Adam Kadlečík (vľavo) a Michal Sabovčík vytvorili dobrú dvojicu.

Prachová lavína, mokré spacáky, blúdenie: Ťažká cesta cez tatranský hrebeň

Dvojica slovenských horolezcov prešla za pätnásť dní celý zimný tatranský hrebeň.

Myšlienka na zopakovanie zimného prechodu tatranského hrebeňa po 34 rokoch športovým spôsobom vznikla u Michala Sabovčíka. „Bola to pre mňa veľká výzva, prejsť takú nádhernú, logickú a náročnú líniu. Aj preto, že bez podpory zdola to nedokázalo veľa ľudí.“

Celý hrebeň meria 82 kilometrov, výškové rozdiely sú 22 100 metrov, teda prevýšenie vyše 11 kilometrov. V roku 2009 absolvoval Michal prvý pokus v lete. Za osem dní so spolulezcom Petrom prešli celé Západné Tatry a vo Vysokých Tatrách po Sedielko.

V zime 2011 bol v skupinke piatich už aj s Adamom Kadlečíkom, skúšali iba Vysoké Tatry, ale pokus pre zlé podmienky zakrátko ukončili.

S kým?

Najväčším problémom pre Michala bolo zohnať správneho parťáka, takého, ako sa vraví, do nepohody. „Nestačí, aby bol dobrý lezec alebo mal dobrú kondičku. Musí to byť kamarát, s ktorým si rozumieš nielen v horách, ale aj v bežnom živote.“

Dal sa dohromady najprv s rovesníkom Adamom Kadlečíkom a potom s Gabom Čmárikom. „S Adamom sa poznáme už dlhšie. Liezli sme spolu vo Vysokých Tatrách a na skalkách. Máme za sebou pekné výstupy aj nedokončené projekty. O Gabovi som vedel, že je skvelý horolezec. Stačili nám dve nelezecké akcie, aby sme získali vzájomnú dôveru.“ Spoločnú prípravu ani nemali. „Na poslednú chvíľu sa nám podarilo zohnať sponzorov, nuž a pobaliť sa bolo jednoduché,“ spomína Michal.

Gabo s nimi prešiel celé Západné Tatry, no pre zdravotné problémy s palcom na nohe a kolenom sa pred najťažšou časťou hrebeňa odpojil. „Z Gabovho odchodu sme boli smutní, cítili sme sa zrazu sami. Neskôr nás to prešlo, aj keď už nebolo tak veselo.“ Vzhľadom na vzniknutú situáciu sa rozhodli vymeniť trojmiestny stan za menší, ktorý im vyniesli priatelia.

Nijaká turistika: Na Tilleho hrane na Východnom Železnom štíte - vpredu Adam, dole Michal. Foto: PAVOL BARABÁŠ

Cez všetky vrcholy

Keď v roku 1979 prešiel Pavel Pochylý ako prvý celý hrebeň v zime bez podpory zdola, navyše sólo, išiel zo západu na východ - cez Západné, Vysoké a napokon Belianske Tatry. „Od západu na východ je to strategicky najrozumnejšie. O opačnom smere sme neuvažovali. Mali sme ťažké batohy, mohli sme ich v turistickom teréne Západných Tatier v priebehu štyroch dní postupne vyprázdňovať. Opačne by sme museli liezť už po prvom dni s tými najťažšími batohmi.“

Prešli cez všetky vrcholy, neobišli ani jeden. Bolo ich vyše stotridsať. „Tri hrebeňové úseky sme však museli obísť pre tmu, hmlu, silný vietor alebo pre to, že tam nebola možnosť bivakovať,“ priznáva Michal. Obídených úsekov bolo naozaj zanedbateľné množstvo.

S Pochylého prechodom sa oboznámili, ale vraj len tak narýchlo. „Pochylý išiel iba so ždiarskym vakom a jeho batoh aj tak vážil o päť kíl viac ako naše. Až po dokončení prechodu sme sa dopočuli, že niektoré časti hrebeňa obchádzal a že tie skratky dobre poznal. My sme mali to najmodernejšie vybavenie, stan a spacie vaky. A neexperimentovali sme s liekmi, ako to vraj robil on.“

Niektoré úseky hrebeňa, ktoré nepoznali, ich zaskočili. „Posúvali sme sa nimi niekedy doslova po centimetroch. Vtedy sme ľutovali, že sme si ich vopred neprešli alebo lepšie nenaštudovali. No potom by to nebolo také dobrodružné,“ vraví Michal. Veľkou pomocou bolo GPS, hlavne keď sa ocitli v hustej hmle alebo v tme.

Náročné na psychiku

Pôvodne chceli vyraziť na akciu skôr, ale okolnosti ich pustili až 28. februára. Na dlhodobú predpoveď počasia sa nespoliehali. V Západných Tatrách mali vynikajúce podmienky. Tam používali aj snežnice, ktoré s palicami nechali na Kasprovom vrchu kamarátom. „Ďalej sa podmienky už len zhoršovali. Najprv bolo veľa prašanu, neskôr sa oteplilo a sneh bol mäkký. Ani ku koncu sa to už veľmi nezlepšilo. Užili sme si tatranských podmienok z každého typu trošku.“

Čo bolo fyzicky najťažšie? „Najťažšie boli Mengusovské štíty, Žabí kôň, Východná Železná brána, Kačací štít, Batizovské štíty, snehový hrebeň… Viac než vrcholy však dali zabrať niektoré spojovacie hrebene a vežičky.“ Čo najkrajšie? „Najkrajší pocit som zažíval pri západe slnka na Kolovom štíte. Myslel som si, že to už máme za sebou, ale, žiaľ, ešte sme nemali.“

