Praveké nálezy made in China: Falšovanie je dnes veľký biznis

Krčmár, kočiš aj bohapustý kšeft - ľudová tvorivosť sa nezastaví ani pred falšovaním pravekých nálezov.

Relax

Kedysi bolo v našich končinách populárne falšovanie „pravekých“ venuší. Okrem zištných dôvodov často hrala rolu vlastná sláva či romantické predstavy o minulosti a veľkoleposti národa.

Neforemné, nezriedka doslova škaredé výtvory uchovávajú ako trpkú spomienku viaceré múzeá na Slovensku a v Českej republike. Dnes je však dávno preč doba romantikov a nastúpili čisto materiálne dôvody - kvôli kšeftu sa vyrábajú falzifikáty archeologických predmetov a nelegálnemu obchodu sa darí.

Omočiť a do hnoja

Tomáš Michalík z Trenčianskeho múzea v Trenčíne hovorí, že sa falšujú všetky typy archeologických nálezov. „Už cárske Rusko bolo jedným z najväčších vývozcov slonoviny, hoci u nich žiadne slony nežili. Šlo o mamutovinu, z ktorej sa vyrábali najrôznejšie predmety.

Mamutie kosti sa totiž aj dnes pomerne bežne nachádzajú v trvalo zamrznutej pôde Sibíri.

Plastiky sa však nikdy nefalšovali vo veľkom. To skôr rozličné bronzové predmety napodobňujúce zbrane, nástroje a šperky z bronzovej doby alebo strieborné keltské mince, ktoré si bohatý zákazník kúpi v domnienke, že má doma atraktívnu starožitnosť a dobre investoval,“ opisuje odborník, ktorý tiež pôsobí v oblasti kultúrneho dedičstva, archeológie a pamiatkového práva a dlhodobo sa venuje téme archeologických falzifikátov.

Tomáš Michalík pripomína, že v zahraničí sa falšujú aj pazúrikové nástroje. „Predávajú sa s tým, že ide o originálny nástroj pravekého človeka, hoci je to hrot, ktorý dnes naštiepete za pár minút.“

Vzápätí ukazuje, ako sa z kamenného jadra pravekými technikami odštiepi takzvaný úštep. Z neho za pár minút vytvaruje hrot, ktorý akoby z oka vypadol dávnej zbrani pravekého lovca mamutov. Čerstvo naštiepané pazúriky majú tmavú farbu, bledý až bielomodrý odtieň získali po dlhom čase v zemi.

Podobne predmety z mamutoviny, kostí či parohu prechádzajú v zemi takzvanou fosilizáciou. Aj to sa však dá prekabátiť, podobne ako typická zelená patina na údajne starobylých bronzových predmetoch.

Jej výroba je vzhľadom na celý biznis s falošnou minulosťou priam symbolická, nezriedka na tom spolupracujú ľudia so vzdelaním z chémie. Falzifikát z bronzu dávajú do hnoja, močí sa naň a podobne, aby proces starnutia urýchlili o tisícročia.

Falošné a neforemné

Podvodníkom pri výrobe falošných „pravekých“ predmetov nemožno uprieť dôvtipnosť, ktorá sprevádza falšovanie histórie od počiatku. Týka sa aj jednej z najznámejších plastík praveku - venuše, sošky ženy z dielne dávnych lovcov mamutov. Každá zo známych falošných venuší má vlastný príbeh.

Asi najznámejší prípad sa týka takzvanej druhej Vestonickej venuše. Do prípadu nás zasvätil archeológ Martin Oliva, jedna z najväčších kapacít v odbore a vedúci Ústavu Anthropos, ktorý sa špecializuje na staršiu kamennú dobu a funguje pod Moravským zemským múzeom v Brne.

Práve v tomto múzeu uchovávajú autentickú Vestonickú venušu, ktorú pri dedine Dolní Věstonice objavil v roku 1925 tím archeológa Karla Absolona. Svetoznámu kyprú ženu vytvoril z pálenej hliny neznámy umelec kedysi v mladom paleolite takmer pred tridsaťtisíc rokmi. Okrem úchvatného originálu majú v brnianskom múzeu aj jeho sestru, ktorá svojho času pomotala hlavu i erudovaným znalcom.

Krátko po objavení prvej venuše ju údajne našiel krčmár Müllender z Horných Věstoníc. Sošku tvorila vlastne len špička mamutieho kla, do ktorej boli vyrezané ryhy naznačujúce tvár a kúsok pŕs.

