Natesno: Budova na Lomnickom štíte neponúka veľa životného priestoru.

Pozreli sme sa na vrchol Lomnického štítu

Náš najznámejší štít láka výletníkov, turistov, horolezcov aj milovníkov adrenalínu. Neopatrných však dokáže potrestať.

Patrí k najvyhľadávanejším tatranským velikánom. V roku 1615 ho zdolal slovenský vedec David Fröhlich, hoci zlé jazyky tvrdia, že sa vlastne vôbec nevie, na aký kopec tento kežmarský rektor vyliezol. Na Lomničáku bol vraj preukázateľne prvý až škótsky cestovateľ Robert Townson na konci osemnásteho storočia.

Isté je, že v novodobých dejinách sa na náš druhý najvyšší končiar hrnú návštevníci z celého sveta. Politici, umelci, športovci. Mnohí po vlastných. Napríklad povojnový československý prezident Ludvík Svoboda zdolal tatranského Deda v sprievode legendárneho horského vodcu Otta Krejčího, zatiaľ čo svalovci z ochranky, ktorí sa mali starať o jeho bezpečnosť, sa pohodlne viezli lanovkou. Svoje vibramky si pri výstupe z Lomnického sedla na vrchol dral aj herec Marián Labuda i časť členov Divadla Járy Cimrmana.

Väčšina osobností si však radšej vychutnala jazdu vo visutej lanovke. K nim patril ruský kozmonaut Georgij Grečko, ktorý vyhlásil, že na zemi vyššie nikdy nebol, alebo nikaragujský prezident Daniel Ortega, ktorý sem prišiel s tehotnou manželkou. Tá sa bála, že v extrémnych podmienkach by mohla predčasne porodiť, miestni ju však upokojili. Tvrdili jej, že na Lomnickom štíte neporodil zatiaľ nikto, zato veľa žien počalo...

Keď je slnečno, býva lanovka na Lomničák vypredaná. Foto: Martin Domok

Pozor na alkohol

Vzhľadom na nepriazeň počasia sa ani my nepohrávame s myšlienkou na trojhodinový zimný výstup a dávame prednosť vymoženostiam modernej doby. Počas medzizastávky na Skalnatom plese prehodíme pár slov s lanovkárom Vladimírom Mariančíkom. Ten si spomína ešte na staré drevené lanovky i na rôznych politikov na ich palube. Berie si lístky a nechá nás nastúpiť do červenej kabíny.

Cez sklo vidieť akurát hmlu, a tak pokračujeme v rozhovore s jeho kolegom Jánom Šavelom. Ten si spomína na návštevu Fidela Castra, ktorý v našich veľhorách lovil kamzíky a tiež sa dal vyviezť na Lomničák. Zároveň nás upozorňuje na zákerné účinky alkoholu. Výškový rozdiel vraj spôsobí, že ho veľmi nepocítite, po návrate to však s človekom riadne zamáva.

Moderné stroje v oblakoch

Na vrchole nás víta „príjemných“ mínus pätnásť, čo podľa tunajších pracovníkov môžeme v kombinácii s ochladzujúcimi účinkami vetra pokojne násobiť dvoma. Dúfajúc, že hmla sa rozplynie a zažiari teplé slniečko, pozorujeme skalné previsy a strmý prístup k zábradliu terasy, ktorým sa za pracovnými povinnosťami neraz plahočili aj tunajší zamestnanci.

„Po havárii lanovky v sedemdesiatom treťom nasledovala asi polročná výluka. Niekoľkokrát som sem absolvoval cestu so zásobami jedla na chrbte, prechádzajúc aj úsekmi, kde bolo snehu po pás,“ spomína sedemdesiatročný Vojtech Rušín. Ako technik a neskôr vedecký pracovník Astronomického ústavu Slovenskej akadémie vied (SAV) s prestávkami pôsobí v tunajšom observatóriu takmer päťdesiat rokov. Zaoberá sa predovšetkým pozorovaním slnečnej koróny, teda najvrchnejšej atmosféry Slnka a jej vplyvu na Zem. Popri tom organizoval takmer dvadsiatku výprav po celom svete za zatmením slnka a vydal niekoľko kníh.

„Máme tu dva koronografy vytvárajúce umelé zatmenie Slnka. Tie nám umožňujú pozorovať najvyššiu vrstvu jeho atmosféry, ktorá vo forme takzvaného slnečného vetra zasahuje až za obežnú dráhu našej planéty,“ vysvetľuje. Slnko a jeho aktivita ovplyvňujú nielen počasie na Zemi, ale tiež mobilné a rádiové signály, navigácie a leteckú dopravu.

Metajúce výboje

Vojtech Rušín rád spomína aj na tvrdé začiatky, keď na Lomničáku ešte nebola taká pohoda ako dnes. Keď voľný čas trávili futbalovými zápasmi v hlavnej hale medzi astronómami a lanovkármi. „Loptu sme si vyrábali z ponožiek,“ smeje sa vedec. Horšie to bolo počas búrok. Ako bleskozvod im totiž slúžil len lanovkársky kábel spustený až pod Skalnaté pleso. To, samozrejme, nestačilo a izbami niekedy lietali dvoj-trojmetrové elektrické výboje. Raz dokonca takýto výboj roztrieskal betónový parapet.

O súčasnom luxuse vtedy ani nechyrovali, museli sa starať o kúrenie, neraz im zamrzol záchod, ale, ako tvrdí, užili si veľa zábavy. Napríklad, keď pre nepriazeň počasia musela redaktorka Slovenského rozhlasu zostať hore päť dní. S piatimi chlapmi. „Boli sme slušní,“ dušuje sa vedec.

Dvere do budovy tu nezamykali. Neraz totiž neskoro večer prichádzali vyčerpaní horolezci a v bufete sa mohli vyspať na zemi v spacákoch. Prípadne aj zohriať teplým čajom. „Spomínam si na turistu z Česka,“ vybavuje si Vojto príhodu spred vyše tridsiatich rokov. „Za každú cenu chcel zísť dolu napriek tomu, že sa zvečerievalo. Vraj ho čaká žena. Tak sme ho požiadali, aby nám dal vedieť cez službu, keď dorazí do Lomnického sedla.“

Prešli však tri hodiny, zotmelo sa, vonku začalo fučať, a tak sa pre istotu pozreli von. A tam, asi dvesto metrov pod chatou, na veľkom špicatom kameni, sedel turista, netušiac, ktorým smerom sa v tme vydať. Vytiahli ho naspäť a na Lomničáku stvrdol niekoľko dní, kým sa počasie neumúdrilo. „Za celý čas ho manželka nezháňala a my sme sa na ňu radšej nepýtali,“ smeje sa Vojto. „Dolu nás potom pozval na čaj s rumom a rozlúčili sme sa.“

Tu sa nevyliečite

Slnko napokon vyhráva nad chladným vetrom a mliečnou hmlou. Hoci stále riadne mrzne, na terase sa objavuje Vojtov kolega technik Peter Habaj len v tričku s krátkymi rukávmi. Prezrádza nám, že prácu tu berie ako výhru. Nielen preto, že si ho vybrali na konkurze z vyše päťdesiatky uchádzačov. „Od malička ma baví astronómia, mám rád hory,“ vysvetľuje. V tomto prostredí sa evidentne cíti dobre. Berie nás na pracovisko priamo pod kupolu a ukazuje nám, ako všetko funguje, ako možno pozorovať erupcie na slnku, spomína históriu observatória.

Aj on však priznáva, že nie vždy je všetko dokonalé. Napriek jeho láske k horám si z času na čas musí pretrpieť takzvanú výškovú chorobu. „Cítia ju ľudia, ktorí sa sem dostanú na niekoľko dní,“ dozvedáme sa. „Telo reaguje na znížený príjem kyslíka prudkou tvorbou červených krviniek. Prejaví sa to ako akútny chrípkový zápal. Drví vás zimnica, bolia kĺby... Niekedy som mal také stavy, že som nedokázal dobehnúť o poschodie vyššie k telefónu. Tiež sa tu zle hoja rany a keď sem prídete s nejakou chorobou, veľmi pravdepodobne si ju tu nevyliečite. Môžete ležať v posteli aj dva týždne.“

Tak ako ostatní zamestnanci, aj Peter niekoľkokrát zažil nútený pobyt na stanici. Najviac devätnásť dní. „Raz sa mi to stalo pred Vianocami,“ spomína. „Už sme boli v lanovke a prešli asi dvesto metrov, keď začalo fučať. Na Skalnatom plese vtedy namerali rýchlosť vetra 230 kilometrov za hodinu. Dva a pol hodiny sme sa kývali v kabíne, drkotali zubmi a nepočuli sme sa poriadne, ani keď sme na seba kričali z metrovej vzdialenosti.“ Počas škaredých dní, keď sa nedá robiť nič lepšie, než robiť, Peter pociťuje deficit pohybu. „Vždy sa teším na zimné obdobie, keď ráno môžem vybehnúť na strechu a lopatou odhádzať sneh okolo kupoly. Potom, keď zídem do tepla, mám dobrý pocit, že som si zaslúžil raňajky.“

Kalibrácia teleskopu: Peter Habaj pokladá prácu na Lomničáku za svoju výhru. Foto: Martin Domok

Fašistov vytrhli

Vo dverách hneď vedľa kupoly astronómov nás víta meteorológ Ján Čupeľ. Ten tiež patrí po tridsiatich rokoch služby k pamätníkom. Vyťahuje staré kroniky. Nachádzame tu prvý záznam z roku 1940, keď pracovisko začalo svoju činnosť - a potom dlho nič. Strany z vojnového obdobia sú vytrhnuté. Na predstaviteľov bývalého slovenského štátu ani na fašistov, ktorí tu ostatné dva vojnové roky pôsobili, asi niekto nechcel spomínať. „Neviem kto,“ hovorí meteorológ. „Vtedy som mal asi len rok.“

Prezident Ludvík Svoboda absolvoval výstup na Lomnický štít v sprievode horského vodcu. Foto: Martin Domok

Ján Čupeľ nám ukazuje, ako pracujú meracie zariadenia, spomína na extrémy. Najsilnejšie nárazy vetra tu mali v roku 1976. Vyše dvesto kilometrov za hodinu. Pričom, ako tvrdí, už stodvadsiatka dokáže dospelého chlapa zložiť na zem. Najnižšiu teplotu tu zaznamenali len niečo pod mínus tridsať, ale opäť to vraj treba násobiť dvoma. Jeho slová potvrdzuje i fakt, že kvalitné meracie zariadenia dimenzované do mínus päťdesiat tu vlani opakovane zamrzli.

Keď sa rozbesnia živly, vietor strháva z kupoly veľké kusy ľadu. „Jeden z nich zasiahol vlani kolegu. Napriek tomu, že mal prilbu, skončil s otrasom mozgu, absolvoval štvorhodinovú operáciu a tri mesiace maródky,“ krúti hlavou meteorológ.

Smrťáky

Keď sa začne hovoriť o úrazoch, nezabúda sa ani na najtragickejšie príhody. Nech sú akokoľvek staré. Vychádzame na zasneženú strechu a Ján Čupeľ ukazuje rukou na Vidlový hrebeň. Práve tam na jeseň pred dvadsiatimi piatimi rokmi vyhasli životy dvoch mladých mužov z Česka.

„Bola vtedy silná fujavica a keď sa počasie upokojilo, vyšli sme sem a videli ich len pár desiatok metrov od chaty. Zmrznutých. Boli bez mačiek, mali na sebe len ľahké páperové vetrovky, namiesto bateriek sviečky. Ešte keď ich v Poprade pitvali, mali v žalúdkoch ľad.“

Ďalší turista spoza rieky Moravy vyšliapal hore na štít len v botaskách. Rovnako chcel zísť aj dole. Keď ho domáci odrádzali, tvrdil, že vie, čo robí, že už má za sebou Pyreneje aj Alpy. „Sneh na severnej strane bol ako kameň,“ vybavuje si Ján Čupeľ. „Keď sa pošmykol a snažil udržať, chlapi utekali po lano, aby ho vytiahli. Ale nestihli to. Letel dolu asi tisícpäťsto metrov. Zabil sa aspoň desaťkrát.“

Aj štvorica Maďarov doplatila na podcenenie veľhôr. Na zmrznutom ľade bola len tenká vrstva prašanu, dohľadnosť pár metrov. O lanovke nechceli ani počuť, trasu, kadiaľ zídu, si pozerali na fotografii v kaviarni. Pri zostupe v hornej časti Kartárikovho žľabu odtrhli lavínu, ktorá ich strhla dolu. Jeden neprežil, ostatní boli polámaní a domlátení. Podľa slov záchranárov mali od hlavy po päty samé modriny.

Rozlúčkový pohľad

Vraciame sa do baru a objednávame si čaj na zahriatie. Turisti z terasy volajú, že vidia kamzíka. Mladý čašník Dušan Merčák nám hovorí, že sa tu občas objaví aj kamzičia rodinka. Mali tu tiež stáleho návštevníka, ktorému dali meno Igor, ale toho už zasypalo...

S teplým nápojom v rukách si pozeráme staré fotografie na stenách a o pár minút odchádzame poslednou lanovkou do údolia. Hmla sa rozplynula, akoby nám na rozlúčku chcela ponúknuť pohľad na Lomnický štít v plnej kráse. Poctivých mínus pätnásť sa nám však zadiera pod nechty až do Tatranskej Lomnice.

Izbička lásky

Pre tých, ktorí si chcú vychutnať pokoj, nádherný pohľad na hory či hviezdnu oblohu nad Tatrami v úplnom súkromí, je na Lomnickom štíte k dispozícii najvyššie položený apartmán v strednej Európe. Za necelú päťstovku sa tu ubytujú až štyria ľudia. V cene majú aj dopravu, trojchodovú večeru, fľašu vína, raňajky na Skalnatom plese a, ak vyjde počasie, naozaj nezabudnuteľný zážitok.

Hoci cena nie je práve najnižšia a občerstvenie v bare má tiež vysokohorské prirážky, o hostí nie je núdza a izbička vo výške 2 634 metrov je vypredaná aj niekoľko týždňov vopred.

Pobyt v najvyššie položenom apartmáne v strednej Európe má výnimočné čaro. Foto: Martin Domok

Lomnický štít

V minulosti ho prezývali aj Dedo, siaha do výšky 2 633,8 metra a je tak druhým najvyšším štítom Vysokých Tatier. Od roku 1941 je dostupný širokej verejnosti visutou lanovkou zo Skalnatého plesa. Pešie túry sú možné len s horským vodcom.

Okrem pracoviska Slovenského hydrometeorologického ústavu sú tu aj priestory Ústavu experimentálnej fyziky SAV, kde merajú počet dopadnutých neutrónov z atmosféry a observatórium Astronomického ústavu SAV Stará Lesná, ktorého pracovníci pozorujú slnečnú atmosféru. Pobyt pre návštevníkov v kaviarni a na vyhliadkovej terase je obmedzený na 50 minút.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].