Zora a Štěpán Palovci: Patria k uznávanej svetovej sklárskej špičke.

Pracovať so sklom je lákavé i nebezpečné. Ľahko skĺznete do gýča

Jediné naše hádky boli o robote. Ale vždy sme sa nakoniec zhodli. Pretože sa máme radi, hovoria slovenskí sklári Zora a Štěpán Palovci.

Zora a Štěpán Palovci roky patria v umeleckom sklárstve k svetovej špičke. Paradoxne, aby sa o nich dozvedeli na Slovensku, museli prejsť tisícky kilometrov, aby sa víťazne vrátili - obkľukou cez Veľkú Britániu.

Bolo to v roku 2001, keď vtedajšiu riaditeľku SNG Katarínu Bajcurovú zaujala na prestížnej výstave svetového britského sochárstva v Benátkach v Guggenheimovom múzeu úchvatná socha Thinking Big - čuduj sa svete, od slovenskej sklárky!

„Divila sa, čo robí mama medzi britskými sochármi, no doma nie je nikto prorokom,“ hovorí Martin Pala, jeden z troch synov Palovcov, mimochodom, tiež výtvarník, no jeho slabosťou je bronz. Ako dodáva, aj vďaka tomuto „objavu“ slovenské sklo začalo konečne získavať slávu a obdiv aj doma.

Plný tvorivosti

Pred dvanástimi rokmi vymenili Palovci centrum Bratislavy za Devín. Bývajú v dome, ktorý im navrhol syn Michal - podľa ich potrieb a želaní. „Dole máme špinavú dielňu, hore čistý ateliér a medzi tým bývame,“ hovorí Zora Palová. Na kuchynskom ostrovčeku leží pôvabná bronzová hora z autíčok.

„Robil ju Martin. Je to jeho bakalárska práca. Nazval ju Mravenisko, ale ja ju volám Rozlúčka s detstvom,“ povie Zora. Čistý biely minimalistický interiér oživujú obrazy, grafiky, náčrty Štěpána Palu a, samozrejme, sklo. Zora Palová ho nežne nazýva „sklíčka“, no tie „sklíčka“ majú často aj vyše dvoch metrov.

„Toto robil Štěpán,“ ukazuje na dokonalú „topásovú“ špirálu. „Chceli by ju kúpiť, ale ja ju nepredám, lebo takú už neurobí. Viete, koľko je to častí zlepených k sebe a zbrúsených? Šialenosť!“ Steny lemujú plagáty, náčrty Palových diel a špajdľové modely sôch, ktoré neskôr realizoval aj v skle.

Ateliér na poschodí vypĺňajú iba stoly, kde sa rodia návrhy. Na jednom stojí počítač. Využívajú ho aj pri tvorbe? „Ja nie. Dnes sa s tým dá urobiť všetko, ale práve to ma odrádza. Ja chcem previesť to, čo mám v hlave, do reality rovno rukami. To ma láka najviac,“ hovorí Zora Palová.

V jednej časti ateliéru sa modelujú formy, v druhej, oddelenej „chirurgickým“ závesom, sa brúsi. Na stoloch ležia ešte neopracované súčasti budúcich sôch, formy, dolu sú v škatuliach naukladané sklenené tabule, ktoré sa v peciach vo vedľajšej miestnosti neskôr zmenia na dokonalé dielo. Vzduch je nabitý skleným prachom a tvorivosťou. Cítiť, že Palovci by miesto rozhovoru radšej zostali tu.

Detail: V rukách Štěpána Palu sa prísna geometria mení na fantáziu. Foto: Martin Domok

V „Sandáči“

„Keď sa povie sklo, ľudia si najčastejšie predstavia poháriky alebo ešte tak katedrálne okná,“ hovorí Zora Palová. No moju laickú poznámku, že umelecké sklo je teda v našich končinách zrejme nevychytený odbor, ma obaja Palovci vyvádzajú z omylu. Ako dôkaz ponúkajú zoznam veľkých mien československého umeleckého sklárstva. Blecha, Libenský, Brychtová, Roubíček, Cigler...

„Každý z nich je dnes v umeleckom sklárstve osobnosťou svetového významu,“ hovoria Palovci. Treba dodať, že oni dvaja do tejto dobrej spoločnosti patria tiež. Ich diela sú súčasťou zbierok mnohých svetových galérií a múzeí. Napokon, nie náhodou v roku 1996 Zora Palová ako prvá výtvarníčka z východnej Európy vyhrala konkurz na prestížne miesto „research profesor“ na univerzite v britskom Sunderlande, „Sandáči“, ako ho familiárne nazýva.

