Chutia: V Uliči vyrobia mesačne tony obľúbených pirohov s rôznou plnkou.

Tradičný recept z Uliča: TU vyrábajú najlepšie pirohy na Slovensku

Najprv obťahovali volanty kožou, dnes miestne ženy lepia pirohy, ktoré chutia celému Slovensku.

Kto by nepoznal pirohy - či už so sladkou plnkou, alebo tie na slano. Zručnejšie gazdinky si ich doma vyrobia samy, tie zaneprázdnenejšie či menej zručné siahnu po mrazenom polotovare z obchodu. Lenže nie sú pirohy ako pirohy. V obchodoch je v ponuke mnoho, no najvychytenejšie sú vraj tie z Uliča. Nielen preto, že ponúkajú aj pirohy z „módnej“ pohánkovej múky - takzvané tatarčané -, ale skrátka preto, že sú najlepšie. Uličské ženičky ich totiž robia podľa tradičnej receptúry overenej rokmi.

Zavýjajúci pes aj drevené kostolíky

Dedinu Ulič nájdete v najvýchodnejšom cípe republiky, medzi dvoma hranicami - s Poľskom a Ukrajinou v lone panenskej prírody. Cesta je tam dlhá a kľukatá, ale neobanujete. Miestni ľudia sú totiž po celom Slovensku známi nielen svojím nezameniteľným dialektom, ale aj nezvyčajnou srdečnosťou. A to napriek tomu, že pri vstupe do dediny vás privíta zavýjajúci pes, ktorý je v erbe dediny.

V centre Uliča nájdete minirepliky drevených kostolíkov, no ľudia najčastejšie smerujú na koniec dediny - práve tam totiž stojí výrobňa pirohov. V domčeku je veselo, čosi vyše desiatky miestnych ženičiek je na „zmene“ a veselo lepia pirohy. „V čom spočíva náš úspech? V ručnej výrobe a tradičnom recepte priamo od nás z Uliča,“šibalsky sa smeje Anna Kušnírová (58). To ona spolu s mladšou sestrou Naďou (53) pred deviatimi rokmi založili výrobu dnes už legendárnych pirohov.

Každý vie lepiť: Toto je Jana Lucová. Má 52 rokov a pochádza z neďalekého Ruského Potoka. Je vyučená ako robotníčka v poľnohospodárstve a v minulosti pätnásť rokov robila ťažkú prácu v lese.
Každý vie lepiť: Toto je Jana Lucová. Má 52 rokov a pochádza z neďalekého Ruského Potoka. Je vyučená ako robotníčka v poľnohospodárstve a v minulosti pätnásť rokov robila ťažkú prácu v lese.
Rudolf Felšöci

„Nemyslite si, že to bolo jednoduché. Začínali sme s obyčajnými valčekmi na cesto a s doskami. Prvé vyrobené pirohy sme zobrali do termoboxov a ponúkali od domu k domu, od dverí k dverám. Bolo nám jedno, či si ich u nás kúpi gazdinka, reštaurácia, alebo nejaký podnik, či potravinový reťazec. Trochu sme mali obavy - pirohy boli ručne vyrobené, takže nemohli byť veľmi lacné. Našťastie, naše pirohy ľuďom zachutili, a tak sme si postupom času našli odberateľov,“rozpráva.

Dnes mesačne vyrobia niekoľko ton rôznych druhov pirohov, zamestnávajú vyše dvadsať žien „a keby sme mali väčšie kapacity, zamestnali by sme ďalších dvadsať - ale viete, všetko závisí od investícií“, pokrčí plecami Anna Kušnírová. Ani
ona, ani jej sestra v minulosti nerobili v gastropriemysle. „Ja som vyštudovaná stavbárka a sestra je vyštudovaná strojárka,“ smeje sa Naďa Kovaľová.

Od volantov k pirohom

Ako sestry vravia, nikdy nesedeli nečinne doma na zadku a vždy podnikali. „Ja som bola roky oblastná riaditeľka v stavebnej sporiteľni, sestra podnikala v stavebníctve - tak som tiež
išla do tohto fachu. Keď som vo svojej eseročke rozširovala podnikanie, chcela som do nej zakomponovať aj výrobu štrúdle. Právnička, ktorá mi s tým pomáhala, sa ma spýtala, prečo nechcem radšej robiť pirohy. Takže skrsla prvá myšlienka, aj keď v tom čase ešte na pár rokov išla bokom,“ vysvetľuje pani Anna.