Čo bolo psychicky najnáročnejšie? „Vydržať všetko zlé - vietor, hmlu, mokré spacáky, mokré topánky, zimu, blúdenie, bezradné situácie, náročné lezenie... Jednoducho, celý hrebeň je náročný na psychiku.“ Keďže nemali podrobne rozplánovaný samotný postup, nevyberali si vopred ani miesta, kde strávia noc. „Bivakovali sme tam, kde nás zastihla noc. Najhorších bivakov bolo viacero - prvý v Mengusovskom sedle v silnom vetre a potom nasledujúcich sedem v mokrých spacích vakoch.“

Kilá išli dole

Prechod začal každý s 25-kilovým batohom a ukončil ho asi s desiatimi. Odpad a nepotrebný materiál nechávali na hrebeni na starosť kamarátom. Termobielizeň a strednú vrstvu oblečenia si za celý čas nevyzliekli. Ponožky sa snažili sušiť na tele. Jedny suché mali len na noc. Ráno tak do topánok navliekali na nohy vlhké.

A viete, ako sa stravuje počas takej akcie? Na raňajky, obed a večeru sa podáva, podľa Michalových slov, „vynikajúca dehydrovaná strava, sušené klobásky, saláma, cereálny chlieb, cesnak, čokoláda, tri tyčinky na deň a k tomu rôzne cukríky, hroznový cukor, káva, čaj, minerály, oriešky, vitamíny, isostar“. Vodu si celý čas roztápali zo snehu. Vyšlo im to presne, iba s plynom sa v závere museli uskromňovať. Na konci Michal vážil o sedem kíl menej, Adam o šesť.

Dokázali to

Najextrémnejšie situácie sa im spájajú ani nie tak s náročným terénom či ťažkým lezením, ako s počasím. „Najhoršie bolo, keď fúkal silný vietor a do toho snežilo. Také to bolo v Mengusovskom sedle, potom ďalej až po Žabieho koňa, kde začal padať dážď so snehom. Boli sme kompletne obalení ľadom. Najsilnejší vietor nás prekvapil v Belianskych Tatrách, tam sme už boli bezradní, no dobojovali sme to do konca.“ Cez Belianske Tatry išiel s nimi aj kameraman Tóno.

„Jedna prachová lavína nás skoro zadusila, potom ďalšie a ďalšie snehové dosky a k tomu omrznuté ruky a nohy v mokrých rukaviciach a topánkach, nebolo to v závere jednoduché,“ opisuje Michal. Po pätnástich dňoch, 14. marca večer, boli konečne v Tatranskej Kotline. Napriek náročnému výkonu a extrémnym podmienkam stihli vnímať i krásu Tatier. Naskytli sa im výhľady, aké zažije málokto. „Tatry sú nádherné, no nie všetko sme stihli zdokumentovať. Tie najkrajšie zábery tak zostanú v našej pamäti.“

Aj sólo, ale...

Vo dvojici či v trojici sa, pravdaže, všetko znáša lepšie. A či by si na to trúfol skúsenejší Michal aj sólo? „Takto poctivo, ako sme to išli my, sólo určite nie. Sólovo by som takto išiel len v lete. V zime jedine s cieľom dosiahnuť iba vrcholy, bez spojovacích hrebeňov.“

A čo zopakovanie Plulíkovho zimného nonstop prechodu hrebeňa „iba“ Vysokých Tatier a prekonanie jeho rekordu - 50 hodín čistého lezeckého času? „Odvaha by nechýbala, ale ak by ho chcel niekto prekonať, musel by hrebeň dokonale poznať. Na to sú potrebné roky skúšania a hľadania najlepšieho variantu. My sme síce teraz prešli celý hrebeň, ale ak by sme chceli prejsť iba Vysoké Tatry, výhodnejšie je to opačným smerom, teda z východu, ako išiel on. Vlado to mal všetko poctivo naštudované, namakané a bol borec,“ zhodnotil Michal.

Aktéri prechodu

Michal Sabovčík (26) - narodil sa a žije v Spišskej Novej Vsi, klub ClimBeer team. Na konte má aj alpskú trilógiu, teda prelezenie troch slávnych severných stien na Matterhorn, Eiger a Grandes Jorasses v rámci jedného záťahu, i prvovýstup na Veľké Trango v Karakorame. „Nič z toho sa nevyrovná tatranskému hrebeňu,“ tvrdí.

Adam Kadlečík (26) - rodák z Trnavy, žije v Hlohovci, klub ClimBeer team. Má rád všetky disciplíny horolezectva, či už lezenie v horách, skalkárčenie, alebo drytooling. Najviac si cení práve zimný prechod celého tatranského hrebeňa.

Najvýznamnejšie výkony

Pochylého sólo - Pavel Pochylý v roku 1979 prvý prešiel tatranský hrebeň v zime, bez podpory zdola, bez predchádzajúcej vynášky materiálu a sólovo. Predtým, v roku 1970, bol v trojici (spolu s bratom Ondrejom a Ivanom Dieškom), ktorá prechod dokončila expedičným spôsobom s podporou zdola.

Plulíkovo nonstop - Vladimír Plulík v roku 1997 uskutočnil bez podpory sólovo zimný nonstop prechod hrebeňa Vysokých Tatier za 72 hodín - 50 hodín čistého lezeckého času. O dva roky výkon zopakoval aj v lete za 27 hodín.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní