Prepchaté slovenské cintoríny: Po smrti nebudete voňať fialky, ale nohy zo susedného hrobu!

Nie je to novinka, napríklad v Žiline sa to začalo už v osemdesiatych rokoch minulého storočia, ale pribúda toho. Trenčín, bratislavský Martinský cintorín…

Keď už niet kam pochovávať, začnú miznú cestičky a vypĺňajú ich čerstvé hroby. Lenže, do tých sa väčšinou nezmestia hroby v tej línii, ako šli dovtedy, a tak nových mŕtvych pochovajú kolmo k tým pôvodným. A keď už niet kde pochovávať ako "kolmo", začnú využívať akékoľvek medzery - a cintorín sa postupne mení na skladisko rakiev. Podzemný aj povrchový labyrint.

Žilinský cintorín.
Žilinský cintorín.
Július Dubravay

Cintorín ako skladisko

Skúste sa potom dostať k hrobu svojich blízkych! Svedomie vám hovorí, že nesmiete dupať po cudzích hroboch, ale noha sa vám do škáročky medzi náhrobnými kameňmi jednoducho nezmestí. Takže, nakoniec vykročíte a cestou ku svojim blízkym podupete tých cudzích. Ich potomkovia vám to vrátia, keď sa budú chcieť dostať ku svojim hrobom…

Žilinský cintorín.
Žilinský cintorín.
Július Dubravay

Navyše, k slovenskej tradícii patrí, že hrob by mal mať kamennú obrubu a pomník. Niektorí ľudia sa riadia heslom - čím väčší, tým lepší! A tak nakoniec zmizne aj tá škáročka a hroby sa doslova zlepia. Všetky pekne pokope. Či skôr - všetci pekne na kope?

Takto by zrejme úcta k mŕtvym vyzerať nemala.

Vianočné tipy na darček