Hneď išli spolu so sestrou na zvedy do jednej reštaurácie pri Litmanovej, kde podávali vychytené pirohy. „Poviem vám pravdu, tie pirohy boli strašné,“ smeje sa Anna. Obe sestry totiž doma svojim rodinám túto pochúťku varili a vedeli, ako majú chutiť a vyzerať dobré pirohy. Keď však zistili, aká vysoká je vstupná investícia na spustenie výroby, od myšlienky upustili. „Radšej sme siahli po ponuke vyrábať kožené volanty do áut. Kúpili sme v rodnom Uliči starý dom a prerobili ho na výrobňu volantov. Obišli sme okolitých starostov, nech vyhlásia, že hľadáme ľudí, a išli sme sa školiť, aby sme zvládli techniku a normy. Verte, nebolo to také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdalo,“ zasmeje sa Nadežda Kovaľová. Navyše, čo čert nechcel, keď sa konečne rozbehli a začali volanty vyrábať, prišiel rok 2008 a s ním kríza. A ony zo dna na deň prišli o odberateľov.

„Vtedy sme si so sestrou povedali, že ak aj ľudia prestanú jazdiť na autách, rozhodne neprestanú jesť. A vrhli sme sa na výrobu pirohov,“ zaspomína si pani Naďa. Sestry priznávajú, že začiatky veru boli ťažké. Nemali totiž od štátu ani od Únie žiadny stimul a všetko si museli - či už pôžičkami, alebo úsporami - financovať samy. „Boli sme sa pozrieť na Ukrajine. Prvé formy na vykrajovanie a lepenie pirohov sme kúpili v Užhorode, no neosvedčili sa nám. Pirohy boli veľké ako lopúchy, tak sme prešli na menšie formy, ktoré sú nielen pre oko, ale hlavne do žalúdka lahodnejšie,“ vysvetľuje Anna.

Pirohy v krvi

A tak časť ženičiek, ktoré predtým obťahovali kožou volanty, prešla na výrobu pirohov. „Sú to šikovníčky. Veď každá doma lepila pirohy. Každá vie, ako sa to robí,“ chváli ich Naďa.

Medzi tými, ktoré vo firme pracujú najdlhšie, je Jana Lucová. Má 52 rokov a pochádza z neďalekého Ruského Potoka. Vyučila sa za robotníčku v poľnohospodárstve a kedysi pätnásť rokov robila ťažkú prácu v lese. „Potom som prišla obťahovať volanty a nakoniec som začala lepiť pirohy. Či som s tým mala problém? Nie! Veď tu doma každý lepí pirohy,“ smeje sa pani Jana. Keď sa pozeráme na jej šikovné ruky, dávame jej za pravdu. Pirohy pod jej rukami bleskurýchle pribúdajú. Mimochodom, ona sama miluje pečené zemiakové pirohy a hocikedy ich doma pre svoju rodinu nalepí.

Sestry Anna a Nadežda dnes zamestnávajú ženy z celého okolia, dokonca aj zo Sniny. Buď chodia do Uliča autobusom, alebo sa zvážajú autami. „Vždy sme robili všetko pre to, aby sme v prvom rade zaplatili ženy a potom investovali do zariadenia. Bolo to tak. Sestra pozerala a zháňala na internete vybavenie - rozvaľovač cesta, mraziarenské auto, aby sme mohli pirohy rozvážať. Ja som s ceruzkou v ruke sedela pri nej a hovorila, že si to nemôžeme dovoliť. Jednoducho sme na to nemali peniaze. Viete, dovtedy sme sa so sestrou nikdy nehádali. No to bolo obdobie, keď sme sa pre podnikanie s pirohmi pustili do vlasov,“ smeje sa Naďa Kovaľová.

Spomína na začiatky, keď kúpili drahý zmrazovač, no v podstate dodnes ho nepoužili. „Nemal nám vtedy kto poradiť, dnes vieme, že sme potrebovali zmrazovač veľký ako jedna miestnosť, aby sa tam vošiel celý vozík s pirohmi, nie skriňové zariadenie, ktoré síce zmrazuje do mínus 45 stupňov, ale malé množstvo materiálu,“ povzdychne si pani Anna.

