Predvianočné stridžie dni: Príbehy o strašidlách majú logický základ

Stridžie dni boli zasvätené magickým opatreniam aj hluku na odplašenie temných síl.

Krížiky cesnakom nakreslené na veraje dverí, pribíjanie krížikov z klokočového dreva nad vchod do maštale, sypanie maku okolo domu… „Temným silám nedáme šancu!“ hovorili naši predkovia.

Predvianočný čas, ktorý sa nám zväčša spája so zháňaním darčekov a s prípravou na najkrajšie sviatky v roku, mal kedysi pre ľudí celkom iný význam. Predstavte si obydlia zahalené do tmy, mráz, ktorý kreslil na okno biele ornamenty, ticho, v ktorom každý neznámy zvuk podnecoval fantáziu.

V tejto čarovnej atmosfére sa rodili príbehy a povery o najrôznejších strašidlách. „Naši predkovia verili, že práve počas dlhých jesenných nocí sa aktivizujú strigy, strigôni a démonické sily. Veľký strach mali najmä pred vyčíňaním stríg v maštali, aby kravy nestratili dojivosť a ľudia ani zvieratá neochoreli. Preto sa robili rôzne protibosorácke praktiky,“ opisuje etnologička Katarína Nádaská.

Ochrana v období temna

Už starí Kelti považovali dni od prvého novembra do dvadsiateho prvého decembra za obdobie temna. „Otvárajú sa brány medzi svetom prejaveným a neprejaveným a objavujú sa bytosti z podzemia. Každý Kelt je opatrný,“ tvrdí český keltológ Tomáš Motka. Slovanská kultúra má zase svoje stridžie dni - od Kataríny po Štedrý deň.

Práve na Katarínu sa ľudia chránili pred strigami - jedli cesnak a robili kríže na dverách a maštaliach. Beda, ak ste si od niekoho z domu niečo požičali, mohli ste si priniesť porobeninu. Na Ondreja bolo zakázané priasť, aby sa vraj nezamotal vlk medzi ovce.

Áno, tých príkazov a zákazov bolo akosi priveľa, ale naši predkovia si z toho ťažkú hlavu nerobili. Často im život vyplnený namáhavou prácou skôr uľahčovali a spríjemňovali. A viera v démonov a bosorky bola bežnou súčasťou ich dní. Obzvlášť v období, keď mali bytosti z iných svetov na ľudí väčší dosah.

„Preto sa počas stridžích dní robili protiopatrenia, ako napríklad zhotovenie Luciinho stolčeka,“ hovorí etnologička. Všeobecne sa na ochranu pred zlými silami kládol veľký dôraz. Nielen krížiky a cesnak sa mali postarať o to, aby sa rodine, dobytku či majetku nič zlé neprihodilo.

„Používali sa rôzne magické rastliny aj symbolické úkony, napríklad s dymom z posvätných bylín sa chodilo do kruhu okolo dobytka. Účinným nástrojom na odohnanie zlých síl pár dní pred Vianocami bol aj hluk. „Robil sa hlavne v noci na krížnych cestách, aby zabránil stretávaniu stríg,“ podotýka Katarína Nádaská.

Čítajte viac:

Bosorky boli obávané aj uctievané. Rešpekt pred nimi mali aj farári

Ach, tie ženy!

Na Katarínu, Barboru ani Luciu ženy nepriadli, nešili, netkali. „Tieto zákazy jednak dovoľovali ženám legálne si oddýchnuť, ale hlavne si nemala žiadna žena prísť čokoľvek požičať,“ upresňuje odborníčka.

K dňu svätej Barbory patrila i veštba spojená s vydajom. Dievčatá vložili do vázy odlomený konárik čerešne. Ak do Vianoc konár vykvitol, dievča malo byť do roka nevestou.

Vravievalo sa, že od Lucie do Vianoc každá noc má svoju moc. Trinásteho decembra moc temných síl vrcholila, a tak sa na Luciu ľudia zabávali najrozmanitejšími činnosťami na odohnanie strašidiel a stríg. Búchali, vrieskali, neraz aj staré hrnce rozbíjali, len aby hlukom odohnali démonických škodcov.

V tento deň si mládenci začali zhotovovať Luciin stolček. Každý deň až do Štedrého večera sa muselo na ňom niečo robiť, a to bez použitia železných klincov. „Odvážlivec, ktorý sa naň na polnočnej omši posadil, uvidel všetky bosorky z chotára a vedel, ktoré ženy to sú,“ upresňuje Katarína Nádaská.

Dievčatá i ženy sa na Luciu prezliekali za mátohy, neraz si zamúčili tvár a chodili po domoch. „Tieto Luciine obchôdzky a vymetanie domu husacím pierkom symbolizovali vyčistenie príbytku od démonov,“ pripomína etnologička.

Stridžie dni sa končili dvadsiateho prvého decembra, keď chodili spievať prví koledníci a roznášali sa vianočné oblátky. „Po Vianociach nasledoval Nový rok, dni sa predlžovali, takže strigy postupne strácali svoju moc,“ dodáva Katarína Nádaská.

Čítajte viac:

Symbol kresťanov i komunistov: Koľko stoja svadobné holuby?

Povery namiesto televízie

Čo najviac vyplní čas cez dlhé zimné večery? O televízii ani sociálnych sieťach naši predkovia nechyrovali a namiesto televíznych správ či čítania škandinávskych detektívok si dopriali strach pri rozprávaní a počúvaní strašidelných príbehov.

„Je zaujímavé, že hoci často išlo o rovnaký duchársky či bosorácky motív, príbeh bol vždy iný. Každý rozprávač dej varioval. Takže na celom Slovensku sa v minulosti ľudia radi báli a mládenci potom s radosťou v noci odprevádzali dievčatá z priadok či páračiek domov, aby ich dáka mátoha neuchytila,“ opisuje Katarína Nádaská.

Slovenská ľudová kultúra mala naozaj bohatú zásobu nadprirodzených bytostí. „Biely had a lasica patrili medzi ochranných démonov, čerti, svetlonosi či zmokovia zase medzi tých zlých. V lesoch, skalách a priepastiach striehli draky, jaštery, obri, bohynky, lesné žienky a divožienky,“ vymenúva etnologička.

Slovania poznali démonov zo záhrobia - moru, vlkolaka či smrť -, temné bytosti vôd a hájov - rusalky a vodníkov. Na pozore sa však museli mať aj pred poludnicou či nočnicou, aby im nevzali deti.

„Príbehy o gniavení morou sú veľmi rozšírené aj v súčasnosti. Mora je nehmotná bytosť, ktorá prejde ako dym či hmla aj cez kľúčovú dierku, ľahne si na hruď dotyčného, kým z neho nevysaje energiu - dnes hovoríme morám ‚energetický vampír‘,“ vysvetľuje etnologička.

A čo taký zmok? Áno, používa sa aj ako nadávka, ale v ľudovej kultúre mal podobu malého zmoknutého kuraťa. „Kto ho chytil do ruky, upísal mu svoju dušu. Zmok mu síce slúžil, ale duša bola už pekelníkova. Zbaviť sa ho dalo jedine úlohou, ktorú zmok nedokázal splniť,“ opisuje etnologička. Vtedy sa rozlial na kolomaž alebo ho mohol majiteľ zakrútiť do novej šatky a odhodiť niekde pri ceste.

„V tejto súvislosti sú veľmi logické zákazy, napríklad nebrať nič zo zeme, čo ľuďom nepatrilo,“ dodáva.

Vedecké vysvetlenie strašidiel

Sú rozprávania o strašidlách znôškou výmyslov alebo mali svoj reálny základ? „Mnohé sa dajú vedecky vysvetliť,“ tvrdí etnologička. Napríklad svetlonos: „Mohlo ísť o spráchnivené fosforeskujúce kúsky dreva, prípadne náleziská ropy, zemného plynu, kde dochádzalo z času na čas k samovznieteniu,“ konštatuje.

Za bosoráka či bosorku v dedine často označovali človeka s výnimočnými schopnosťami, preto malo spoločenstvo pred ním rešpekt, ba možno i strach.

„Ak bol niekto šikovný a vedel dobre gazdovať, vravelo sa, že má zmoka. Príbehy o šarkanoch a tajuplných miestach, dierach a priepastiach často vychádzali z faktu, že na týchto miestach sa našli kosti pravekých zvierat.

Objavili ich obyčajne pastieri pri pasení oviec a príbeh o šarkanej diere bol na svete,“ hovorí odborníčka a jedným dychom dodáva: „Priznávam, rada sa nechávam unášať svetom tajuplných bytostí. Stále ma fascinujú rozprávky, príbehy, ktoré mi do nášho súčasného technického a reálneho sveta prinášajú blahodarnú dávku historickej minulosti a fantázie našich predkov.“

Archív plný mátoh

„V duchovnej kultúre Slovenska ma vždy fascinovali nadprirodzené bytosti a to, čo si ľudia o nich rozprávali,“ priznáva etnologička Katarína Nádaská. So svojím bývalým profesorom Jánom Michálkom, ktorý patrí k popredným etnológom a folkloristom na Slovensku, napísala knihu Čerti, bosorky a iné strašidlá.

„Pán profesor siahol do svojich výskumov a podarilo sa nám zostaviť akési portréty jednotlivých bytostí doplnených o ľudové poverové rozprávania,“ opisuje.

Výskyt jednotlivých bytostí dokladajú autentickým ľudovým rozprávaním z rôznych kútov Slovenska. Každú bytosť pôsobivo vizuálne stvárnil Svetozár Košický. Ako však upozorňuje, súčasná etnológia na Slovensku má rôznu výskumnú problematiku.

„Práve pán profesor Michálek mi otvoril srdce i myseľ pre tradičnú slovenskú ľudovú kultúru a tejto oblasti sa aj najviac venujem vo svojich výskumoch,“ zdôrazňuje odborníčka.

Materiálu mali dostatok, ťažko sa im do knihy vyberalo z pestrej palety záznamov, ktoré získali pri výskumoch. Mladá generácia etnológov sa venuje skôr problémom kultúrnej a sociálnej antropológie.

Znamená to, že o tradíciách a bežnom živote našich predkov sa už nič nové nedozvieme? „Je prirodzené, že mladých ľudí zaujímajú problémy a javy súčasnej spoločnosti. Úlohou etnológa je nielen mapovať kultúru, správanie ľudí v minulosti aj dnes, ale rovnako ponúknuť riešenia niektorých problémov súčasnej spoločnosti,“ dodáva Katarína Nádaská.

Vianočné tipy na darček