Politické kraslice: Za socíku fičala "budovateľská" veľkonočná výzdoba

Počas totality písali na veľkonočné vajíčka budovateľské aj protikomunistické heslá. Dostali sa na ne továrne aj holubice mieru.

Relax

Vajíčko malované, z lásky darované... Koho ráda mám, vajíčko mu dám... V malovaném vajíčku, posílám ti hubičku... Nápisy na krasliciach sa oddávna týkali lásky, šťastia či veselej Veľkej noci.

Po príchode komunistov sa však ľudový zvyk zmenil a na kraslice sa dostala ideológia. Veľkohubé budovateľské heslá krášlili veľkonočné vajíčka zvlášť po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968 a v období takzvanej normalizácie. „Normálnymi“ sa stali obrazy radostne dymiacej fabriky či vinšovačky o mieri v socialistickom tábore.

Ľudová tvorivosť však nepozná medze - oproti prorežimným krasliciam vytvorila aj ich výsmešné a satirické náprotivky. Továrne, holubice, mier: „Tak jak na tem vajíčku bílé kvítí kvete - tak ať nám rozkvete mír na celém světě... Světu mír! A mír všem dětem... Mír - mier - …“

Aj také nápisy sa skvejú na krasliciach z čias komunizmu. Zrejme mali vyjadrovať myšlienku celosvetového mieru, ktorý počas totality hlásala propaganda. Nedostatkom mierových posolstiev bolo, že vtedajšie Československo malo na území desaťtisíce ruských okupantov a na vlastnej pôde nechalo rozmiestniť sovietske rakety namierené na Západ.

„Počas normalizácie sa na veľkonočné vajíčka dostali aj motívy dobovej propagandy, takže sú zdobené napríklad obrázkami továrne, holubicami mieru, plnými klasmi či dobovými heslami,“ hovorí Blanka Petráková, etnografka a vedúca Múzea luhačovického Zálesia, ktoré je súčasťou Múzea juhovýchovnej Moravy v Zlíne.

Práve v tomto múzeu uchovávajú veľkonočné vajíčka z čias nie tak dávno minulých. A keďže na Morave nebola nikdy núdza o „šprým“, na mnohých sa dnes dá zasmiať.

Napríklad na vajíčku z roku 1970, ktoré malo zrejme vyjadrovať túžbu po družbe medzi našimi národmi: „Kulaj sa vajíčko, kulaj sa víc, z Prahy přes Moravu - až do Košic…“

Výsmech

Nie všetky veľkonočné kraslice sú však úsmevné. Paradoxne, aj na tento prastarý symbol Veľkej noci sa v minulosti premietla dobová klíma - nadšené heslá v kontraste s vtipmi o funkcionároch komunistického režimu a krajine svetlých zajtrajškov.

Budovateľská propaganda bola taká vyprázdnená, že si rýchlo našla pomocníka v ľudovej tvorivosti, kde sa zvádzal boj medzi konformizmom a slobodou, propagandou a pravdou. Jednou z reakcií bol práve výsmech. Ako napríklad u ľudového majstra Dušana Halu z Vizovíc. Na jeho vajíčkach z čias neslobody stáli nápisy: „Daj si eště jednu sklénku, nevíš, co ťa čeká venku…“

Inokedy jeho kraslica hlása smutnú pravdu: „Nájvac sa rozfrcú peníze placéním.“ Pán Hala mal evidentne okrem talentu ľudového majstra zmysel pre humor a pre tvorbu jadrných porekadiel, ako napríklad: „Do sráča hrom nebije…“ Nechýbajú ani ľudové múdrosti, pravda, okorenené vulgarizmami: „Nakonec sa stejně všecko v lepší po..re…“ či: „Kdo za mlada koněm, v stáří ho.no po něm…“

U vizovického majstra však nechýbali ani „odbojárske“ vajíčka. Na jeho krasliciach sa napríklad zaskvel výsmech zo socialistického povinného optimizmu, bárs sa v poloprázdnych obchodoch tvorili nekonečné rady: „Radujme sa, veselme sa, houby máme, podělme sa.“ Heslá o šetrnosti v socialistickom kolektíve paroduje ďalší nápis, ktorým ozdobil vajíčko: „Šetři vodou, sprchuj se s přítelkyní.“

Disidentské i nadčasové

Na vajíčkach sa však objavila aj priama paródia na dobovú organizáciu RVHP, teda Radu vzájomnej hospodárskej pomoci, ktorá počas studenej vojny združovala socialistický tábor v boji proti prehnitému Západu: „Komu není vzájemné rady, tomu není hospodářské pomoci…“

Inokedy majú kraslice vyslovene disidentský náboj, keď nápis zosmiešňuje nezmyselné zjazdy komunistickej strany, ktoré nič neprinášali: „Závěry 17. sjezdu plníme i do přinesených nádob.“

Múzeum juhovýchodnej Moravy v Zlíne sa nachádza na pomedzí Valašska, Slovácka a Hanej, zozbierané veľkonočné vajíčka pochádzajú z celej Moravy. Možno medzi nimi nájsť i mnohé skvosty ľudového umenia. Umelecky vymaľované a zručne vyzdobené kraslice nesú nápisy ako: „Každá iniciativa - musí být po zásluze potrestána…“

Nechýba ani variácia na budovateľský tón: „Daruj rum, daruješ radosť…“ Na jednej kraslici stojí skutočne „podvratný“ nápis, ktorý je ponáškou na ľúbostné veršíky na krasliciach: „Kto chce líbat moje ústa - ten nesmí být komunista!“

Ako sa dozvedáme od Blanky Petrákovej, kým Dušan Hala zachovával tradičné valašské motívy a počas normalizácie si zavše uľavoval žartíkmi na krasliciach, jeho dcéra Svatava neprestala ani po páde totality a ďalej dopĺňala nové motívy, ktoré reflektovali aktuálnu dobu.

A daktoré z nápisov nestratili platnosť ani dnes a vďaka svojej nadčasovosti sedia i na dnešných potentátov: „Po volovi nic nechtěj - leda kus hovězího masa…“ Podobne ako: „Z kořalky sa vyspíš - z blbosti ne…“ Nemenej trefný je i bonmot týkajúci sa večných sľubov politikov: „Hluchý víc vidí, slepý víc slyší - a hlúpý víc mluví…“

Kraslice a pisanki

Pomenovanie kraslíc sa odvíja od slovanského výrazu pre červenú farbu „krasnyj“. Pôvodné vajíčka sa podľa etnológov farbili len červenou farbou, na čo sa využíval vývar z cibuľových šupiek. Podobne starý výraz na kraslice je aj „pisanki“.

Zdobené vajíčka ako symbol Veľkej noci a šibačky nepoznajú len Slováci, Moravania a Česi, bežné sú tiež u Ukrajincov, Poliakov, Maďarov a na Balkáne.

„Najstaršou technikou je farbenie bez ornamentálnej výzdoby v odvaroch z rôznych prírodných farieb. Okrem cibuľových šupiek to bývalo mladé obilie, žihľava, kôra divej jablone, rasca, slivkové drevo, cvikla i čučoriedky,“ vymenúva Helena Haberernová z Ústredia ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV).

Medzi ďalšie techniky patrí batikovanie pomocou vosku, leptanie kraslíc, na ktoré sa používa aj kapustnica, vyškrabovanie a oblepovanie. Špecifickou technikou je perforovanie, odrôtovanie či dokonca okúvanie kraslíc. Zdobia sa slepačie, ale aj prepeličie a husacie vajcia, v moderných časoch dokonca pštrosie.

Kurátor Pavel Habáň z ÚĽUV-u vysvetľuje, že nápisy na vajíčkach mali buď veľkonočnú tematiku, alebo ich obsah naznačoval vzťah dievčaťa k obdarovanému mládencovi. Typický je veršík: „To vajíčko beží, komu prináleží - mojemu miliemu, čo mi v srdci leží.“

O politických krasliciach na Slovensku nemajú v ÚĽUV-e informácie, no ich výskyt je pravdepodobný. Napokon, v ľudovej kultúre možno nájsť viacero príkladov nadbiehania vládnucej moci, či už to boli výšivky so Stalinovou podobizňou, dečky s kosákom a kladivom alebo slovenské folklórne súbory tancujúce do rytmu rezkých piesní o úderníkoch a združstevňovaní.

Podľa etnografky Blanky Petrákovej to zároveň potvrdzuje, že folklór je veľmi ľahko zneužiteľný. „Bolo to tak za fašizmu, komunizmu a svojím spôsobom je to tak i dnes. Myslím tým úpadkové podoby ľudového umenia a gýče.

Súvisí to s pretrhnutím kontinuity, s tým, že sa prirodzene nenadväzovalo na pôvodné tradície. Veľkonočné vajíčko vo svojej autentickej podobe hovorilo veľa o autorovi, kraji, kde žil, prakticky sa dá identifikovať dedina, odkiaľ pochádza.“

Starobylý symbol zrodu

Prastarý zvyk Slovanov pochádzal z čias pôvodného pohanstva. Základným motívom použitia vajec v ľudových obradoch bolo podľa folkloristu Antonína Václavíka „zabezpečiť rast vegetácie, príchod leta, trvalé zdravie a šťastie“. To sa premietalo aj do pohrebného obradu - škrupinky z vajec objavili tiež v hroboch našich predkov.

„Od siedmeho do jedenásteho storočia sa vajcia vkladali do hrobov. Z ôsmeho storočia sa výnimočne našli aj maľované vajcia. Postupne sa v podobe kraslíc včleňovali do kresťanskej podoby Veľkej noci,“ uvádza Naďa Profantová a Martin Profant v knihe Encyklopédia slovanských bohov a mýtov.

Nastupujúce kresťanstvo nedokázalo vykoreniť pôvodné rituály, len ich navlieklo do nového šatu. Dodnes nám tak zostali nielen kraslice, ale aj bahniatka, ktoré slúžili ako ochrana pred hromom, či šibačka.

K nej sa cirkev stavala odmietavo a vtláčala jej celkom opačný, pôstny zmysel, hoci pôvodný rituál sa netýkal bitky korbáčom, ale súvisel s magickou silou zelených, čerstvých ratolestí a s jarnou obnovou prírody a života. Kresťanstvo však nebolo jediné, ktoré si osobovalo prastaré zvyky.

Po vyše tisícročí, odkedy zdobíme veľkonočné vajíčka, naň v dvadsiatom storočí zaútočil nový element. Niektoré normalizačné kraslice vznikli zo servilnosti, iné možno zo snahy vyhrať cenu na súťažiach, ďalšie zo strachu.

Blanka Petráková podotýka, že si to uvedomila pri tvorbe jednej moravskej ľudovej umelkyne: „V sedemdesiatych rokoch minulého storočia maľovala na porcelán nadšené motívy, ako pozdrav Klementovi Gottwaldovi. Bolo to až ponižujúce. Tá pani však bola z rodiny, ktorú v päťdesiatych rokoch označili za kulakov. Išlo o sedliakov, ktorí odmietali vstúpiť do roľníckych družstiev.

Zažila perzekúcie, dokonca ako dcéra kulaka niekoľko rokov sedela. Nevieme si predstaviť, čo vtedy znamenalo väzenie z politických dôvodov, zvlášť pre ženu, preto je ťažké súdiť, aké mala neskôr pohnútky, či sa chcela očistiť pred komunistami, alebo sa bála.“

Časovaná bomba

Vajcia ako tajomný symbol životodarnej sily sa vždy viazali k jarnému obdobiu v prírode - ibaže boli vždy plné. Je preto absurdné, že dnes sa vajíčka vyfukujú.

„Robí sa to len posledných sto rokov. V minulosti sa zdobili a darovali vždy plné vajíčka, pretože išlo práve o ich obsah,“ vysvetľuje Blanka Petráková. Antonín Václavík uvádza, že ešte počas prvej svetovej vojny „obdarovať niekoho prázdnymi škrupinami by sa rovnalo hrubej potupe pre obe strany“.

Z darovaných vajíčok si mládenci večer urobili napríklad praženicu. Bol to vlastne rituál. „Preto malo zmysel, ak dievča na vajíčko napísalo, že je venované z lásky - až po prinesení domov a zjedení vajíčka sa splnilo, čo sa na ňom vinšovalo,“ dopĺňa Blanka Petráková.

Otázne je, čo by sa dnes splnilo po upražení kraslice s ruským bratom „na večné časy a nikdy inak“.

Relax