Nevzdávajú sa: Sestry Anna, vľavo, a Naďa. Vždy vychádzali dobre. No priznávajú, že pre výrobu pirohov, teda pre financovanie, sa neraz pohádali.
Nevzdávajú sa: Sestry Anna, vľavo, a Naďa. Vždy vychádzali dobre. No priznávajú, že pre výrobu pirohov, teda pre financovanie, sa neraz pohádali.
Rudolf Felšöci

Špionáž

Pirohy z Uliča začali chutiť ľuďom po celom Slovensku. „Ajáj, konkurencia je veľká. Mnohé fabriky vyrábajú pirohy vo veľkom a drobní podnikatelia robia pirohy ručne. No tie naše, našťastie, chutia,“ smeje sa pani Naďa. „Možno je to kombináciou a výberom surovín. To je však naše tajomstvo,“ vysvetľuje pani Anna.

Spomína si na špionáž spred pár rokov. „Keď sa nám začalo dariť, objavil sa istý pán, ktorý sa predstavil, že je zo štatistického úradu, a chcel vedieť, akú múku používame a v akom pomere, aké prípravky a hlavne odkiaľ dovážame. Vraj, aby to bolo štatisticky doložené,“ dnes sa nad jeho pohnútkami smeje a dodáva: „Alebo ďalší pán prišiel s otázkou, aké stroje používame, že on nám presne taký, aký chceme, predá, a vypytoval sa na konkrétne detaily našich postupov. Jasné, že sme ho hneď odhalili. A navyše, viete, ručná robota je ručná robota, to nik a nič nenahradí.“

Dnes sú žiadané najmä pirohy z pohánkovej múky. „Tu sa volajú tatarčané. U nás sa spájajú s biedou v minulosti. Ak už nebola biela múka, siahlo sa po pohánkovej a z nej sa pirohy robili. Nebolo to však často. Len čo pominula chudoba a bolo dosť bielej múky, na pohánkovú sa rýchlo zabudlo. Dnes je však situácia iná a tatarčané pirohy z pohánkovej múky sa berú ako zdravé jedlo,“ vysvetľuje pani Anna.

Obe podnikateľky majú pirohy rady a doma ich pripravujú. „Ja som vždy rada varila a vypekala, keď treba, bez problémov pomáham ženám vo výrobe,“ otvorene priznáva pani Anna. Vraj varenie a pečenie ju vždy bavili a keď urobila doma tatarčané pirohy, jej budúci zať vzal mištičku aj do Trnavy, odkiaľ pochádza.

„Ja robím pirohy dvakrát ročne. Na Vianoce a na Silvestra. Niežeby som ich nemala rada, mám. Ale nebaví ma to lepenie,“ otvorene priznáva pani Naďa a dodáva: „Bola som v rodine najmladšie dieťa, akési neplánované a, samozrejme, rozmaznané. Mne sa vždy páčil mestský život a už ako dospelá som sa do Uliča nerada vracala. Vždy tu totiž bolo treba robiť, či už na poli, alebo okolo domu. Navyše mám manžela, ktorý má rád spoločnosť a podujatia, a tak sme svoj život radšej venovali týmto aktivitám. No celý život som podnikala a toho sa nevzdám.“

Dnes už svoju rodinnú firmu postupne odovzdávajú potomkom. „Bez súdržnosti rodiny by to nešlo. Áno, manželia nám pomohli radou, niekedy aj nechcenou,“ smeje sa pani Naďa a dodáva: „Môj syn má výrobou biosirupov a predáva ich po celom Slovensku. Chcel by dokonca pestovať vlastné ovocie na výrobu. A tu v Uliči hľadá vhodné pozemky na pestovanie.“

Kým žil ich brat, tiež pomáhal v rodinnom podniku. „Kúril, ochotne predával výrobky cez víkendy. Naša najstaršia sestra je učiteľka, dnes už na dôchodku, a bez problémov prišla lepiť pirohy vždy, keď bolo treba,“ dodáva pani Anna.