Nasledovali súdne spory, kde sa hádali zástancovia a odporcovia pravosti, ale aj česká a nemecká archeológia. Napokon sošku úradne označili za podvrh a vrátili nálezcovi, ktorý sa ju ďalej snažil speňažiť.

Druhú „vestonickú“ venušu mohol podľa Martina Olivu vyrobiť Emanuel Dania, technický vedúci pri Absolonových výskumoch. „Ak ju vyrobil Dania, tak žartom. Svojím výtvorom chcel oklamať pani Müllenderovú, u ktorej býval, nie vedcov. A potom sa nestačil diviť, kam to dospelo. Priznal to až na smrteľnej posteli, keď priateľovi povedal o tom, že sošku vyrobil,“ dodáva.

Odborník je presvedčený, že manželia Müllenderovci jednoznačne chceli speňažiť druhú venušu. „Bolo to pod dojmom reklamy, ktorú urobil pravej venuši profesor Absolon. Vraj za ňu ponúkajú z Ameriky štyridsať miliónov, o čom však neexistuje žiadny doklad a šlo skôr o reklamný ťah.“

Neskôr sa objavili ďalšie falošné sošky z Věstoníc. Na jednej bol dokonca zalepený ľudský vlas falšovateľa. Podobný prípad sa udial na opačnej strane Čiech, v dedine Malá Černoc v okrese Louny. Tu sa, rovnako v medzivojnovom období, našla unikátna séria „pradávnych“ sošiek.

Dnes sú v Regionálnom múzeu v Žatci a podľa vedúceho archeologického oddelenia Petra Holodňáka nemajú analógiu nikde vo svete. Preto už krátko po objavení vzbudili podozrenie u odborníkov. Venuše majú skutočne zvláštne „ozdoby“, ktoré vyzerajú ako prsníky. Až na to, že každá soška ich má po osem. Všetky pôsobia tak neforemne, že ich ktosi prirovnal k napuchnutému znetvorenému Golemovi.

Podvádzali aj vedci

Neskôr sa zjavili ďalšie podvrhy, ako doštičky či „keltské“ kocky s tajuplnými znakmi. Daktorí v nich videli praeurópske písmo, iní dôkaz, že egyptský faraón došiel na výprave až do Čiech. Kým sa blamovali vedci aj amatéri, zistilo sa, že všetky „objavy“ spája postava miestneho kočiša Josefa Sýkoru.

Ten kedysi opustil ženu s deťmi a neúspešne hľadal šťastie vo svete, neskôr pomáhal pri archeologických vykopávkach. Žatecké múzeum mu vyplatilo nemalé čiastky za „nálezy“, napokon sa však zaplietol do lží a priznal sa.

Všetky divotvorné diela boli produktom jeho fantázie a stáli ho žalár aj pokutu. Vestonický krčmár Müllender a žatecký kočiš Josef Sýkora neboli jediní.

Naši pradedovia kedysi, v snahe vyrovnať sa cudzine, tajne vyrábali a falšovali nielen venuše, ale aj rôzne „pohanské“ modly či vyrypovali do kameňov „jedinečné slovanské“ runy. Výsledky dnes pôsobia komicky a vlastne neškodne.

Podvádzali aj samotní vedci. Nemecký archeológ Lothar Zotz, ktorý u nás robil počas druhej svetovej vojny výskumy v Moravanoch nad Váhom, sfalšoval a vylepšil nálezisko pri vládnej návšteve. Jozef Tiso s Vojtechom Tukom hľadeli na vykopávky a nevedeli, že pozerajú len na pekne naaranžované výmysly.

Pre slávu podvádzal aj japonský archeológ Sčiniči Fudžimura. V roku 2000 na lokalite Kamitakamori povkladal do starších vrstiev artefakty vlastnej výroby, o ktorých neskôr vysvitlo, že sú podvrhy. Japonská asociácia archeológov mu následne zrušila členstvo a univerzita sa verejne ospravedlnila za to, že šírila falošné informácie.

Čistý kšeft

Súčasnosť sa líši od romantických čias a vtipných napodobenín. Preč sú niekdajší imitátori. Dnes sa na falšovaní podieľajú profesionálni zločinci a ide o čistý kšeft.

