na Priečnu vežu, nazval ju na počesť architekta chaty Majunkeho vežou,“ dodáva Maroš Semančík.

Nemáte šancu dať fantázii krídla, hneď vám ich pristrihne. O život a dielo Gedeona Wilhelma Majunkeho sa zaujíma už vyše desať rokov. A nie je sám!

Láska k domu

V Dolnom Smokovci nájdete vilu Kalinčiak z roku 1884. Pôvodne sa volala Aesculap podľa antického boha lekárstva a dnes patrí mužovi, ktorý dlhé roky pôsobil v slovenských médiách. Tie ho sklamali, zaľúbil sa do tatranského ticha, do malých, ale pompéznych hôr, ako hovorí.

„Vyjdem na Slavkovský štít a zrazu som veľký pri všetkých tých malých, ktorí nám sužujú život.“ A tak si Majunkeho stavbu kúpil a premenil ju na romantický penzión.

„Mal som šťastie, práve ju predávali. Ale vonkoncom nevyzerala tak ako dnes. Pod deravou plechovou strechou holuby a netopiere, opadané omietky, drevené konštrukcie ponatierané niekoľkými vrstvami kadejakých olejov. Vraveli mi - nebuď idiot, však ti to spadne na hlavu, ale bolo neskoro. Iskra medzi mnou a tým domom už preletela.“

Rekonštrukcia zhltla niekoľko stotisíc eur. Bodaj by nie, kúpil si národnú kultúrnu pamiatku, čo mu muselo schváliť ešte aj ministerstvo kultúry a potom musel dodržať všetko, o čo ho pamiatkari žiadali. „Trvalo to však iba rok. Zohnal som tesárov z Poľska, ktorí opravovali krakovský Wawel i tunajšie drevené kostoly.“

S nadšením rozpráva o vonkajšej výzdobe nazývanej sgrafito a vysvetľuje, že to nie je len obyčajná maľba. „Na omietku naniesli nahrubo niekoľko vrstiev farby a potom do nej vyškrabávali ornamenty tak, aby odkryli iba tú vrstvu, ktorú práve potrebovali,“ vysvetľuje a ukazuje kompletnú dokumentáciu týchto ornamentov.

Pri rekonštrukcii našiel pod podlahou prepravný list nábytku z roku 1906 z Budapešti do Popradu a Smokovca a fľaštičku spod slúžkovskej izby s nápisom Podle nynějšího stavu vědy jest Odol bezesporu nejlepší prostředek ke... Na čo sa už nedozvieme, ako ani to, prečo si ju slúžka skryla pod podlahu spolu s mosadzným zvončekom.

Ale jedno vieme isto - pod rukami nového majiteľa dostal tento Majunke novú šancu a ožil v plnej svojej kráse. Dúfajme, že to isté budeme môcť povedať aj o hoteli Lomnica, ktorý majú začať rekonštruovať na jar, a bude to údajne stáť okolo päť miliónov eur. Ale Tatry hádam za to stoja.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní