Pravekí ľudia žili kratšie, tak si boli verní, tvrdí Caisová

Skutočný život a láska sa nedajú zaškatuľkovať. Pre niekoho je podstatou lásky duchovná spriaznenosť, iný potrebuje hlavne silnú sexuálnu vášeň.

Čo hovorí žena túžiaca po milencovi, môže sa napísať do vetra a do prudkej vody, - napísal rímsky básnik Gaius Valerius Catullus pred vyše dvetisíc rokmi. Nejde o to, že náklonnosť dám by bola taká nestála.

Dnes už vieme, že medzi sexuálnou túžbou a láskou je obrovský rozdiel. Kým prvá by mala byť súčasťou druhej, naopak to neplatí. Niekedy je však veľmi ťažké zistiť, či nás s partnerom spája hlboký cit, alebo iba erotická vášeň.

Na láske sa podieľa mozog

Odvrhnutí milenci a milenky v tom neraz nemajú jasno. Nedokážu pochopiť, prečo sa „dokonalá láska“ zmenila na nefunkčný vzťah. „Bolo nám predsa spolu tak krásne… Vášnivo sme po sebe túžili, v intímnych chvíľach si šepkali tie najzamilovanejšie slová!“ spomínajú na vzrušujúce chvíle.

Lenže, ako hovorí spisovateľ Milan Kundera, „milovať sa so ženou a spať so ženou sú dve odlišné vášne. Nielen rozdielne, ale i protikladné. Láska sa neprejavuje túžbou po styku, čo zahŕňa nekonečné množstvo žien, ale túžbou po spoločnom spánku, čo je túžba obmedzená na jednu ženu“.

Rozdielom medzi pudom a láskou sa zaoberajú aj vedci. Medzinárodný tím pod vedením Američanky Stephanie Cacioppoovej zo Chicagskej univerzity vlani zverejnil výsledky štúdie, podľa ktorej má človek hlboko v mozgu špecifickú oblasť ovládajúcu rýchlosť nášho rozhodovania týkajúceho sa lásky.

Za najhlbší cit je podľa vedcov vo veľkej miere zodpovedná oblasť mozgu nazývaná anterior insula - predný ostrovček. Na pocitoch žiadostivosti sa zas podieľa časť mozgu nazývaná posterior insula - zadný ostrovček v mozgu. „Tento výskum umožnil odlíšiť lásku od iných biologických motivácií,“ dodala Stephanie Cacioppoová.

Viacero párových väzieb

Vedecké závery však ťažko ospravedlnia milencov nezáujem. Ak ste v ňom nevzbudili lásku, nezvaľujte to len na poškodenie časti mozgu zodpovednej za najhlbšie city. Ľudia sú jednoducho takí. Aj nestáli. „Na rozdiel od žien psi milujú len jedného pána,“ ironizuje Oscar Wilde.

Francúzsky spisovateľ Honoré de Balzac tiež priznáva: „Muži a ženy môžu bez ujmy na cti vášnivo vzplanúť viackrát. Je to také prirodzené, rozletieť sa za šťastím. Avšak láska je v živote len jedna. Hlboká ako more, ale bez brehov.“

Sexuologička Danica Caisová má jednoduché vysvetlenie - ľudia sú schopní vytvárať viacero typov párových väzieb. „Naša sexualita je aj na to, aby sme nadviazali vzťah s najperspektívnejším partnerom. Sme potomkovia pravekých ľudí. Museli sa spájať, aby ľahšie prežili,“ dôvodí odborníčka.

„Najčastejšia párová väzba sa vytvára zaľúbením. Túžime byť s tým druhým čo najviac. Keď vášnivé pocity vyprchajú a partner nás priťahuje menej, spoločné chvíle už nie sú takým lákadlom. Navyše môžeme mať paralelne aj iné párové väzby, nielen v sexuálnom zmysle.

Sú v nás aj rodičovské či opatrovateľské motivačné systémy. V jednom človeku nemusíme nájsť všetko - aj starostlivého otca a manžela či obetavú gazdinú, aj silnú erotickú príťažlivosť,“ opisuje sexuologička.

Jednoducho, s niekým si človek rozumie pri uspokojovaní fyzických potrieb, s iným zas dokáže viesť inšpirujúce debaty, má spoločné zážitky, spomienky, pokojný domov a deti.

Navždy spolu?

„Kedysi ľudia žili kratšie a párová väzba bola na celý život. Aj dnes existujú dvojice, ktoré sú spolu navždy, zoberú sa a celý život sú si verní - myslím v tej sexuálnej oblasti,“ hovorí Danica Caisová. Na rozdiel od pravekého človeka žijeme oveľa dlhšie. „Kedysi ľudia síce prežili spolu celý život, ale ten bol veľmi krátky. Takže boli spolu možno dvanásť rokov,“ upozorňuje.

V modernej dobe sa dožívame o štyridsať rokov viac. A to už je iná káva - zachovať si vo svete plnom nástrah a erotických podnetov oddanosť jedinému človeku.

„Napríklad literárna hrdinka Scarlett O’Harová stála pred oltárom už v šestnástich. Keď mala tridsaťdva rokov, bola už tretíkrát vydatá. Vtedy to nebolo nič ojedinelé. Rôzne epidémie skracovali život, boli to iné časy. My žijeme dlho a máme pri jednom človeku od dvadsiatky do osemdesiatky cítiť rovnaké nadšenie? To nie je jednoduché,“ priznáva sexuologička.

Pud alebo potreba vzťahu?

V súčasnej psychoanalýze sa hovorí o dvoch základných teóriách - pudovej a objektovej. Prvá z nich predpokladá, že všetky formy lásky sú nakoniec odvodené od pudu a že ich funkciou je poskytovať pudovú satisfakciu.

Podľa objektovej teórie je láska potrebou nadväzovať blízky vzťah s iným človekom. Zdôrazňuje význam najranejšej väzby dieťaťa s matkou a ukazuje, ako osud tohto vzťahu ovplyvňuje priebeh všetkých ďalších známostí.

Sem by sme mohli zaradiť aj chápanie lásky židovského filozofa Martina Bubera: „Láska je zodpovednosť jednotlivého ja za jednotlivé ty - v tom je rovnosť, ktorá nemôže byť v žiadnom cite, rovnosť všetkých, ktorí milujú.“

Skutočný život a láska sa však nedajú zaškatuľkovať. Pre niekoho je podstatou lásky duchovná spriaznenosť, iný potrebuje hlavne silnú sexuálnu vášeň. A sú takí, ktorí si dokážu vychutnať všetko - chvíľkové túžobné vzplanutie aj pokojný cit plný harmónie.

Len pozor, aby ste sa nedostali do ošemetnej situácie ako hrdina filmu Match Point režiséra Woodyho Allena. Mladý muž sa nevie rozhodnúť medzi dvoma ženami - chápavou manželkou a vzrušujúcou milenkou. Uchýli sa k brutálnemu činu - zavraždí tú, ktorá ovládla jeho pudy a ktorej náklonnosť a tehotenstvo by ho pripravili o pohodlný život.

Nuž, ideálne je, aby aj ten druhý mal jasno v tom, či je pre vás len objektom sexuálnej túžby, alebo s ním chcete snívať, zaspávať, zhovárať sa, či jednoducho žiť.

Vianočné tipy na darček