Vo svetovom meradle o biznis nemalých rozmerov. Neoficiálne sa spomína Bulharsko, Balkán a Čína, kde sa vo veľkom vyrába falošná archeológia pre súkromných zberateľov. Rusko sa zasa drží svojej tradície so sibírskou mamutovinou, hoci oficiálne je jej vývoz prísne zakázaný.

U nás riešila polícia prípad z roku 2010, keď odhalila v Ivanovciach v Trenčianskom kraji dielňu plnú falzifikátov. Mnoho falošných keltských mincí, desiatky razidiel pripravených na ich výrobu, falošné medené a bronzové plastiky, prívesky, ozdoby či hroty oštepov, pričom podľa policajnej správy „väčšina zaistených predmetov vykazuje vysokú úroveň falšovania“.

Policajný hovorca Michal Slivka pripomína, že časť prípadu týkajúca sa falšovania keltských mincí je už pred trenčianskym okresným súdom. „V časti týkajúcej sa falšovania iných archeologických artefaktov vyšetrovanie naďalej pokračuje,“ dodal.

A nejde zďaleka o jediný prípad, skôr o vrchol ľadovca. Falšovatelia napríklad zlievajú dovedna fragmenty rôznych nálezov z drahých kovov, vyrábajú z nich nové alebo im pridávajú doplnky na zvýšenie ceny.

Navyše, ak aj niekto kúpi falzifikát a zistí to, sotva to oznámi na polícii. Sám by sa totiž udal, že chcel kúpiť archeologický nález, čím by sa dopustil jeho prechovávania, čo je trestné.

Výsmech

Tomáš Michalík podotýka, že falšovanie rieši aj aktuálna legislatíva. Od roku 2009 nesmú slovenské múzeá prijať do zbierok archeologické nálezy, pri ktorých nie sú jasné okolnosti nájdenia. Od roku 2011 je trestným činom nielen poškodzovanie a znehodnocovanie kultúrnej pamiatky a archeologického dedičstva, ale i falšovanie predmetov kultúrnej hodnoty.

Odborník sa podieľal na súčasnej pamiatkovej legislatíve, ktorá je podľa zainteresovaných na slušnej úrovni. „Iná vec je, ako sa napĺňa litera zákona, čo je všeobecný problém na Slovensku,“ upozorňuje náš zdroj, ktorý situáciu monitoruje a neželá si byť menovaný.

Vraví, že podľa triezveho odhadu pôsobí na Slovensku najmenej tisíc aktívnych ľudí v oblasti archeokriminality, nerátajúc cudzincov. „Odsúdených páchateľov pritom spočítate na jednej ruke. Je to len kvapka v mori a nikdy dosiaľ nešlo o veľkú rybu. Pokiaľ viem, ohľadom falšovania predmetov nebol u nás zatiaľ nikto odsúdený, čo názorne ilustruje náš ‚právny‘ štát.

Ani falšovatelia z Trenčianskeho kraja neboli za päť rokov od odhalenia právoplatne odsúdení. Za Vladimíra Palka sa v roku 2005 na polícii zrušilo vyšetrovacie oddelenie nelegálneho obchodovania s kultúrnym dedičstvom, čím sme sa stali asi jediným štátom únie, ktorý napriek podpísaniu medzinárodných dohovorov nemá na túto kriminalitu vyčlenený žiadny odbor s vyškolenými pracovníkmi.“

Nelegálny obchod s falošnou históriou tak u nás dnes veselo prekvitá. „Najčastejším miestom sú burzy starožitností, ale rovnako to funguje aj cez internet, predaj fálz je úplne bežnou záležitosťou. Osobne som v poslednom období videl falšované mince, meče a kamenné nástroje,“ podotýka náš zdroj.

Archeokriminalitu dnes namiesto polície monitorujú pamiatkari a ľudia z dobrovoľných združení, pričom stoja zoči-voči agresívnym vykrádačom nálezísk, priekupníkom a pašerákom. Bežne sú terčom vyhrážok aj fyzických útokov.

Zhodujú sa, že falšovanie nálezov spolu s detektorovým vykrádaním nálezísk nezvratne ničí významnú časť našej histórie: „Hodnota je obrovská a súčasne nevyčísliteľná. Je to, ako keby vandal objavil neznámu jaskyňu, odstrelil ju dynamitom a nikto by sa to nedozvedel, pričom by v nej, samozrejme, zničil výzdobu, kvaple, netopiere, salamandre aj praveké kresby na stenách a archeologické nálezy.“

Nejapné

Minulosťou sú už aj siahodlhé polemiky a hádky týkajúce sa rôznych napodobenín. Bibiana Hromadová z Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied sa špecializuje na pravekú technológiu, praveké umenie a spracovanie surovín ako kosť, mamutovina či parohy. A podľa nej súčasná veda dokáže preukázať, či ide o dielo z hlbokej minulosti, alebo o podvrh.

„Závisí to od mnohých okolností, zachovania a stavu materiálu či prostriedkov na použitie nedeštruktívnych metód. Analýzy vychádzajú vo veľkej miere z kontextu, v ktorom bol nález nájdený. Bez neho stráca veľkú časť výpovednej hodnoty,“ vysvetľuje.

Práve v posledných rokoch sa podľa odborníčky našli mnohé originály venuší v súkromných zbierkach či za oceánom. „Boli vystavené a analyzované, ale prakticky nikto nemá odvahu používať ich ako analógie v bežnom výskume,“ dodáva Bibiana Hromadová.

Väčšina podvrhov, ktoré videla, bolo ako z učebnice o pravekom umení. „Autor falzifikátu sa snaží napodobniť známe veci a veľakrát netuší, aký bol skutočný štýl a čo stojí takpovediac za dizajnom daného predmetu. Odborník to môže nielen odlíšiť, ale niekedy aj určiť, odkiaľ čerpal autor inšpiráciu."

"Niekedy ide o skutočne fascinujúce zlepence, inokedy o profesionálnu snahu, dokonca sú použité praveké výrobné nástroje. Ibaže autorovi chýba talent či znalosť o konkrétnych pravekých technikách. Vytvoriť napodobeninu z obdobia paleolitu je náročná úloha aj pre profesionálov pracujúcich s experimentmi,“ dôvodí.

Jedna vec je moderná veda, iná umelecká zdatnosť našich predkov. Prečo si vlastne falzifikátori myslia, že naši predkovia boli takí ľaví, aby robili nepodarky, akými sú často falzifikáty paleolitického umenia?

Neurážajú vlastne zručnosť a talent našich pradávnych predkov? „Urážajú,“ súhlasí Martin Oliva. „Na takú vyspelú štylizáciu, akú má pravá venuša, len tak ktokoľvek nepríde. Originálne praveké venuše sú perfektne štýlové."

"Napríklad Moravianska venuša má okrem štýlu svojej doby aj charakteristické stopy opracovania, teda jemné ryhy po pazúrikovom ostrí. V prípade falošnej Vestonickej venuše si stačí pozrieť a porovnať falzifikát s originálom, aby človek videl, aké bývajú tieto napodobeniny nejapné.“

Megapodvod s Americkým goliášom

Dôvodom na sfalšovanie nemusí byť len sláva a peniaze, ale napríklad aj fundamentalizmus. Ten americký, ktorý ešte i dnes tvrdí, že evolučná teória je lož a človeka vymodeloval z hliny Boh.

Prípad sa týka takzvaného Cardiffského giganta, nazývaného tiež Americký goliáš. C. W. Ceram, autor knihy Prvý Američan, podotýka: „Je to príbeh o gigantickom falšovaní - keďže sa však prihodil v Amerike, tak o najgigantickejšom falšovaní fosílií vôbec.“

Začal sa v roku 1866 v štáte Iowa hádkou medzi farárom Turkom, ktorý veril, že existovali obri. Pestovateľ tabaku George Hull to považoval za nezmysel. Keďže farár nechcel ustúpiť, Hull si vymyslel žart.

V lomoch kúpil päťtonový blok a dal ho tajne osekať kamenárovi. Obra s výškou viac než tri metre ešte Hull spracoval kladivom s klincami, aby vznikli ryhy, polial ho kyselinou a zakopal u príbuzného v Cardiffe v štáte New York. Neskôr kázal robotníkom kopať studňu. Keď narazili na ohromnú nohu „obra“, ušli.

Avšak prišla tlač, verejnosť a podnikatelia. Vedľa náleziska vyrástli stánky a reštaurácie. Viacerí americkí vedci sa blamovali, keď uverili, že ide o skutočný nález. Fraška pokračovala aj po Hullovom priznaní.

Fundamentalisti ďalej verili, že ide o biblického obra, cirkusanti ho predvádzali na Broadwayi. Ďalší si urobili kópiu a predvádzali za poplatok vlastne falzifikát falzifikátu.

Relax