V škole pôsobila naplno sedem rokov a vybudovala kvalitnú katedru skla. A to vraj, keď tam prišla, takmer nevedela po anglicky! „Pamätám si, ako prišla za mnou rektorka s nejakou knihou, niečo mi hovorila, no ja som vôbec netušila čo! To bol najhorší deň môjho života!“ spomína Zora.

„Ale ona mi vraví - Zora, jazyk sa naučíš, ale čo prinášaš, to je viac. Mala pravdu. Deckám - no, ony mali niektorí aj šesťdesiat - som povedala - Vy ma budete učiť po anglicky a ja vás budem učiť robiť sklo,“ smeje sa.

Okrem žiakov, z ktorých mnohí sú dnes uznávaní umelci, v Sunderlande po Palovcoch zostala aj nádherná monumentálna socha Menič svetla, ktorá stojí pred Národným centrom skla. Akú väčšiu poctu si môže umelecký sklár priať?

Dve lásky a rebélia

Palovci sa zoznámili v roku 1971 v Prahe na výstave bratislavského oddelenia skla v architektúre. „Stretla som tam Štěpána a zaľúbila som sa - do neho aj do skla,“ datuje rodáčka z Bratislavy Zora Palová, ktorú manžel volá Zorenko, začiatok svojich vášní.

V rodine výtvarníkov nemali, no dievča, ktoré milovalo čokoľvek spojené s umením - „chodila som na balet, do spevokolu, na harmoniku, na výtvarnú“ - si po „deviatke“ vybralo školu umeleckého priemyslu, odbor drevorezba. „

Asi aj preto, že na skúškach nebola matematika!“ smeje sa. Štěpán Pala začal svoju sklársku dráhu už v štrnástich. A mala trochu rebelantskú príchuť.

Nielenže jeho otec bol kazateľ, čo sa v päťdesiatych rokoch veľmi nenosilo, ale mladý Zlínčan ešte aj odmietol vstúpiť k pionierom. Našťastie, práve po dvojročnej pauze znovu otvárali umeleckú školu v Kamenickom Šenove a keďže nemali dosť žiakov, zobrali na ňu aj tých, ktorí síce urobili talentovky v Brne, ale pre kádrové nedostatky ich neprijali.

„Šťastie pre neho, že sa dostal na sklo,“ hovorí Zora Palová. „Inak by som dnes robil nejakého ilustrátora ako Zdeněk Burian, to ma bavilo,“ smeje sa Štěpán Pala, ktorý dodáva, že šenovská škola bola veľká skúsenosť aj preto, že v lete mali povinnú prax v sklárňach, kde sa o skle naučili viac než kdekoľvek inde. Z tých znalostí čerpá dodnes. „Aj vďaka nim vybudoval sám náš prvý ateliér,“ vraví Zora Palová. „Bol v pivnici. Smiali sme sa, že sme pivniční umelci. Ozajstný underground!“

Štyri v jednom

Prečo si Palovci vybrali sklo? „Pre jeho neskutočné možnosti. Keď robíte sochu z bronzu, dreva, kameňa, vidíte iba to, čo sa odrazí na povrchu. Ale keď robíte so sklom a používate farbu, tak všetka farba ide zvnútra. Nie je to odrazené svetlo, ale vyžiarené,“ hovorí Štěpán Pala. Hneď však dodáva, že „pracovať so sklom je síce veľmi lákavé, ale aj nebezpečné. Ľahko skĺzneš do gýča“.

Podľa Palovcov „je tavené a brúsené sklo predovšetkým o technológiách. Keď k nim dokáže niekto pridať niečo nové, cení sa to“, hovorí Štěpán Pala.

„Ja by som to zhrnul tak, že tavená plastika, to sú vlastne štyri odbory, z ktorých každý by sa dal učiť zvlášť. Prvé je sochárstvo - sochu musíte navrhnúť a vymodelovať. Výroba foriem by mohla byť ďalší špeciálny odbor. Urobiť dobrú formu je totiž veľmi komplikované, pre každú technológiu a materiál treba inú, špeciálnu. A keď to už viete postaviť, musíte to vedieť aj taviť. Teda musíte vedieť niečo o tom, ako sklo tečie, aké teplotné krivky treba, aby sa to roztavilo a vychladilo. A nakoniec brúsenie a opracovanie skla. Ale to hlavné je plánovanie. Musíte vedieť plánovať. Rok alebo pri veľkých veciach aj dva roky dopredu.“

„Keď pracujete so sklom, musíte byť skrátka skladník, peciar, chemik, technológ... proste všetko. Je to veľmi zložitý proces. My sa to ešte stále učíme, hoci to už robíme takmer štyridsať rokov,“ hovorí Zora.

