Na lokalitách: Archeológ Ján Beljak nás zaviedol na náleziská v Čake, v Šarovciach a v Hronovciach (na fotke).

Po stopách Marca Aurelia: Napísal rímsky cisár na území Slovenska knihu?

Na rieke Hron vznikla prvá kniha napísaná na našom území. Kde to bolo?

Označujú ju za najslávnejšiu knihu, akú kedy vytvoril sám panovník. Rímsky cisár Marcus Aurelius napísal zbierku svojich úvah, nazvanú Hovory k sebe, takmer pred dvetisíc rokmi. A napísal ju práve na našom dnešnom území. Prvú kapitolu najstaršej knihy v strednej Európe písal kdesi v povodí Hrona, keď rímske vojská bojovali s germánskymi Kvádmi. Kde presne vznikalo nesmrteľné dielo? Vydali sme sa po stopách Marca Aurelia.

Zem Kvádov

„Od svojho vychovávateľa som sa naučil znášať ťažkosti, uspokojiť sa s málom, byť samostatný v práci, nemiešať sa do vecí iných ľudí a neveriť ohováraniam...“ Takto píše Marcus Aurelius v knihe, ktorá sa v pôvodnej gréčtine nazýva Ta eis heauton a je jednou z najznámejších filozofických kníh na svete. Skladá sa z dvanástich kapitol.

A na záver tej prvej uviedol: „Písané v zemi Kvádov nad riekou Granua.“ To značí kdesi na dnešnom Hrone. Názov našej rieky je totiž predslovanský, presnejšie, starogermánsky. Ibaže nič bližšie sa neuvádza ani v knihe, ani žiadny z antických autorov nespresňuje lokalitu, kde ju cisár začal písať. Dá sa vôbec dnes, takmer po dvoch tisícročiach, zistiť viac?

Pri pátraní nás sprevádzal archeológ Ján Beljak z Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied, ktorý sa okrem iného špecializuje na výskum Slovenska v dobe rímskej. „V danom období prilákali barbarskí Germáni na naše územie rímske légie na čele s Marcom Aureliom. Príčinou vojen bolo sťahovanie germánskych kmeňov zo severu smerom na juh a ich vpády do Rímskej ríše na lúpežných výpravách,“ vysvetľuje.

Naši Germáni

Za Dunajom žili dávno pred príchodom Slovanov „naši“ Germáni. Kým o Rimanoch vieme veľa, germánsky svet s ich tajomnými bohmi je oveľa menej známy. Keďže nezanechali po sebe písmo, nemôžu k nám prehovoriť a zostávajú len sprostredkované správy Rimanov a archeologické nálezy. Tých je však veľa. Jedno z takých miest sa nachádza v obci Čaka v Levickom okrese.

Leží na okraji dediny, rozsiahly výskum tu robili už krátko po vojne. „Archeológovia bývali vtedy u nás, pomáhal som im ako chlapec. Keď ľudia videli jedného z nich, ako chodil po poli a zbieral črepiny, nevedeli, či to nie je nejaký choromyseľný,“ spomína si miestny dôchodca Ernest. Ján Beljak podotýka: „Išlo o jednu z najväčších mohýl na Slovensku z bronzovej doby, ktorú následne využili Germáni, v jej plášti sa našli viaceré germánske hroby. Žiaľ, po výskume sa išlo na mohylu bagrami a prakticky celú ju splanírovali, takže dnes po nej nie je ani stopa.“ Na vedľajšom poli našli aj stopy po germánskom osídlení.

Ďalšou zastávkou je dedina Šarovce na Hrone. Aj tu našli bohaté stopy po Germánoch, okrem iných zvyšky obydlí, keramiku, jantár, hrebene, výrobky rímskeho pôvodu a striebornú rímsku mincu Marca Aurelia - doklad, že barbari s Rimanmi nielen bojovali, ale v čase mieru aj obchodovali. V Šarovciach nedávno odhalili Marcovi Aureliovi bustu. Alžbeta Boháčová, ktorá sa v obci venuje kultúrnej agende, nám povedala, že dôvodom bola práve kniha cisára, „ktorého mnohé myšlienky sú aj takmer po dvoch tisíckach rokov aktuálne. Jednou z najväčších koncentrácií súvekého osídlenia germánskymi kmeňmi, kam mohlo smerovať rímske vojsko, bol širší región Šaroviec“.

Ján Beljak nás zaviedol aj na ďalšie lokality na Pohroní. V Hronovciach skúmal v roku 2009 germánske pohrebisko z obdobia markomanských vojen, ktoré sa odohrávali práve na našom území. Nižšie v Štúrove sa nachádza osada na mieste bývalého vojenského cvičiska, žiaľ, počas komunizmu bola poškodená hlbokou orbou. Na väčšine lokalít však chýba zmienka o našej pohnutej histórii či o prítomnosti svetoznámeho filozofa.

Väčšina Pohrončanov, ktorých sme oslovili, mala len malé povedomie: „To bol ten, čo bol o ňom film Gladiátor?“ Situácia sa nedá porovnávať s tým, ako dokážu slávnu minulosť využiť v cudzine. „Dolné Pohronie pritom malo v dobe rímskej mimoriadny, nadregionálny význam a jednoznačne by sme mali o ňom vedieť viac,“ hovorí archeológ.

Marcomania

Rímsky cisár dokonca plánoval vytvoriť na našom území novú rímsku provinciu, mala sa volať Marcomania. To však už nestihol, pretože zomrel. V posledných rokoch života dopisoval nadčasové dielo, v ktorom zhrnul svoje poznanie. Mohol ho tvoriť v rímskom pochodovom tábore či v pevnom opornom bode légií. Rimania vyrážali pacifikovať Barbarov spoza hranice Rímskej ríše - Dunaja - napríklad aj z rímskej osady Solva, ktorá stála na mieste dnešného Ostrihomu, rovno oproti Štúrovu.

Aj na našom území sa našlo viacero stôp po rímskych légiách, okrem známeho nápisu na skale v Trenčíne sú to predovšetkým rímske pochodové tábory. Jeden odhalili archeológovia aj leteckým snímkovaním pri dedine Mužla neďaleko sútoku Hronu a Dunaja. Konflikt dvoch svetov sa natiahol na obdobie rokov 166 - 180 nášho letopočtu.

Najznámejšou udalosťou je epizóda so „zázračným dažďom“, ktorá sa mohla odohrať na Pohroní a je zobrazená na stĺpe Marca Aurelia v Ríme. Obkľúčené a vysmädnuté rímske légie zachránila počas bojov náhla prietrž mračien. Pikantné je, že na zázrak si nárokoval každý. Rimania zaň vzdávali vďaku rímskym bohom a prví kresťania v ich armáde zasa kresťanskému Bohu.

Najstaršie na sever od Dunaja

Keď Rimania počas markomanských vojen násilne vysťahovali keltský kmeň Kotínov do provincie Panónia, voľné územie na Pohroní, ktoré po nich zostalo, obsadil germánsky kmeň Kvádov. Presne ten kmeň, ktorý sa dostal na stránky knihy a v čase jej písania žil na dolnom Pohroní iba niekoľko desaťročí. Marcus Aurelius, ktorý patril medzi najhumánnejších rímskych cisárov, musel zažívať veľké rozpory.

Dodnes je pôsobivá predstava, že svoju knihu o princípoch ľudskosti písal uprostred krvavých bojov a vojnovej vravy. Volali ho Filozof na tróne a umiernenosť dokazoval aj v praxi. Napríklad zajatého kvádskeho kráľa Ariogaisa oproti bežnému zvyku nepopravil, ale poslal do vyhnanstva do Egypta, v duchu šiestej kapitoly svojej knihy: „Najlepší spôsob odplaty je neodplácať zlé zlým.“

Na konci života sumarizoval, čo stihol vykonať. To už bola mŕtva jeho manželka Faustina a vlády sa spolu s ním ujal jeho syn Commodus, ktorý neskôr priviedol ríšu do rozvratu a chaosu. Marcovo dielo však už žilo vlastným životom, nové generácie ho prepisovali a brali si z neho poučenie po celé stáročia. Kde konkrétne teda vznikla kniha, ktorá patrí do zlatého fondu svetovej literatúry? „V danom období, teda okolo polovice druhého storočia, sídlili Kvádi na dolnom Pohroní, vyššie na Hrone ešte neboli,“ uzatvára Ján Beljak. „Ak by sme mali lokalizovať miesto, kde vznikalo najstaršie literárne dielo na sever od Dunaja, trafíme, ak definujeme, že to bolo na našom území, niekde medzi Štúrovom a Levicami.“

Z Marcovej knihy Hovory k sebe

● Konaj, hovor a mysli tak, ako keby si sa už mal rozlúčiť so životom.

● Život je boj a putovanie neznámou krajinou, posmrtná sláva iba zabudnutím. Čo nás môže bezpečne viesť? Jedno jediné: filozofia. A jej príkazom je, aby sme nič nerobili bezcieľne, nič podvodne ani pokrytecky, aby sme boli nezávislí od činnosti alebo nečinnosti hocikoho iného.

● Všade, kde sa dá žiť, dá sa žiť dobre.

● Ak mi niekto vie presvedčivo dokázať, že nesprávne usudzujem alebo konám, rád zmením mienku; lebo hľadám pravdu, ktorá ešte nikdy nikomu neuškodila. Škodu utrpí ten, kto zotrvá vo svojom omyle a nevedomosti.

● Ani pri písaní, ani pri čítaní nebudeš môcť nikoho poučovať, kým sa sám nepoučíš. A oveľa väčšmi to platí v živote.

● Umenie žiť sa väčšmi ponáša na zápasnícke ako na tanečné umenie v tom zmysle, že sa musíš pohotovo postaviť a stáť pevne zoči-voči aj nepredvídaným úderom.

Vianočné tipy na darček