Omyl je cesta

Stane sa im, že všetko nedopadne tak, ako si predstavovali? „Isteže! Ale neberiem to ako sklamanie. Pre mňa je to cesta. Poviem si - tak takto už nie a musím to urobiť inak,“ hovorí Zora. „Pri skle je dôležité, aby ste pri celom procese boli čo najviac osobne prítomný. Lebo niekedy sú medzistavy lepšie než výsledok,“ zhŕňa to Štěpán Pala.

„Práve pre vnútorný život skla musíte niekedy zmeniť svoje návrhy či pôvodnú ideu. No a áno, je to tak - väčšinou to býva tesne pred dokončením, že niečo rozbijete a vtedy to beriete veľmi osobne!“ dodáva so smiechom.

Frustruje ich to? Štve? Alebo už k tomu pristupujú odovzdane. „Každý z nás má iný prístup k tvorbe. Ja mám tri deti, tak som nemohla byť stále v ateliéri a robiť. Musela som to mať v hlave, a keď som sa konečne dostala do ateliéru, už som musela robiť. Ale Štěpán - on si kreslí, modeluje... Cesta každého z nás je iná. Štěpán je formovaný skôr geometricky a matematicky, ja zasa spontánne,“ vysvetľuje Zora Palová.

„Niekedy mi to robí problémy. Viete, pri skle naozaj všetko trvá dlho a ja som si na to musela zvyknúť, lebo som netrpezlivý človek. Štěpán mal trpezlivosť vždy,“ smeje sa.

Spolu dokonalí

Napriek tomu, že sú ich tvorivé postupy diametrálne odlišné, Palovci urobili viacero spoločných diel. Otvorene priznávajú, že sa pritom vedeli poriadne posekať.

„Jediné hádky boli práve o robote. Nikdy sme sa pre iné nevedeli pohádať. Ale vždy sme sa nakoniec nejako zhodli. Pretože sa máme radi,“ hovorí Zora. „Spoločná tvorba má svoje výhody,“ súhlasí Štěpán Pala.

„Keď ste sám a urobíte dajme tomu sériu obrazov, postavíte obrazy chrbtom do ateliéru a necháte ich rok, dva a potom sa na ne pozriete novými očami. No ak sme dvaja a vieme sa pohádať, urýchľujeme si čas,“ smeje sa a dodáva, že to nikdy nedošlo tak ďaleko, aby po sebe hádzali sklo. „To je u nás posvätné!“

Egypt

Ich zatiaľ posledným spoločným projektom je výstava Synergia, ktorú až do 12. januára môžete navštíviť v Galérii mesta Bratislavy v Pálffyho paláci.

Nádherné šošovky, vlny, „nekonečná“ však stoja trochu v tieni nekonvenčného projektu nazvaného Egypt. Vznik odtlačku sediacej ženy zachyteného v skle objasňujú fotografie - je na nich nahá Zora Palová sediaca v sadrovej forme. „Každý sa pozastavuje, že som tam nahá…“ zasmeje sa a vysvetľuje, že táto socha je jej vyrovnaním s Egyptom.

„Keď som sa na ŠUP-ke prvý raz dotkla egyptského umenia, ohúrilo ma. Drží ma to až doteraz, hoci musím povedať, že to, čo som tam videla, ma veľmi sklamalo - prístup a zaobchádzanie s úžasnou kultúrou.“

Zorin Egypt je inšpirovaný egyptskými kubickými sochami. „To je kocka a hlavička. Niekedy aj dve. Väčšinou sa to robilo zo žuly a vkladalo do hrobiek. Videli sme to v záhrade káhirského múzea. Štěpán sochu odfotil a ja som urobila paralelu - ako sa asi cíti tá žena, keď sedí v piesku,“ hovorí a dodáva: „Chcela som ukázať, že sklo sa dá robiť aj inak, že sa môžeme aj zahrať.“

A aké sú ohlasy? Rôzne. Nadšenie, prekvapenie, červenanie i odmietanie. „Rád by som zacitoval pána profesora Jankoviča,“ hovorí syn Martin. „Keď odchádzal z výstavy, fajnšmekersky poznamenal - Ten Egypt je super!“

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].